Prekladatelske_listy_9

Jakub Lukáč

vo svete železníc sú rovnakou mierou udivení a prekvapení niečím zjavne absurdným a zároveň pozoruhodným. Prečo v Chicagu horia koľaje? A prečo tu nie, keď je zima ako v ruskom ilme?

Šokujúce, ale nie novinka

Vlakové koľaje sú skutočne odolná infraštruktúra. Sú schopné znášať klimatické podmienky, ktoré v srdciach smrteľníkov vzbudzujú hrôzu. Dva jednoduché príklady ako dôkaz: Transsibírska magistrála funguje od roku 1916 a je kompletne elektriikovaná od roku 2002. Prechádza 9289 neúprosnými kilometrami medzi Moskvou a Vladivostokom.

Na druhej strane, aj keď zatiaľ ešte len pár mesiacov (od roku 2018) funguje komerčne vysokorýchlostná železničná trať Haramain v Saudskej Arábii. Spája mestá Mekka a Medina cez 449 kilometrov púšte. Rovnako, ako je problémom v púšti piesok, v oblastiach s chladným podnebím je to sneh a ľad. Pri samotných koľajach nedochádza k poškodeniu kvôli nízkym teplotám, pokiaľ nedosiahnu hodnoty prekračujúce hranicu, na ktorú boli navrhnuté — neskôr o tom ešte budeme hovoriť. Súčasťou systému sú však pohyblivé časti a každý inžinier môže potvrdiť, že to, čo sa hýbe, sa vždy pokazí prvé. A čo sa to v koľajach teda hýbe?

Niečo sa v koľajach hýbe

Keď si predstavíme vlakové koľaje, je ľahké nechať sa uniesť zjednodušenou predstavou žiariacich kovových koľajníc, ktoré sa paralelne spájajú na horizonte čarom perspektívy. Stanice však majú viac než jednu koľaj a je nevyhnutné umožniť, aby sa táto mnohorakosť koľají križovala a dovolila vlakom, ktoré cez ňu prechádzajú, presunúť sa z jedného páru koľajníc na druhý. To sa dosahuje prostredníctvom takzvaných koľajových križovatiek. Medzi najznámejšie z nich patria výhybky, taktiež nazývané výmeny jazykov alebo ľudovo skrátenou verziou „jazyky“.

Ako funguje výhybka

Samotné jazyky sú časti koľajníc, ktoré sa spolu zároveň presúvajú medzi opornicami koľají vďaka remeňom poháňaným motorom. Keď motor príde na koniec, buď na jednom alebo na druhom okraji, mechanicky sa prichytí tak, aby pri prejazde obrovská váha vlaku neposunula jazyky mimo, čo by spôsobilo, že jedna

281

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

časť vlaku by išla po jednej koľajnici a druhá časť po priľahlej. Viete si predstaviť, aké by to malo následky.

Sneh, ale najmä ľad, ktorý sa tvorí zhutnením snehu, dokáže zablokovať pohyb motora poháňajúceho jazyky, zabraňujúc tak vlakom zmeniť koľaj, čím zároveň ohrozuje bezpečný chod systému. Skúste si to predstaviť: okrem iného by značky zmenili svoj stav (alebo „vzhľad“, ako radi hovoríme my železničiari) spolu s prichytením jazykov. Ak by sa jazyky nedokázali prichytiť, značkám by sa nedalo dôverovať a neexistovali by bezpečné trasy, došlo by k riziku vykoľajenia. V mrznúcich oblastiach je kvôli tomu nevyhnutné mať k dispozícii nejaký druh systému schopného čistiť koľaje na týchto kritických miestach. Už nie sme v 19. storočí a je neprijateľné, aby túto prácu vykonávali robotníci lopatou.

Jazykové ohrevy

Ľudská genialita priniesla celú škálu technológií na vyriešenie tohto problému. To, čo vidíme na videu zo začiatku článku, je plynový ohrev, ktorý funguje obdobným spôsobom ako plynové sporáky v reštauráciách, vrátane zariadení automatického zapaľovania. Otvorený oheň je bezpochyby pozoruhodný, ale je problémom pre iné časti systému: podvaly.

Všetci si predstavíme veľké, zvyčajne drevené kusiská so zábavným názvom, ktoré spájajú koľajnice. Problémom je presne to „drevené“. Oheň a drevo spolu nevychádzajú práve najlepšie. Na koľajových križovatkách vybavených plynovým ohrevom je bežné, že sa musí meniť niekoľko podvalov ročne kvôli tepelnému poškodeniu.

V Spojených štátoch však železničná technológia nevyniká tým, že by bola pokročilá. Iné železničné siete, napríklad španielska, už nepokladajú nové drevené podvaly – v súčasnosti sa používajú monoblokové podvaly z betónu. Prirodzene, ani jazykové ohrevy nefungujú na plyn. Istú dobu používaný horúci vzduch prenechal miesto novej generácii elektrických jazykových ohrevov, ktoré využívajú Joulovo teplo a generujú teplo rovnakým spôsobom ako prenosné domáce ohrievače. Súprava rezistorov v integrovaných obvodoch sa stará o to, aby sa teplota pohyblivých častí výhybiek držala nad nulou a zabránilo sa tak tvorbe ľadu.

Nasledujúca generácia jazykových ohrevov bude takisto elektrická, ale bude založená na generovaní tepla pomocou elektromagnetickej indukcie. Elektromagnetické pole indukované cievkami, ktorými prechádza striedavý prúd, indukuje zároveň prúdové slučky (takzvané vírivé prúdy) vnútri kovovej, oceľovej hmoty koľajníc. Tieto prúdy sa premenia na teplo, znova vďaka Joulovmu efektu, keďže odpor pri prechode prúdu koľajnicami nie je nulový. Ako môžeme vidieť, je to akoby sme boli schopní kedykoľvek na želanie generovať odpory v odpo-

282

Jakub Lukáč

rových ohrevoch, ale vo vnútri kovu. Nie je prekvapujúce, že efektivita premeny elektrického prúdu na teplo dosahuje oveľa vyššie hodnoty, až 80 % (oproti približne 20 % pri odporových ohrevoch).

Ale veď zapaľujú koľajnice!

Zdá sa, že táto vlna chladu, pri ktorej teploty klesajú až na -40 °C, núti prevádzkových pracovníkov doslova zapaľovať celé úseky koľají, aby ich mohli opraviť. Čo sa vlastne deje?

Ako každý materiál, aj oceľ v koľajniciach reaguje na teplotné zmeny. Môže sa zmršťovať alebo rozťahovať v závislosti od toho, či ochladzujeme alebo zohrievame okolité prostredie. Pri viac-menej rovnom objekte ako je železničná koľajnica sa zmena riadi jednoduchým koeicientom teplotnej rozťažnosti, čo sa rovná 11 alebo 12 mikrometrom na meter a stupeň teploty (nezáleží, či ide o Kelviny alebo o stupne Celzia, pretože hovoríme o teplotnej zmene, nie o absolútnych hodnotách a obidve stupnice sú rovnako veľké).

Toto malé rozťahovanie alebo zmršťovanie sa hromadí meter po metri, a preto pre 72 metrov dlhé koľajnice pri teplotnej zmene 30 stupňov (typickej za jeden deň v oblastiach s kontinentálnym podnebím počas leta) už hovoríme o takmer 2,6 centimetrových výkyvoch – pre Američanov, je to viac ako jeden palec. Toto je pôvod dilatačných spojov, škár medzi koľajnicami (ktoré sa zaisťujú plochými kovovými súčiastkami priskrutkovanými z oboch strán úzkej časti koľajnice) a zároveň aj tradičného hrkotania vlaku. Drn-drn, drn-drn... Na väčšine európskych tratí už hrkotanie nepočujeme, pretože tu koľajnice zvárame na mieste prostredníctvom procesu zvaného aluminotermické zváranie. Následné brúsenie vysoko zvyšuje komfort jazdy a je dôležitým faktorom pri zaisťovaní hladkého pohybu na vysokorýchlostných tratiach. Rozťahovanie, prirodzene, nezmizne. Tento problém sa rieši použitím špeciálnych koľajových križovatiek, medzi ktoré sú na dlhých úsekoch z obidvoch strán vsunuté zrezané koľajnice. Týmto spôsobom sa udržiavajú kolesá vlakov pod konštantným uhlom.

Koľajnice železničných tratí sa pokladajú takým spôsobom, aby fungovali správne v čo najvyššom možnom teplotnom rozsahu. Preto sa pri výpočtoch berie do úvahy neutrálna teplota rozťažnosti, ktorá by mala zodpovedať miestu položenia koľajníc (najčastejšia hodnota). Pri príliš vysokých teplotách by sa koľajnica roztiahla viac, ako je kapacita dilatačných spojov (alebo pri špeciálnych koľajových križovatkách zvarov koľajníc) na udržanie tohto rastu, čo by spôsobilo napätie a v krajnom prípade by došlo k narušeniu rovného proilu. Inak povedané, koľajnica by vyzerala ako pohodená šnúrka od topánok. Naopak, v prípade, ktorým sa zaoberáme, príliš nízke teploty môžu zmrštiť kov do takej miery, že

283

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

skrutky, ktoré držia dilatačné spoje, sa zlomia. Dokonca aj malé trhlinky zapríčinené únavou ocele sa rozšíria a spôsobia zlomenie koľajnice.

Napravovať tieto nedostatky uprostred mrazov je poriadna výzva, keďže je potrebné ohrievať nové koľajnice takým spôsobom, aby sa znova nezlomili – tentokrát kvôli rozťahovaniu, keď chlad prejde. Preto robotníci trpia v teplotách, pri ktorých pri vydychovaní zamŕza para. Zapaľujú laná nasiaknuté petrolejom a opravujú dilatačné spoje, aby sa predišlo vykoľajeniam. A nielen železnice niečo vydržia, ale takisto aj železničiari.

Jakub Lukáč Štúrova 18 900 31 Stupava

thejykub@gmail.com

284

Dominika Piecková

2. CENA

SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI PREKLADATEĽOV

ODBORNEJ LITERATÚRY

Volám sa Dominika Piecková a pochádzam zo Žarnovice. Študujem ruský jazyk v interkultúrnej a obchodnej komunikácii na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Prekladanie ma vždy fascinovalo, a tak som chcela vyskúšať Prekladateľskú univerziádu a umiestnenie na tejto súťaži považujem za veľký úspech. V budúcnosti by som sa rada venovala prekladu aspoň okrajovo.

Východiskový text som si vybrala, pretože ma vždy zaujímalo, či človek môže ovládať silu vôle alebo ju má geneticky podmienenú a je voči nej tak povediac bezmocný.

TRIUMF VÔLE:

JE MOŽNÉ NAUČIŤ SA OVLÁDAŤ SILU VÔLE?

IRINA JAKUTENKO

Preklad: Dominika Piecková

Prečo niektorí ľudia majú všetko a druhí nič? Vedci zistili, že kľúčom k úspechu v živote nie je rozum, krása ani bohatstvo, ale sila vôle. Príroda nás však obdarila schopnosťou ovládať svoje momentálne pohnútky. Táto schopnosť je u rôznych ľudí odlišná. Ľudia so slabou vôľou sa z fyziologického hľadiska líšia od tých, ktorí nemajú problém so sebakontrolou.

Hlavné kritérium úspechu

Vlastnosť, ktorá určuje, koľko toho človek v živote dosiahne, objavil začiatkom 80. rokov minulého storočia stanfordský psychológ Walter Mischel. A prekvapivo sa mu to podarilo vďaka cukrovinkám. V 60. rokoch vedec v rámci experimentu ponúkal deťom vo veku 4 až 5 rokov cukríky marshmallow, pričom každé dieťa dostalo na výber: mohlo zjesť cukrík hneď alebo počkať 20 minút a dostať za odmenu ešte jeden. Odolať pokušeniu, keď dieťa ostalo zoči-voči lahôdke samo,

285

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

dokázala len tretina detí. Po 20 rokoch Mischel vyhľadal účastníkov experimentu a zistil, že neoblomné deti sú v živote oveľa úspešnejšie ako ich rovesníci, ktorí neobstáli v tzv. marshmallowom teste. Lepšie sa učili na základnej škole aj na vysokej škole, dokázali dlho sústredene pracovať, zarábali viac peňazí a mali menšiu tendenciu priberať. Mischelovi kolegovia, ktorí sa pustili do overovania daných skutočností, zistili, že u ľudí so schopnosťou ovládať svoje momentálne túžby je nižšia pravdepodobnosť závislosti akéhokoľvek druhu. Títo jedinci sa nezadlžujú, nespávajú s neznámymi ľuďmi, ich manželstvá sú trvácnejšie a viac sa starajú o svoje zdravie.

Neschopnosť odolávať impulzom môže znegovať akékoľvek pozitívne vlastnosti. Práve preto je sebakontrola najspoľahlivejším prorokom úspechu v živote. Dokonca aj veľmi inteligentný zamestnanec môže dostať výpoveď, ak nedokáže odolať pokušeniu hrať po nociach počítačové hry. Krásna žena, ktorá nevie dostatočne ovládať svoje emócie vrátane tých negatívnych, ostane sama. Ten, čo sa stane rukojemníkom hracích automatoch, rýchlo príde o všetky peniaze. Prirodzene chudý človek, ktorý sa nedokáže zriecť nezdravých potravín, sa sám sebe postará o obezitu.

Emocionálna labilita

Koláčiky, televízne seriály, sociálne siete, zvodní a krásni neznámi alebo neznáme, cigarety a alkohol lákajú ľudí, pretože vyvolávajú emócie. Z evolučného hľadiska vznikli emócie oveľa skôr ako vedomá činnosť. Emócia je systém rýchleho reagovania, ktorý pomáhal už našim dávnym predkom prežiť v neustále meniacom sa a zároveň nebezpečnom svete. Všetko, čo prispelo k prežitiu a rozmnožovaniu – sladké a mastné jedlo, sexuálne príťažliví partneri, možnosť nerobiť nič, vyvolávalo kladné emócie. Je veľmi náročné odolať im, pretože túžba trebárs dať si pizzu vyvoláva celý komplex fyziologických reakcií: vylučovanie slín v ústach, tráviacej šťavy v žalúdku a hormónov v žľazách.

Supermarkety, rýchle občerstvenie, drogy, nákupné centrá a aj videohry sú nedávne vynálezy a emočný systém na ne zo zvyku reaguje ako na užitočné podnety. Emočné impulzy vznikajú v starej časti mozgu nazývanej limbický systém. U niektorých ľudí je až príliš aktívny, a práve preto takíto ľudia oveľa ťažšie odolávajú pokušeniu. V roku 1954 americkí vedci James Olds a Peter Milner názorne predviedli, čo by sa stalo, keby sme limbický systém vydráždili na maximum. Keď potkanom implantovali do mozgu elektródy, stimulovali jadro limbického systému, nazývané centrum pôžitkov. Keď Olds a Milner hlodavcom umožnili regulovať prúd pomocou pedálu, zvieratá prestali jesť a piť a svoje dni trávili len tým, že donekonečna stláčali pedál. Rekordérom sa to podarilo urobiť 700-krát za hodinu!

286

Dominika Piecková

Brzdiaci systém

Aby sa zabránilo zničeniu organizmu v dôsledku nadmernej aktivity limbického systému, v mozgu existujú špeciálne brzdy. Jednou z nich je predná cingulárna kôra. Vďaka tejto zóne si uvedomujeme, že je potrebné zdržať sa impulzívneho konania. Keď vedci vyzývali dobrovoľníkov, ležiacich v skeneri MRI, aby potlačili nutkanie urobiť niečo nevhodné, ich predná cingulárna kôra sa rozsvietila. Čím aktívnejšie táto časť pracovala, tým menej podliehali dobrovoľníci pokušeniam. Vzhľadom na rozdiely v stavbe mozgu u niektorých ľudí cingulárna kôra funguje horšie ako u iných, a keď čelia pokušeniu, napríklad ponuke dať si ďalší pohár, aj napriek tomu, že skoro ráno idú do práce, pravdepodobne mu podľahnú skôr než ostatní. Napriek tomu, že si uvedomujú nesprávnosť svojho konania, nedostatočná činnosť ich cingulárnej kôry umožní limbickému systému spustiť silnú emocionálnu reakciu a z jedného pohára sa razom stanú tri či päť.

Niekedy však ani optimálne fungujúca predná cingulárna kôra nie je schopná zabrániť nežiaducemu konaniu. V roku 2007 výskumníci z Inštitútu pre výskum vedomia a vedy o mozgu v Lipsku žiadali dobrovoľníkov, aby zastavovali pohyb ručičky na ciferníku pomocou tlačidla. Občas museli dobrovoľníci na poslednú chvíľu upustiť od svojho zámeru. Vtedy sa v ich mozgu prudko aktivovala ešte jedna zóna – dorsomediálna prefrontálna kôra. Tí, u ktorých táto zóna nepracuje dostatočne intenzívne, častejšie podliehajú náhlym túžbam, lebo nedokážu zmeniť svoje úmysly, a to ani v prípade, že si uvedomujú ich škodlivosť.

Napokon niekedy si človek nedokáže odpustiť porciu koláča alebo cigaretu, hoci si už stokrát sľúbil, že začne so zdravým životným štýlom. Súvisí to s tým, že má mimoriadne aktívnu ďalšiu zónu mozgu, a to predný ostrovček. Táto časť je zodpovedná konkrétne za pocit znechutenia a pre ľudí, u ktorých je príliš výkonná, je odopieranie si pôžitkov, hoci aj škodlivých, rovnako nepríjemné ako privoňanie k odpadkovému košu.Majitelia hyperaktívneho predného ostrovčeka sú fyzicky znechutení, keď majú vypnúť ďalší diel svojho obľúbeného seriálu, a aby predišli nepríjemným pocitom, radšej s pokušením nebojujú.

Hlavný veliteľ

Hlavná zóna, ktorá v konečnom dôsledku určuje, či človek dokáže odolávať pokušeniu, aby dosiahol globálny cieľ, je prefrontálna kôra. Vyvinula sa u primátov, ale naplno sa prejavila až u predchodcov človeka po tom, čo sa oddelili od predkov šimpanza. Prefrontálna kôra je „najmúdrejšia” časť nášho mozgu, pretože práve ona z nás robí ľudí. Okrem iného určuje, či náš mozog po posúdení všetkých emočných „za“a racionálnych „proti“ napokon dokáže odolať lákadlu alebo nie.

287

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

V roku 2010 neurofyziológovia zo Švajčiarska a USA názorne ukázali, čo sa stane, ak prefrontálnu kôru vylúčime z procesu rozhodovania. Výskumníci ponúkli dobrovoľníkom 30 švajčiarskych frankov s tým, že ak si ich nevezmú hneď a zastavia sa v laboratóriu po dvoch týždňoch, dostanú ešte sedem frankov navyše. Dobrovoľníci sa mali rozhodnúť, kým ležali v prístroji, ktorý prostredníctvom magnetického poľa zasahoval do činnosti niektorých zón v ich mozgu. Tí, ktorým dočasne „deaktivovali“prefrontálnu kôru, dvakrát častejšie uprednostňovali nižšiu sumu. Chceli peniaze hneď a nie čakať dva týždne len preto, aby dostali o 7 frankov viac.

Vedci naschvál ponúkali odmeny s nie príliš odlišnou hodnotou, pretože práve s takýmito situáciami sa v živote stretávame často. Ak sa vzdáme niečoho príjemného, napríklad posedenia s priateľmi kvôli tréningu, neprinesie nám to okamžitý úžitok. Na to, aby boli výsledky viditeľné, budeme sa musieť niečoho vzdať v prospech posilňovne aspoň na niekoľko mesiacov. Nedostatočne aktívna prefrontálna kôra nedokáže poraziť limbický systém, a tak si človek povie, že podľahnúť pokušeniu nebude až taká tragédia.

Genetické predispozície

Ale prečo u nešťastníkov so zlou sebakontrolou dané zóny mozgu nefungujú tak ako u majstrov pevnej vôle? Vo výskumoch sa preukázala rozdielnosť v syntéze a funkcii neutotransmiterov u rôznych ľudí. Neurotransmitery sú biochemické prenášače, pomocou ktorých sa príkazy z mozgu menia na konkrétne činy. K hlavným neurotransmiterom sebakontroly patria dopamín a sérotonín, ktoré určujú, ako mozog vníma príjemné pocity. Ak tento základný mechanizmus zlyháva, človek si až príliš potrpí na pôžitky a také potešenie, ktoré má na dosah okamžite a napríklad nový „like“ v sociálnych sieťach hrá dôležitejšiu úlohu, než možný kariérny postup, ktorý síce prináša oveľa viac výhod, ale treba naň počkať.

Vedci boli dlho presvedčení, že práve dopamín nám prináša potešenie. V posledných rokoch sa však zistilo, že táto molekula nám len dáva predtuchu potešenia, tým, že vytvára „pohnútku”. Aby sa jej človek zbavil, snaží sa čo najrýchlejšie získať to, po čom túži. Dopamínový nepokoj zapríčiňuje nočné nájazdy na chladničku a mrhanie časom surfovaním po internete, zatiaľ čo sa človeku kopí práca.

Druhou látkou, ktorá určuje, či sa budeme pevne držať svojich plánov, je sérotonín. Tento neurotransmiter nám dáva pocit pohody a spokojnosti. Pri jeho nedostatku sa človek cíti zle a pokúša sa zbaviť týchto negatívnych pocitov pomocou niečoho príjemného, napríklad torty alebo ôsmeho páru nových topánok.

288

Dominika Piecková

Za metabolizmus týchto dvoch neurotransmiterov zodpovedajú desiatky génov. Ich„zlé“ varianty súvisia s najrozličnejšími poruchami sebakontroly. Ľudia so slabou vôľou majú často „chybné” verzie génov, ktoré kódujú receptory, zachytávajú sérotonín a dopamín a prenášajú ich príkazy bunkám. Z tohto dôvodu sa v zónach, ktoré sú zodpovedné za sebakontrolu, nachádza príliš málo receptorov, a preto má mozog s nedostatkom príjemných pocitov snahu dopĺňať ich iným spôsobom, napríklad hraním počítačových hier, alkoholom alebo sladkosťami.

Víťazné stratégie

Ak človek nemá šťastie na gény, ktoré určujú funkciu a štruktúru „vôľových“ zón v mozgu, budú preňho vždy pokušenia oveľa nebezpečnejšie ako pre ľudí, ktorí majú vhodnú genetickú výbavu. To však neznamená, že títo ľudia sú predurčení na obezitu, alkoholizmus, rozvod a výpoveď z práce. Múdrou stratégiou správania môžu dosiahnuť dlhodobé ciele. Základným pravidlom pre majiteľov „nevydareného“ mozgu je vyhýbať sa pokušeniam. Ak uvidia, zacítia alebo sa dotknú príťažlivého objektu, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú schopní zastaviť impulz limbického systému, ktorý sa bude snažiť získať chýbajúce príjemné pocity. Stratégiu vyhýbania sa pokušeniu nevedomky použili aj vytrvalé deti z Mischelovych experimentov. Deti, ktoré vydržali 20 minút, kým sa vedec vrátil, sa odvracali od cukríkov, zakrývali si oči a všemožne sa snažili odpútať svoju pozornosť od maškrty.

Ak nie je možné vyhnúť sa stretnutiu s pokušením, dá sa uplatniť iná stratégia a tou je zameranie sa na najabstraktnejšie vlastnosti vábivého objektu. Keď Mischel navrhol deťom, aby mysleli na to, aký je cukrík chutný, takmer žiadne z nich nedokázalo vydržať 20 minút. Keď im však odporúčal predstaviť si marshmallow ako nadýchaný obláčik, výrazne sa zvýšil počet detí, ktoré dokázali odolať.

Treťou možnosťou je vytvoriť si podmienky, pri ktorých nie je možné vyhnúť sa nepríjemnej, aj keď užitočnej činnosti s cieľom urobiť si malú radosť. Napríklad, ak si predplatíte individuálne hodiny s trénerom namiesto skupinového tréningu, nevedomky používate tento postup. Ak sa totiž dohodnete s konkrétnou osobou, je oveľa zložitejšie vynechať tréning.

Nedostatok pevnej vôle je vážny problém, ktorý ľuďom kazí život a nepriaznivo sa odráža na ekonomike. V dnešnom svete plnom pokušení je obzvlášť aktuálny. Bežný sedliacky rozum na populárne rady nestačí, pretože nezohľadňuje osobitosti neurotransmiterov jednotlivých ľudí. Čím viac sa vedci dozvedia o fungovaní mozgu, tým lepšie porozumejú skutočným príčinám slabej vôle

289

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

a budú vedieť účinnejšie poradiť, ako s ňou bojovať. Je možné, že sa raz objavia tabletky proti slabej vôli zamerané na nedostatky konkrétnej osoby. Súdiac podľa toho, ako rýchlo sa disciplíny skúmajúce mozog rozvíjajú, dlho čakať nebudeme.

Dominika Piecková Kľakovská 878/7 966 81 Žarnovica pieckovadomail.com

290