Prekladatelske_listy_9

Ivan Laluška

„Čo zaň chceš?“

„Tvoje dievča,“ povedal som priamo. „Polly?“ zašepkal zdesene. „Chceš Polly?“ „Presne tak.“

Vrátil mi kožuch. „Nikdy,“ odpovedal rozhodne.

Pokrčil som plecami. „Ako myslíš. Ak nechceš byť v kurze, je to tvoj problém.“

Predstieral som, že čítam knižku, no po očku som ho pozoroval. V jeho vnútri sa odohrával boj. Najprv sa pozeral na kožuch ako bezdomovec do výkladu plného dobrôt. Potom sa odvrátil a razantne zaťal sánku. Vzápätí venoval chlpatej vecičke ešte dychtivejší pohľad. Opäť sa otočil, tentoraz už menej rozhodne. Takto to pokračovalo ďalej s tým rozdielom, že túžba narastala a vzdor sa vytrácal. Nakoniec už nebol schopný odvrátiť od kožucha zrak. Stál tam, ovládaný neuhasiteľnou žiadostivosťou.

„S Polly to vlastne ešte nie je láska. Ani vážna známosť, či tak nejak,“ povedal nejasným hlasom.

„Áno,“ zamumlal som.

„Čo znamená to dievča pre mňa alebo ja pre ňu?“ „Vôbec nič,“ znela moja odpoveď.

„V podstate len chvíľkové pobláznenie, párkrát sme si vymenili úsmevy, to je všetko.“

„Vyskúšaj si ho.“

Poslúchol. Kožuch preletel ponad jeho ramená a pristál mu tesne nad topánkami. Vyzeral ako indiánsky vigvam postavený z kožiek mývalov. „Paráda,“ zhodnotil radostne.

Vstal som a vystrel k nemu ruku. „Dohodnuté?“

Preglgol. „Áno,“ odpovedal napokon a podal mi pravicu.

Naše prvé rande s Polly sa uskutočnilo nasledujúci večer a malo formu akéhosi oťukávania. Bolo nutné zistiť, koľko práce ma čaká, aby som ju dostal na požadovanú úroveň. Začali sme večerou.

„Júj, to bolo fajnové,“ povedala, keď sme odchádzali. Nasledovalo kino. „Super ilmík,“ znelo jej hodnotenie tentoraz. „Júj, je mi s tebou tak božsky!“ dodala pri rozlúčke.

S ťažkým srdcom som sa vrátil do izby. Čakala ma poriadna fuška. Bolo jasné, že začať hneď učebnou látkou nebude možné. Najprv bolo potrebné naučiť mladú dámu myslieť. Vychádzalo mi to na projekt nemalých rozmerov a zdravý rozum hovoril, aby som ju vrátil Peteyovi. Spomienka na jej neodškriepiteľný pôvab, spôsob, akým vchádzala do miestnosti či zaobchádzala s príborom, však napokon viedla k rozhodnutiu, že predsa len idem do toho.

201

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

Tak ako vo všetkom, bolo treba postupovať systematicky. Začali sme kurzom logiky, ktorú sme preberali v škole, takže všetky fakty som mal poruke. „Polly, dnes večer pôjdeme na Vŕšok a budeme konverzovať.“

„Júj, to znie suprovo!“ Nuž, pripúšťam, ďalšiu tak príjemne pritakávajúcu babu by ste nenašli široko-ďaleko.

Vyšli sme na Vŕšok a usadili sa pod starý dub, obľúbené miesto milencov v areáli univerzity. S očakávaním na mňa pozrela a opýtala sa: „A o čom sa budeme baviť?“

„O logike.“

Výsledkom asi minútového spracovávania prijatej informácie bol súhlas. „Parádička!“

Odkašlal som si a začal: „Logika je veda o myslení. Ak však máme uvažovať správne, najprv musíme rozpoznať logické klamy. Tomu sa budeme dnes venovať.“

„No páni!“ spľasla radostne rukami.

Uškrnul som sa, ale statočne pokračoval: „Prvý je na rade dicto simpliciter, po našom falošný záver z náhody.“

„Poďme na vec!“ naliehala a nedočkavo zažmurkala.

„Falošný záver z náhody je založený na neobmedzenej generalizácii. Napríklad cvičenie prospieva zdraviu. Preto by mal každý cvičiť.“

„Súhlasím,“ pritakávala úprimne. „Cvičenie je podľa mňa skvelá vec. Utužuje telo a ducha.“

„Polly,“ povedal som vľúdne, „cvičenie prospieva zdraviu je práve ten falošný záver. Ak niekto prekonal, povedzme, infarkt, cvičenie mu môže skôr uškodiť, a preto lekári mnohým ľuďom cvičiť neodporúčajú. Musíš byť konkrétnejšia a povedať, že cvičenie zvyčajne prospieva zdraviu, eventuálne, cvičenie je v prípade väčšiny ľudí zdraviu prospešné. Inak sa dopustíš falošného záveru. Chápeš?“

„Nie,“ priznala. „No je to suprové! Chcem ešte!“

„Bude lepšie, ak ma prestaneš šklbať za rukáv,“ skonštatoval som, a keď poslúchla, pokračovali sme: „Teraz takzvaná unáhlená generalizácia. Počúvaj pozorne. Nevieš po francúzsky. Petey Bellows tiež nie. Preto musím skonštatovať, že nikto na našej univerzite neovláda francúzštinu.“

„Naozaj? Skutočne nikto?“ opýtala sa začudovane.

Nedal som najavo podráždenie. „Polly, opäť ide o klam. Máme príliš málo príkladov, aby sme mohli generalizovať.“

„Poznáš ešte ďalšie klamy?“ prerušila ma bez dychu. „Toto je hádam lepšie ako tancovanie.“

Odrazil som prikrádajúci sa pocit zúfalstva. Nepostúpili sme ani o krôčik. Jednou z mojich cností je však nepoddajnosť.

202

Ivan Laluška

„Nasleduje post hoc – potom, teda preto alebo chybná časová následnosť. Počúvaj, neberme Billa na piknik. Vždy, keď ide s nami, prší.“

„Niekoho takého poznám!“ vykríkla. „Jedno dievča z nášho mesta. Eulu Beckerovú. Ako hovoríš. Kedykoľvek prišla na piknik...“

„Polly,“ namietal som ostro. „To je tiež klam. Eula Beckerová neprivoláva dážď. Nevie ho zariadiť. Ak ju obviníš, dopustíš sa post hoc.“

„V poriadku, už tak neurobím,“ sľubovala kajúcne. „Hneváš sa?“ Vzdychol som. „Nie, jasné, že nie.“

„Potom rozprávaj ďalej.“

„Dobre. Teraz contradictory premises, niečo ako protirečivé východiská.“ „Áno, áno,“ zašvitorila a zažmurkala šťastne očami.

Zamračil som sa, ale pokračoval: „Ak je Boh všemohúci, môže vyrobiť taký ťažký balvan, že ho nezodvihne ani sám?“

„Jasné!“ zareagovala okamžite.

„Lenže ak dokáže všetko, zodvihne aj balvan,“ znela moja námietka. „Naozaj,“ utrúsila zamyslene. „Nuž, potom podľa mňa nebude schopný vyro-

biť taký ťažký balvan.“

„On predsa dokáže všetko,“ pripomenul som jej.

Poškriabala sa po nádhernej, ale prázdnej hlávke. „Som totálne zmätená,“ priznala.

„Áno, ale to je normálne, pretože ak si argumentačné východiská protirečia, nemôžeme vyvodiť žiadny záver. Ak je niekto všemocný, neexistuje pre neho objekt, ktorý by nedokázal zdvihnúť. A naopak. Je to jasné?“

„Hovor ďalej, chcem sa dozvedieť viac o týchto inteligentných vecičkách,“ naliehala dychtivo.

Pozrel som na hodinky. „Myslím, že je už dosť neskoro. Odprevadím ťa a ty môžeš rozmýšľať o všetkom, čo sme dnes preberali. Zajtra večer budeme pokračovať.“

Na rozlúčku ma uistila, že prežila naozaj suprový večer a ja som sa namrzený vrátil do izby. Petey chrápal na posteli. Skrútený kožuch pri jeho nohách pripomínal veľké chlpaté zviera. Na chvíľku som mal chuť zobudiť ho a oznámiť mu, že si môže vziať Polly späť. Môj projekt bol odsúdený na zánik. Aspoň všetko tomu nasvedčovalo. Hlava dievčaťa bola jednoducho proti logike imúnna.

No stratil som len jeden deň, prebehlo mi potom mysľou. Môžem obetovať ešte jeden. Ktovie? Možno niektoré vzdialené časti vo vyhasnutom kráteri jej mysle stále tleli a azda sa mi podarí prebudiť ich k životu. Napriek tomu, že nejaká veľká nádej neexistovala, dostane ďalšiu šancu.

Nasledujúci večer sme sa usadili pod dubom. „Náš prvý dnešný klam sa volá ad misericordiam – argumentovanie pôsobením na city.“

203

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

Až ju striaslo od radosti.

„Počúvaj pozorne. Chlap sa uchádza o prácu. Keď sa ho opýtajú, aké má vzdelanie, odpovie, že doma má šesť detí a manželku, ktorá je nevládna. Nemajú za čo kúpiť deťom jedlo, šaty, topánky ani drevo na kúrenie. A zima je predo dverami.“

Po ružových líčkach jej začali stekať slzy. „To je strašné. Naozaj strašné,“ vzlykala.

„Áno, hrozné,“ prikývol som, „ale nie argument. Ten človek neodpovedal na položenú otázku. Namiesto toho sa snažil hrať na city potenciálneho zamestnávateľa. Dopustil sa ad misericordiam. Rozumieš?“

„Nemáš vreckovku?“ zafňukala.

Snažil som sa nekričať, keď si ňou utierala oči, a radšej som pokračoval, starostlivo kontrolujúc výšku hlasu. „Teraz prejdeme na false analogy – klamnú analógiu. Príklad: Študenti by mali mať možnosť používať na skúškach ťaháky. Veď i lekári môžu pri operáciách využívať prístroje monitorujúce pacienta, právnici počas procesov poznámky, stavitelia plány, podľa ktorých postupujú. Prečo by potom nemohli mať študenti poruke ťaháky?“

„Tak toto je najbombovejšia myšlienka, akú som kedy počula!“ zvolala nadšene.

„Polly,“ zareagoval som podráždene, „ten argument je zavádzajúci. Lekárov, právnikov a staviteľov neskúšajú, koľko sa naučili, ale študentov áno. Tieto situácie sú diametrálne odlišné a nemôžeš ich porovnávať.“

„Stále si myslím, že je to dobrá myšlienka,“ skonštatovala.

„Hlúposť,“ zamrmlal som si popod fúzy a tvrdošijne pokračoval: „Na rade je hypothesis contrary to fact, ľudovo špekulatívna hypotéza.“

„To znie ako chutnučká mňamka.“

„Sústreď sa. Ak by madame Curiová nenechala zhodou okolností v zásuvke fotograickú platňu spolu s veľkým kusom uranitu, svet by dodnes nevedel o rádiu.“

„Presne tak,“ prikývla, potriasajúc hlávkou. „Videl si ilm? Bola som z neho hotová. Walter Pidgeon v hlavnej úlohe bol neskutočný. Úplne ma dostal.“

„Ocením, ak na chvíľku pustíš pána Pidgeona z hlavy,“ ozval som sa chladne, „ten argument je klam. Madame Curieová alebo niekto iný by zrejme objavil rádium neskôr. Možno by sa stalo niekoľko iných vecí. Nemôžeš začať hypotézu, ktorá nie je pravdivá, a potom z nej vyvodzovať nejaké uspokojivé uzávery.“

„Waltera Pidgeona by mali obsadiť do ďalších úloh. Takmer nikde inde už neúčinkoval,“ odpovedala Polly.

Ešte jedna šanca, ale posledná, uvažoval som. Všetko má svoje hranice. „Ďalší klam sa volá argumentum ad hominem, my to voláme eristická argumentácia.“

204

Ivan Laluška

„Aký rozkošnučký názov,“ zamrnkala.

„Dvaja ľudia debatujú. Prvý vstane a povie: ‚Môj oponent je notorický klamár a nemôžete veriť ničomu, čo sa vám chystá povedať.‘ A teraz, Polly, dobre premýšľaj. Čo tu nesedí?“

Pozorne som sledoval, ako v snahe sústrediť sa zvraštila čelo. Zrazu sa jej v očiach objavila iskierka inteligencie, prvá, ktorú som u nej zaznamenal. „Nie je to ani trochu spravodlivé,“ skonštatovala pohoršene. Ako sa môže druhý muž brániť, keď ho prvý nazve luhárom bez toho, že by ten druhý čo len prehovoril?“ „Správne!“ vykríkol som nadšene. „Sto bodov! Nie je to fér. Prvý muž slovne zaútočil na druhého a paralyzoval ho ešte predtým, ako mohol začať. Polly, som

na teba hrdý!“

„Áále,“ zašepkala, celá zapýrená od radosti.

„Vidíš, moja milá, že to vôbec nie je ťažké. Stačí sa sústrediť. Mysli – zváž – vyhodnoť. Poďme si zopakovať, čo sme sa naučili.“

„Tak spusť!“ vyzvala ma a doplnila svoje slová pohybom ruky.

Povzbudený zistením, že Polly nie je úplná trúba, sme prešli všetko od začiatku. Dookola som jej uvádzal príklady, upozorňoval ju na chyby a bez prestávky s ňou driloval prebrané učivo. Akoby ste kopali tunel. Najprv len tvrdá práca, pot a tma. Netušíte kedy, a či vôbec dorazíte k svetlu. Búšil som a predieral sa však ďalej, aby nakoniec prišla odmena. Malou štrbinkou začalo presvitať svetlo. Potom sa štrbinka zväčšovala, zrazu vyšlo slnko a všetko bolo jasné.

Päť vyčerpávajúcich večerov, ale stálo to za to. Vďaka mne už Polly vedela logicky myslieť. Misia bola splnená. Konečne si ma zaslúžila. Teraz už perfektne sedela nielen v úlohe mojej manželky, ale aj hostiteľky v niekoľkých vilách, ktoré budeme vlastniť, a matky našich dobre zabezpečených potomkov.

Nemyslite si, že u mňa absentovali akékoľvek city. Práve naopak. Tak ako Pygmalion miloval dokonalú ženu, ktorú stvoril, ja som ľúbil tú svoju.

Prišiel čas, aby náš vzťah prešiel z akademickej roviny do romantickej, a tak som plánoval dať jej nasledujúci večer najavo svoje city.

„Polly, dnes nebudeme preberať klamy.“ „Čože? Niéé!“

„Moja milá,“ pokračoval som, venujúc jej úsmev, „strávili sme spolu päť večerov. Skvele si rozumieme. Je jasné, že sa k sebe hodíme.“

„Unáhlené zovšeobecňovanie,“ skonštatovala pohotovo. „Čo si povedala?“

„Unáhlené zovšeobecňovanie,“ zopakovala. „Ako môžeš tvrdiť, že sa k sebe hodíme len na základe piatich rande?“

Mysľou mi prebehol pobavený úsmev. To rozkošné dieťa pochopilo učebnú látku naozaj dobre.

205

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

„Zlatko, päť je až-až. Veď nemusíš zjesť celý koláč, aby si vedela, že je dobrý,“ oponoval som a zľahka ju potľapkal po ruke.

„Klamná analógia,“ zareagovala okamžite. „Nie som koláč, ale dievča.“

V mysli sa mi opäť zjavil úsmev. Menej pobavený. Rozkošné dieťa pochopilo látku asi až príliš dobre. Čas na zmenu taktiky. Jednoznačne najlepšou voľbou bolo jednoduché, jasné, razantné a priame vyznanie lásky. Môj megavýkonný mozog chvíľočku hľadal správne slová.

„Polly, milujem ťa. Si pre mňa všetkým, mojím stredom vesmíru. Drahá, prosím, povedz, že budeš moja, pretože bez teba nebude mať môj život zmysel. Telo mi bude chradnúť, odmietať potravu a bez cieľa blúdiť po zemskom povrchu.“

Prekrížil som si ruky cez prsia a pomyslel si: Vybavené. „Argumentovanie pôsobením na city,“ poznamenala.

Zaškrípal som zubami. Pygmalion vo mne sa premenil na Frankensteina a držal ma pod krkom. V zúfalej snahe zastaviť narastajúcu paniku a zachovať pokoj som sa prinútil do úsmevu.

„Nuž, Polly, klamy ovládaš už naozaj dokonale.“ „Máš úplnú pravdu,“ súhlasila a rázne prikývla. „A kto ťa to všetko naučil?“

„Ty.“

„Presne tak. Nezdá sa ti teda, že mi niečo dlžíš? Bezo mňa by si to nezvládla.“ „Špekulatívna hypotéza,“ oponovala promptne.

Utrel som si pot z čela a zajačal: „Polly, nesmieš brať všetko tak doslovne! Toto patrí do školy a vieš predsa, že mnohé veci, ktoré sa tam učíš, nemajú s reálnym životom nič spoločné!“

„Dicto simpliciter,“ pohrozila mi šibalsky prštekom.

To naozaj stačilo. Vyskočil som na nohy a teraz už reval ako býk: „Tak budeš moja alebo nie?!“

„Nie.“

„Prečo?“

„Lebo dnes popoludní som sľúbila Peteyovi Bellowsovi, že s ním budem chodiť.“

Zostal som taký šokovaný jeho nehanebným činom, až som sa zapotácal. Po tom, čo mi dal svoje slovo, dohodli sme sa a sľub spečatili podaním rúk!

„Ten potkan!“ zvrieskol som a vykopol od zlosti poriadny kus trávy. „Nemôžeš s ním chodiť, Polly. Je to klamár, podvodník a potkan!“

„Eristická argumentácia – útok na človeka,“ znela jej odpoveď. „A prestaň hulákať. Myslím si, že aj to patrí medzi klamy.“

Veľkou silou vôle sa mi podarilo ovládnuť hlas.

„V poriadku. Myslí ti to logicky. Poďme teda rozobrať celú vec z pohľadu logiky. Ako si sa mohla rozhodnúť pre neho? Pozri sa na mňa. Som vynikajúci

206

Ivan Laluška

študent, ťažký intelektuál, mladý muž so svetlou budúcnosťou. A on? Prostáčik, panikár, ktorý bude stále žiť z ruky do úst. Môžeš mi preto povedať jeden logický dôvod prečo Petey Bellows?“

„Samozrejme,“ vyhlásila, „má kožuch z mývala.“

Mgr. Ivan Laluška Kolkáreň 27/33 976 81 Podbrezová

laluskaivan@gmail.com

207

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

3. CENA

VÝBORU SEKCIE PRE UMELECKÝ PREKLAD

LITERÁRNEHO FONDU

Volám sa Zuzana Calvet a som čerstvou absolventkou Filozoickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešov v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický jazyk a kultúra – francúzsky jazyk a kultúra. Počas svojho štúdia som sa dvakrát umiestnila v rámci podujatia Akademický Prešov v kategórii umeleckého prekladu z francúzskeho jazyka a umiestnenie v Prekladateľskej univerziáde vnímam ako krásnu bodku za svojim štúdiom. Pevne verím, že sa v budúcnosti budem môcť venovať prekladu umeleckej literatúry, no francúzsky jazyk by som chcela aj učiť a podávať ho tak ďalej milovníkom a možno aj budúcim prekladateľom z tohto krásneho jazyka.

Príbeh Nekonečná únava kameňov od quebeckej autorky Régine Robinovej, ktorá má na svojom konte viacero literárnych ocenení, je hľadaním vlastnej identity v podobe vnútorných monológov s istou črtou dialogickosti medzi matkou a dcérou. Príbeh je súčasťou rovnomennej publikácie, ktorej leitmotívom je práve hľadanie identity v multikultúrnej spoločnosti, čo sa odzrkadľuje aj na jazykovej úrovni, no v neposlednom rade ide o generačný prenos individuálnej a kolektívnej pamäti. Autorka, pôvodom Parížanka s židovsko-poľský- mi koreňmi, je sama akoby rozkročená medzi Európou a Kanadou a zreteľne opisuje problémy spojené s migráciou plynúce z vlastnej skúsenosti. Chaotická stratégia rozprávania, raz chronologicky, inokedy retrospektívne, spojená s monológmi, dialógmi, naráciou i zmenou rozprávača, nepredurčuje tento príbeh na rýchle a oddychové čítanie. A práve s náročným vnímaním príbehu súvisí aj náročnosť jeho prekladu. Množstvo kultúrnych reálií a hra so slovami s viacerými úrovňami významu idú ruka v ruke s už spomínanými prvkami, ktoré robia preklad tohto príbehu síce neľahkým, ale o to viac vzrušujúcim.

NEKONEČNÁ ÚNAVA KAMEŇOV

RÉDINE ROBINOVÁ

Preklad: Zuzana Calvet

Chýbajúce slová, zmrznuté, zlepené, zviazané ostnatým drôtom. Ohromné odlúčenie. S tebou sa vždy ocitnem zoči-voči podstate a tá mi prekáža. Až dokonca urobíš všetko preto, aby si ma zvnútra roztrieštila na kúsky. Za tichom

208

ZUZANA CALVET

len bezúspešná trma-vrma, nezrealizované možnosti, tajné úniky, čo vybielia sny. Čakala si ma. Nepreniknuteľná ako vždy, smiala si sa z našich starých snov. Vždy si ma najprv potupila a oživila tak moju zahmlenú pamäť. Kedy si vlastne začala reálne existovať? Toto mesto nemá meno ani miesto. Svojím plačom tak ohlušilo oblohu, že stratilo zmysel a farby. Je biele. Dusí sa pod bielobou svojich kameňov, borovíc a bugenvileí, topí sa v suchých pachoch a bledosti. Ty. Tu.

Keď som však k vám prišla prvýkrát, Shimon ešte žil. Vyzerali ste, ako sa hovorí, ako krásny mladý pár. Ledva som si všímala, čo hovoríte, nevidela som vás. Nezapadali ste do okolia, boli ste iba súčasťou dekoru. Moje oči videli len tvoj dom, mesto, svetlo, slnko a kvety. Nemohla som sa spoľahnúť na opis z tvojich listov. Mimochodom, píšeš mizerne: „Bývam v dome koloniálneho štýlu z čias britského mandátu, preto sme ho so Shimonom nazvali ‚Mandataʻ. Ako ti ho opísať. Je to velikánsky dom z bieleho, okrového a ružovkastého kameňa, má bowwindow, nad ktorým sa rozprestiera terasa. Som si istá, že sa ti bude páčiť. Už vidím, ako sedíš vo vŕzgajúcom hojdacom kresle, ktoré ostáva vonku až do zimy. Sedíš v ňom s neprítomným výrazom as usual, zababušená do veľkého vlneného šálu. Dvere z ulice vedú do neudržiavanej záhrady a k altánku s vistériou. Potom vstúpiš do domu, kde je celé prízemie vydláždené mexickými azulejos. Shimon si to tak želal. Napravo od chodby je kuchyňa (tu niet čo dodať), kúpeľňa (treba tam kdečo opraviť) a dve izby, ktoré vedú do záhrady. V tej menšej mám pracovňu, kde sa starám o účtovníctvo, pretože Shimonove obchody sa rýchlo rozbehli a z nikoho sa zo dňa na deň nestane obchodník s obrazmi. Rukami nám prejdú Chagallovia, Kleeovia, Picassovia, človek musí vedieť, čo s tým. O problémoch s poisťovňami ti ani nehovorím, je toho veľa. Hosťovská izba na prízemí je kvetovaná. Z druhej strany vstupnej chodby je obývačka s bow-window. Shimon ju zariadil skôr, ako ma spoznal. Takmer nič som v nej nezmenila. Mami, budeš mi závidieť. Predstav si. V bow-window je veľká presklená stena. Asi v polovici sú umiestnené police s knihami o umení, výstavnými a predajnými katalógmi a registrami. Pridala som tam všetko, čo sa mi z mojej knihovničky podarilo pri odchode zachrániť (Freudov, čo som ti potiahla) a romány v hebrejčine. Na kraji políc sú maľované sadrové sošky s doširoka otvorenými očami, ktoré vytvoril jeden z našich priateľov, a iné sochy, čo sme si doniesli z ďalekých ciest, hlavne z Mexika a z Bolívie. Medzi oknami sú indonézske, mexické, africké masky (vieš, ako ich milujem). Obývačka je rozdelená na dve časti, čo je zdôraznené afganskou truhlicou. Na nej je svetlomodrá perzská váza. Dávam do nej slnečnice, čo kupujem v kvetinárstve na ulici Azza. Vždy ich majú. Keď prídeš, v izbe ťa privítajú slnečnice. Vedľa truhlice je stôl z orechového dreva, zopár popolníkov, krídlo Pleyel. Ešte stále hrám, je to asi jediné, čo ma zásadným spôsobom viaže k minulosti, k Parížu, k Maestrovi Loewensteinovi a jeho modrým golierom vo chvíľach, keď som sa trápila s Czerným. Na druhej strane afganskej truhlice

209

PREKLADATEĽSKÉ LISTY 9

pri bow-window sú na stolíkoch pravé lampy od Tifany, čo si mi poradila kúpiť v New Yorku. Vieš, v tom obchode na Tretej avenue, kam si nás zaviedla, a za ktoré som vysolila neuveriteľné prachy. Je tam aj veľká pohovka a ošúchané, ale pohodlné kreslá, telka a veža s videoprehrávačom. Na jednom zo stolov je rovnaký samovar ako ten, čo doniesla Oma z Poľska a všade sú rozprestreté perzské koberce tak, že zakrývajú takmer celú mexickú dlažbu. Na poschodie vedú staré vŕzgajúce schody a dodávajú domu starodávny a strašidelný ráz z čias britského mandátu. Je tam obrovská terasa, ktorú som ti už spomínala. Tiahne sa pozdĺž celého domu, je ohradená balustrádou z črepníkov, z ktorých visia ružové a modré muškáty a ruže. Vytvára to spleť kvetov, hŕbu zelených širokých okrúhlych listov popretkávaných ružovou farbou. O niečo ďalej je strom so sýtomodrými kvetmi, volá sa žakaranda, aj borovice, citrónovníky, eukalypty a mandľovníky. Ešte o niečo ďalej sa na modrom nebi rysujú obrovské palmy. Terasa vedie na pokojnú uličku, v strede predelenú zeleňou a kvetmi. Okolo sú vily ako naša, alebo iné, v štýle art deco či Bauhaus, záhrady, ozýva sa ustavičný ohlušujúci spev vtákov. Dom sa ti určite bude páčiť, pretože aj napriek svojej zašlej uhladenosti (vyžaduje si ešte veľa opráv) ti bude pripomínať Omu, čosi stredoeurópske, niečo ako nostalgiu za viedenským leskom. Mami, prestaň vymýšľať a príď. Miluješ teplo a tu je krásne a teplučko. Provensalsko, Azúrové pobrežie, Grécko, no nie ako tie európske alebo americké výrobne na opálené telá, chápeš? Zacítiš borovice, jazmín a mandľovníky. Tunajšie svetlo si nevieš predstaviť, jeho čírosť a silu. Príď, Omika, príď si na slnku vyhriať zadoček. Sľubujem, že politiku ani nespomeniem. Ani tvoj posledný bestseller, v ktorom o mne nepriamo hovoríš strašné veci. Príď. Bozkávam ťa. Shimon ťa pozdravuje.

Yaël“

Kedy si ten list písala? Pred stáročiami. Shimon medzitým zomrel a od teba zrazu prišiel telegram s rozhodnutím. Chceš predať Mandatu a prísť za mnou do New Yorku, otvoriť si v Soho galériu, začať v Amerike všetko odznova. Čo všetko? Zase? Ničomu nerozumiem, no zajtra ráno sa na letisku v Roissy za tých pár hodín možno konečne porozprávame. Tak rada by som vedela prečo. Prečo? Stojí vôbec za to pýtať sa ťa? Blúdime, sme padajúce hviezdy. Stále sme mimo, na zlom mieste, nie v našich jazykoch. Minule večer som nad tým premýšľala. Používaš hebrejčinu, ja píšem po anglicky. Sú to cudzie jazyky, jazyky odinakiaľ. Začneš znovu od čriepkov? Pravda, tvoje koláže sú krásne, zatiaľ čo ja píšem len hladké príbehy, no predsa. Prečo znovu odísť? Prvýkrát si mala sedemnásť. Bolo to niečo ako útek spôsobený vtedajšou neprajnou situáciou. Odišla si, lebo si ma chcela nasrať. Ale prečo dnes, viac než dvadsať rokov po tom, po všetkých snahách naučiť sa jazyk, zvyknúť si, preraziť, cítiť sa ako doma? Všetko budovať odznova? My bláznivé ženské. Potreba stratiť sa je, koniec-koncov, zo všetkého najväčšia.

210