Prílohy

1. Úryvky z direktív Rady národnej bezpečnosti usa: 20/1 z 18.Augusta 1948 “Naše ciele vo vzťahu k Rusku” a nsc-68 z 30.Septembra 1950

Nasledujúce fragmenty direktívy NSC USA 20/1 „Naše ciele vo vzťahu k Rusku“ sú citované z knihy N.N.Jakovleva „CIA proti ZSSR“ (Moskva, «Politizdat», r. 1985, str. 38 — 40 výberovo):

«Naše základné ciele vo vzťahu k Rusku sa v podstate redukujú na dva:

a) zredukovať moc Moskvy na minimum;

b) vykonať zásadné zmeny v teórii a praxi zahraničnej politiky, ktorými sa riadi vláda, stojaca pri moci v Rusku.

...Nie sme obmedzení presnou lehotou na dosiahnutie svojich cieľov v období mieru.

...Opodstatnene nemusíme cítiť vôbec žiaden pocit viny, domáhajúc sa zničenia koncepcií, nezlučiteľných s medzinárodným mierom a stabilitou, a ich zámeny koncepciami tolerantnosti a medzinárodnej spolupráce. Nie je našou vecou premýšľať nad vnútornými následkami, k akým môže dospieť prijatie takýchto koncepcií v inej krajine, rovnako by sme nemali myslieť na to, že nesieme akúkoľvek zodpovednosť za tieto udalosti... Ak sovietski lídri uvážia, že rastúci význam kultúrnejších koncepcií medzinárodných vzťahov je nezlučiteľný so zachovaním ich moci v Rusku, je to ich vec, nie naša. Našou vecou je pracovať a dobiť sa toho, aby sa tam uskutočnili interné udalosti... Ako vláda, nenesieme zodpovednosť za vnútorné podmienky v Rusku...

…Našim cieľom v období mieru je zvrhnutie Sovietskej vlády. Prirodzene, usilujeme sa o vytvorenie takých okolností a situácie, s ktorými sa dnešní sovietski lídri nebudú vedieť zmieriť a ktoré im budú proti srsti. Je možné, že ak sa ocitnú v takejto situácii, nebudú schopní si zachovať moc v Rusku. Avšak treba rázne poznamenať, že je to ich vec, nie naša...

…Reč ide hlavne o tom: urobiť a udržať Sovietsky Zväz slabým v politickom, vojenskom a psychologickom smere, v porovnaní s vonkajšími silami, ktoré sa nachádzajú za hranicami ich kontroly.

…Netreba sa spoliehať na dosiahnutie plnej realizácie našej vôle na ruskom území, ako sme sa to pokúšali urobiť v Nemecku a Japonsku. Musíme pochopiť, že záverečné urovnanie by malo byť politické.

…V tom horšom prípade, čo je zachovanie Sovietskej moci nad celým alebo takmer celým dnešným sovietskym územím, musíme žiadať:

a) vyplnenie čisto vojenských podmienok (odzbrojenie, evakuácia kľúčových rajónov atď.) s tým, aby bola na dlho zabezpečená vojenská neschopnosť;

b) vyplnenie podmienok s cieľom zabezpečiť významnú ekonomickú závislosť od vonkajšieho sveta.

…Inými slovami, musíme vytvárať automatické garancie, zabezpečujúce, aby dokonca aj nekomunistický a formálne priateľský k nám režim:

a) nemal väčšiu vojenskú moc;

b) v ekonomickom smere silne závisel od vonkajšieho sveta;

c) nemal solídnu moc nad hlavnými národnými menšinami;

d) nevytvoril nič podobného železnej opone.

V prípade, ak takýto režim bude prejavovať nepriateľstvo ku komunistom a priateľstvo k nám, musíme sa postarať, aby tieto podmienky neboli vnútené urážlivým či ponižujúcim spôsobom. Sme ale povinní ich tak či onak nanútiť pre ochranu našich záujmov».

Z direktívy NSC-68 z 30.09.1950 (rovnaká kniha, str. 64, 65):

«…siať semená skazy vo vnútri sovietskeho systému, s cieľom prinútiť Kremeľ prinajmenšom zmeniť jeho politiku... No bez presvedčivej prítomnej a ľahko mobilizovateľnej vojenskej moci, politika „zdržiavania“, ktorá je v podstate politikou prepočítaného a postupného donútenia, nie je nič viac, ako blaf.

…Potrebujeme viesť otvorenú psychologickú vojnu s cieľom vyvolať masovú zradu smerom k Sovietom a zničiť iné plány Kremľa. Zosilniť pozitívne a pohotové miery a operácie tajnými prostriedkami v oblasti ekonomickej a psychologickej vojny s cieľom vyvolať a podporovať nepokoje a povstania vo vybraných strategicky významných krajinách-satelitoch.

…Okrem schválenia našich hodnôt, musí byť naša politika a činnosť taká, aby vyvolávala zásadné zmeny v charaktere sovietskeho systému. Stroskotanie plánov Kremľa je prvým a dôležitým krokom k týmto zmenám. Je celkom zjavné, že to vyjde lacnejšie, no efektívnejšie, ak tieto zmeny budú výsledkom diania vnútorných síl sovietskej spoločnosti...

Víťazstvo, dozaista, zabezpečí krach plánov Kremľa postupným nárastom sily slobodného sveta a jej prenesenie do sovietskeho sveta takým spôsobom, aby bolo možné uskutočniť vnútorné premeny sovietskeho systému».

A pre pochopenie, ako sa to realizovalo v živote ZSSR, stačí si prečítať „Rozprávku o snaživom nadriadenom“ od M.E.Saltykova-Ščedrina:

«V jednom kráľovstve, v jednej krajine, žil raz dávno jeden snaživý nadriadený. V tom čase boli medzi vrchnosťou vo vedení prijaté dve základné pravidlá. Prvé pravidlo: čím nadriadený viacej škody spraví, tým väčší osoh svojej vlasti prinesie. Zruší vedu — osoh, vydesí obyvateľstvo — ešte väčší osoh. Plánovalo sa, že vlasť vždy znechutená od jedného vedenia k druhému prejde. A druhé pravidlo: mať k dispozícii čo najviac lotrov, pretože ľudia sú zabratí do svojej práce, a jevrejci, tí sú subjektmi voľnými a ku škode spôsobilými.

Zvolal teda nadriadený jevrejcov a hovorí im:

— Povedzte mi, lotri, v čom spočíva, podľa vášho názoru, skutočná škoda?

A jevrejci mu odvetili jedným hlasom:

— Dovtedy, podľa nášho názoru, sa skutočná škoda nezdarí, pokým CELÝ (zvýraznené nami v citáte) náš program vo všetkých jeho častiach vyplnený nebude. A náš program je, hľa, takýto. Aby sme my, jevrejci, hovorili, a ostatní aby mlčali. Aby sa naše, jevrejcov nápady a návrhy realizovali okamžite, a žiadosti ostatných, aby ostávali bez posúdenia. Aby nás, lotrov držali v hojnosti i v dostatku, a všetkých ostatných v okovách. Aby sa nami, jevrejcami, vykonaná škoda za osoh považovala, a ostatnými vykonané, ak by to aj osoh prinieslo, aby sa za škodu rátalo. Aby o nás, o lotroch, nikto krivého slovka povedať nesmel, a my, jevrejci, na koho si zmyslíme, čo chceme, to aj vyštekneme! Až keď sa to VŠETKO (zvýraznené nami v citáte) bezpodmienečne vyplní, vtedy sa aj skutočná škoda vydarí.

— Nuž dobre, — hovorí nadriadený, — prijímam váš program, páni lotri. Od tých čias škodia jevrejci voľne a neohrozene» (M.E.Saltykov-Ščedrin, Moskva, «Umelecká literatúra», PSS, zv. 15, kniha 1., str. 292 — 296).