Bakalarska_praca

Prehlasujem, že som diplomovú prácu vypracovala samostatne s využitím uvedených prameňov a literatúry

……………………………………………..

Podpis autora práce

1

Na tomto mieste sa chcem veľmi poďakovať Mgr. Mirne Stehlíkovej Đurasek za vedenie mojej bakalárskej práce, za jej cenné rady a pomoc, trpezlivosť a ochotu. Taktiež by som rada poďakovala svojmu priateľovi a rodine za ich neustálu podporu, pomoc a lásku.

2

OBSAH

4.2VŠEOBECNÉ A VLASTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (všeobecná a vlastní podstatná

4.3KONKRÉTNE A ABSTRAKTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (konkrétní a abstraktní

4.4ŽIVOTNÉ A NEŽIVOTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (životní a neživotní podstatná

5.1GRAMATICKÁ KATEGÓRIA RODU (gramatická kategorie rodu, gramatička

5.2GRAMATICKÁ KATEGÓRIA PÁDU (gramatická kategorie pádu, gramatička

6.3POČITATEĽNOSŤ A NEPOČITATEĽNOSŤ (počitatelnost a nepočitatelnost,

6.4.1HROMADNÉ PODSTATNÉ MENÁ (hromadná podstatná jména, zbirne

6.4.2LÁTKOVÉ PODSTATNÉ MENÁ (Látková podstatná jména, Gradivne imenice)

............................................................................................................................. 29

6.4.3ABSTRAKTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (abstraktní podstatná jména, apstraktne

3

6.4.4VLASTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (vlastní podstatná jména, vlastite imenice) . 31

4

1 ÚVOD

Témou mojej bakalárskej práce je gramatická kategória čísla substantív v slovenčine, češtine a chorvátčine. Jej cieľom je vzájomné porovnanie jednotlivých jazykov s ohľadom na tento gramatický pojem. Všetky jazyky, ktorým sa práca venuje, sú slovanské, a preto sa medzi nimi často nevyskytujú veľké rozdiely.

So singularitou a pluralitou sa ľudia stretávajú každý deň nielen v rámci podstatných mien, ale aj ďalších ohybných slovných druhov. Podstatné mená svoje množstvo vyjadrujú sami o sebe, s pomocou číslovky alebo v spojení s iným podstatným menom. Zaujímavé sú výnimky, ktoré pri jednotnom a množnom čísle substantív vznikajú. Práca sa venuje prehľadnému zmapovaniu gramatického čísla podstatných mien v skúmaných jazykoch.

Prvé dve kapitoly práce sa zaoberajú slovom a slovnými druhmi. Slovo tvorí jadro slovnej zásoby. Slovné druhy predstavujú rozdelenie slov podľa základných kritérií do desiatich celkov.

Tretia kapitola rozoberá podstatné mená ako slovný druh a ich členenie do skupín – na vlastné alebo všeobecné, konkrétne či abstraktné, životné prípadne neživotné.

Substantíva ako plnovýznamový a ohybný slovný druh majú určité gramatické kategórie, ktoré sú popisované v štvrtej kapitole. Tieto gramatické kategórie so sebou úzko súvisia. Na základe koncovky podstatného mena možno určiť rod (mužský, ženský respektíve stredný), pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, vokatív, lokál či inštrumentál) a číslo (singulár alebo plurál). Pri čísle existujú určité výnimky, ktorými sa nazývajú singuláriá a pluráliá tantum. Výnimky v ich prípade znamenajú, že dané slová nemôžu vytvoriť kontrast jednotného a množného čísla. Singuláriá tantum tak spravidla vystupujú len v jednotnom čísle, nevylučuje sa však možnosť vytvorenia plurálového tvaru. V takomto prípade však dochádza k významovému posunu. Pluráliá tantum sú charakterizované výlučným plurálom.

Práca sa opiera ako o slovenské a české, tak aj chorvátske jazykovedné príručky a články. Na zjednotenie príkladov sa v práci využívajú dostupné elektronické jazykovedné zdroje.1

1 JAZYKOVEDNÝ ÚSTAV Ľ. ŠTÚRA SAV. Slovenské slovníky [online]. [2013] [cit. 2013-04-02].

Dostupné z: http://slovnik.juls.savba.sk/;

ÚSTAV PRO JAZYK ČESKÝ AKADEMIE VĚD ČR, v. v. i. Internetová jazyková příručka [online]. 2013 [cit. 2013-04-02]. Dostupné z: http://prirucka.ujc.cas.cz/;

5

2 SLOVO (slovo, riječ)

Slovo je základnou jazykovou jednotkou. Pomenúva všetko, čo sa nachádza okolo nás: osoby, zvieratá, veci, deje. Má určitú zvukovú a grafickú podobu. Vďaka zvuku je možné vyjadriť citovú i expresívnu povahu slova.

Základnou stavebnou jednotkou slova je hláska, môže pozostávať z jednej alebo viacerých hlások. Medzi jednohláskové slová patria predložky: s. v, s, k; č. v, s, k; ch. u, k(a), s(a), ale aj spojky: s. i, a; č. i, a; ch. i, a. K viachláskovým slovám sa priradzujú zloženiny: s. poľnohospodársky, medzinárodný; č. zemědělský, mezinárodní; ch. poljoprivredni, međunarodni.

Slová nesú určitý význam, ktorý umožňuje ich delenie na plnovýznamové a neplnovýznamové. Jedno slovo však rovnako môže byť nositeľom väčšieho počtu významov, vtedy sa označuje ako viacvýznamové (homonymum).

Význam slov je v každom jazyku rovnaký, mení sa však grafické zoskupenie hlások (grafém), ktoré ich reprezentujú, napríklad s. stôl, svetlo; č. stůl, světlo a ch. stol, svjetlo. Výraz „stôl“ predstavuje „nábytok“ a pod slovom „svetlo“ sa rozumie „osvetlenie“.

Okrem sémantickej stránky charakterizujú slová aj gramatické vlastnosti. Pri podstatných menách sa jedná o rod, číslo, pád a pri slovesách o osobu, slovesné číslo, slovesný rod, vid, čas a spôsob.

Slovo ako také sa môže spájať s inými výrazmi (napr. podstatné meno s ďalším podstatným menom, sloveso so substantívom a pod.), v písanom texte sa oddeľuje medzerami. V hovorovom prejave je možné si povšimnúť vydelenie slova na základe prízvuku, ktorý je v slovenčine a češtine pevný, na rozdiel od chorvátčiny, ktorej prízvuk je pohyblivý.2

Slová sa radia do slovnej zásoby bez ohľadu na to ako často sa používajú. Slovná zásoba (lexika) sa člení na aktívnu a pasívnu v závislosti na frekvencii používania slov. V prípade aktívnej dochádza k častému využívaniu slov v hovorenom aj písomnom prejave. Aktívnu je ešte možné rozdeliť na objektívnu a subjektívnu.

NOVI LIBER D.O.O. Hrvatski jezični portal [online]. [2013] [cit. 2013-04-02]. Dostupné z: http://hjp.novi-liber.hr/

2 Chorvátčina rozlišuje štyri typy prízvukov: dlhý stúpavý (dugouzlazni), dlhý klesavý (dugosilazni), krátky stúpavý (kratkouzlazni) a krátky klesavý (kratkosilazni). Porov. HAUSER, P.: Nauka o slovní zásobě. Praha 1980, s. 9–12; PAULINY, E. – RUŽIČKA, J. – ŠTOLC, J.: Slovenská gramatika. Bratislava 1968, s. 113–119; ONDRUS, P.: Slovenská lexikológia II.: Náuka o slovnej zásobe. Bratislava 1972, s.7–12; ČECHOVÁ, M. a kol.: Čeština – řeč a jazyk. Praha 2011, s.75–78.

6

Objektívnou lexikou sa rozumejú slová používané často a automaticky, subjektívnou slová využívané zriedkavejšie. Pasívna slovná zásoba je rozsiahlejšou. Táto časť zásoby je nám známa, ale sa bežne nepoužíva. Do tohto jadra patria celonárodné (sú známe všetkým ľuďom národa) a ustálené slová (majú stále miesto a pevný význam).3

Obrázok č. 1 – Slovná zásoba

3 Porov. PAULINY, E. – RUŽIČKA, J. – ŠTOLC, J.: Slovenská gramatika, s. 113–114; ČECHOVÁ, M. a kol.: Čeština, s. 81–82.

7

3 SLOVNÉ DRUHY (slovní druhy, vrste riječi)

Slovná zásoba obsahuje všetky slová, ktorým jedinec rozumie bez ohľadu na aktívnosť ich používania. Lexika sa člení do tried výrazov, ktoré sú charakterizované významovými a formálnymi príznakmi. Tieto skupiny sa nazývajú slovné druhy. Niektoré zo slov môžu pomenúvať veci, iné označujú vlastnosti, deje a okolnosti. Slová môžu vstupovať do reťaze bez zmeny, meniť svoju podobu alebo dokonca vystupovať ako prostriedok spájania ďalších slov.4

V slovenčine, rovnako aj češtine a chorvátčine, sa slovná zásoba rozdeľuje na desať slovných druhov5: substantíva (podstatné mená), adjektíva (prídavné mená), pronominá (zámená), numeráliá (číslovky), verbá (slovesá), adverbiá (príslovky),

prepozície (predložky), konjunkcie (spojky), partikuly (častice) a interjekcie (citoslovca).6

Slovné druhy sa rozdeľujú podľa troch klasifikačných kritérií: morfologického, sémantického a syntaktického.7 Vyznačujú sa istými významovými

a gramatickými vlastnosťami, ktoré umožňujú plniť v jazykovej komunikácii konkrétne funkcie (napríklad slovesá predurčujú podstatné mená; vo všeobecnosti nadradené slová predurčujú podradené – napríklad ísť kým čím – ísť autom), tzn. tieto slovné druhy nestoja v jazykovom systéme na ľubovoľnom mieste, ale sa navzájom spájajú svojou formou, vlastnosťami a funkciami.8

Slová sa delia na autosémantické (plnovýznamové) a synsémantické9

(neplnovýznamové, pomocné), a to podľa toho ako sa jednotlivé skupiny slov podieľajú

4Porov. MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina. Bratislava 1988, s. 101; PAULINY, E.: Slovenská gramatika. Bratislava 1981, s. 20–21; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice současné češtiny I.: Jak se píše a jak se mluví. Praha 2010, s. 128.

5V českej terminológií: podstatná jména, přídavná jména, zájmena, číslovky, slovesa, příslovce, předložky, spojky, částice a citoslovce.

V chorvátskom názvosloví: imenice, pridjevi, zamjenice, brojevi, glagoli, prilozi, prijedlozi, veznici,

čestice a uzvici.

6MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 102.

7V slovenčine existuje ešte kritérium lexikálne: „Slovné druhy sa delia do 5 kategórii podľa lexikálneho kritéria: základné kvalitatívne slová (podstatné mená, prídavné mená, slovesá a príslovky), základné kvantitatívne slová (číslovky), deiktické slová (zámená), gramatické slová (predložky, spojky, častice) a lexikálne indiferentné slová (citoslovca).“ Tamtiež.

8Porov. tamtiež; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 128; SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika

hrvatskoga jezika: za gimnazije i visoka učilišta. Zagreb 2007, s. 38–39.

9 V chorvátskom jazyku sa tieto skupiny slov označujú termínom samoznačne riječi/samoznačnice (plnovýznamové slová) a suznačne riječi/suznačnice (neplnovýznamové slová). SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika, s. 39–40.

8

na významovej výstavbe textu. Tie výrazy, ktoré aj samy o sebe sú nositeľmi určitého významu, sa nazývajú autosémantika. Medzi ne patria: podstatné mená, prídavné mená, číslovky, slovesá a príslovky. Synsémantika na rozdiel od autosémantík nadobúdajú význam len v spojení s plnovýznamovými slovami. Radia sa k nim: predložky, spojky a častice.10 Špecifickými slovnými druhmi sú citoslovca a zámená. Samotné zámená nie sú autosémantika. Pokiaľ však začnú plniť svoju funkciu, teda zastupovať, ukazovať a odkazovať, stávajú sa z nich plnovýznamové slová. Citoslovca stoja mimo systému práve z dôvodu výskytu vo funkcii vety.11

Plnovýznamové slová je možné rozdeliť na statické a dynamické. Statické môžu nadobúdať formy vyjadrujúce vzťahy, do ktorých vstupuje ich význam (skloňujú sa), respektíve označovať množstvo alebo mieru svojho významu (stupňujú sa). Pre dynamické slová je charakteristické, že majú viac podôb, ktorými sa znázorňuje plynutie času. Tieto výrazy sa časujú.12

Slovné druhy sa na základe morfologického (tvaroslovného) kritéria delia na ohybné a neohybné.13 Ohybné slová sa časujú (slovesá) alebo skloňujú (podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky). Medzi ohybné slovné druhy patria: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky a slovesá. Neohybné slová sú príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovca.14

Ohybné slovné druhy označujú gramatické kategórie menného rodu (mužský, ženský a stredný), čísla (jednotné a množné), pádu (nominatív, genitív, datív, akuzatív, vokatív, lokál, inštrumentál), osoby (prvá, druhá a tretia), času (minulý, prítomný a budúci), slovesného rodu (činný alebo trpný), spôsobu (oznamovací, rozkazovací, želací a opytovací) a vidu (dokonavý, nedokonavý).

Posledné kritérium je syntaktické, ktoré vychádza z podielu jednotlivých slovných druhov na výstavbe vety, textu a spojitosti s inými slovnými druhmi. Na

10Porov. Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek Nekula, Zdenka Rusínová]. Praha 1996,

s.229; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 102; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 129.

11Porov. MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 101; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík,

Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 229; SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika, s. 39–40.

12Viď BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika. Zagreb 2005, s. 99.

13V chorvátskom jazyku sa tieto názvy nachádzajú pod termínom promjenljive riječi (ohybné slová)

anepromjenljive riječi (neohybná slová). Tamtiež.

14„Nie všetky ohybné slovné druhy môžeme vždy skloňovať a naopak pri neohybných slovných druhoch je možné stupňovať príslovky.“ Porov. tamtiež; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 129; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 228; RAGUŽ, D.:

Praktična hrvatska gramatika. Zagreb 1997, s. 3.

9