Inštitucionalizácia sociálnej práce a súčasnosť

Inštitucionalizácia, ktorá je podložená právnymi normami konkrétnej spoločnosti znamená prechod z oblasti výhradne súkromnej iniciatívy cirkevných a súkromných organizácií do oblasti verejných územnosprávnych a štátnych inštitúcií.

V západných štátoch sa obe tieto formy rozvíjajú súčasne. Prevaha jednej, či druhej je závislá na politických programoch príslušných vlád. Na Slovensku sa takisto predpokladá postupný prechod niektorých foriem sociálnej pomoci do pôsobnosti dobrovoľných, či súkromných spolkov, organizácií, dzružení. Tak ako v západných štátoch aj u nás bude potrebné, aby SP v týchto neštátnych inštitúciách vykonávali zásadne sociálne kvalifikovaní pracovníci.

Postupne dochádza k rozširovaniu obsahu SP, keď okrem práce s problémovými skupinami, jednotlivcami sa rozvíja aj SP v oblasti starostlivosti o zdravotne, či spoločensky nedeficientnú populáciu formou sociálnej prevencie a debistáže.

Takisto vznikajú nové skupiny klientov so špecifickou problematikou, či už zdravotnou (vírus HIV pozitív, onkologické ochorenia, ...) alebo spôsobenou politickými zmenami (nezamestnanosť, migrácia, vojenské konflikty,...)

Mení sa postoj SP ku klientom, keď pôvodne autoritatívny prístup, kedy druý spôsob, či prostriedok pomoci boli klientovi nepriamo nútené, postupne vystriedalo samostatné rozhodovanie klienta pod vedením SP na základe priateľského vzťahu rovnocenných partnerov.

3. Modely sociálnej politiky

V jednotlivých krajinách sveta sa uplatňujú rozličné modely v oblasti sociálnej politiky, ktorá sa zameriava vo všeobecnosti na pomoc a uspokojovanie predovšetkým hmotných potrieb jedinca, či rodiny. Dá sa však povedať, že sa vyformovali tri základné modely:

Distributívny model sociálnej politiky – niekedy je označovaný aj ako sociálno – demokratický. Tento model sociálnej politiky je založený na dominantnej úlohe štátu. Vyžaduje značný rozsah redistribúcie a výrazne obmedzuje, ba niekedy až ruší význam neštátnych subjektov. Často tento model sociálnej politiky zahŕňa celú populáciu a to bez ohľadu na to, či je sociálna pomoc pre isté skupiny alebo jednotlivcov reálne potrebná. Stáva sa teda, že sociálna pomoc, vychádzajúca z tohto modelu, je niekedy neadresná. Tento model sociálnej politiky uskutočňovala aj niekdajšia ČSSR, ale aj škandinávske krajiny, napr. Švédsko.

Reziduálny model sociálnej politiky – tento model sociálnej politiky sa spolieha väčšinou na trh, jeho inštitúcie a na rodinu. Štátne sociálne zabezpečenie nastupuje len v prípadoch, ak tieto subjekty zlyhajú. Úloha štátu, ako subjektu sociálnej politiky, je pri uplatňovaní tohto modelu značne potlačená. Reziduálny model sociálnej politiky sa uplatňuje napr. v USA, či Veľkej Británii.

Korporatívny model sociálnej politiky (výkonný model) – ide o taký model, kde dôležité postavenie v oblasti sociálnej politiky majú zväzy zamestnávateľov a zamestnancov (odbory) – korporácie. V krajinách, kde sa uplatňuje takýto model, je veľká miera prerozdeľovania prostriedkov v sociálnej oblasti. Tento model je viditeľný hlavne v niektorých krajinách západnej a strednej Európy, najmä v Nemecku a Rakúsku. V Nemecku napr. do 40-tych rokov 19. storočia fungoval systém chudobínskej podpory. A prvé sociálne zákony pochádzajú od kancelára Bismarcka. Ide hlavne o Zákon o zdravotnom poistení (1883), Zákon o invalidnom poistení z pracovných úrazov (1884), či o Zákon o dôchodkovom poistení (1889).