15. Vývoj a súčasné trendy V európskej sociálnej ochrane a sociálnej politike

V spoločnosti bola teda už akceptovaná skutočnosť, že štát nemôže byť sám rozhodujúcim činiteľom v sociálnom zabezpečení, bola prijatá skutočnosť, že spoločnosť je sociálne diferencovaná, vytvoril sa viaczdrojový model financovania sociálneho zabezpečenia. Najnovším trendom je diverzifikácia (rôznorodosť) sústav sociálnej ochrany – spočíva v rôznorodosti finančných zdrojov. Bola prijatá reforma sociálneho poistenia. Základnou ideou je viacpilierový prístup. Prvý pilier je povinné základné dôchodkové poistenie financované priebežným spôsobom (18%). Druhý pilier je založený na skutočných osobných účtoch, povinne kapitalizovaný. Zavedením druhého piliera sa pre ľudí prakticky nič nemení. Budú platiť poistné v rovnakej výške a systém ho rozdelí na dve časti. Jedna polovica (9%) bude uložená na účte Všeobecného penzijného fondu v Sociálnej poisťovni. Druhá polovica (9%) bude odoslaných na účet penzijného fondu, ktorý si poistená osoba sama vybrala. Tretí pilier je doplnením predchádzajúcich dvoch pilierov, ktorým je dobrovoľné doplnkové pripoistenie, životné poistenie. Na tento tretí pilier môže prispievať aj zamestnávateľ. Slovenská republika má trojpilierový systém zabezpečenia v starobe od 1.1.2005. 

Lisabonská stratégia zaviedla presnú metodiku a ciele v sociálnej oblasti, aby sa úspech či neúspech sociálnej politiky dal jasne merať. Stratégia definovala dosiahnutie 70% zamestnanosti ľudí vo veku medzi 15-64 rokov ako mieru, ktorá zaručí naplnenie hlavného cieľa Lisabonskej stratégie. Zaviedli sa tiež metodiky merania sociálnej inklúzie, zamestnanosti žien (mala by dosiahnuť aspoň 60%), starších ľudí (55-64 rokov) a podobne. Dôležitou súčasťou bola aj starostlivosť o deti, o ktoré by sa mal starať štát prostredníctvom systému predškolských zariadení, aby sa mohli ženy čo najskôr zamestnať. Posledným významným cieľom bolo stanovenie miery výdavkov na výskum a vývoj na úrovni 3% HDP (Lisabonská stratégia, 2000).

EÚ zvolila otvorenú metódu koordinácie, ktorej cieľom bolo, aby sa krajiny navzájom delili o informácie ohľadom rôznych politík. Vďaka tomu mali byť schopné spoločne postupovať pri implementácii viacerých politík, a zároveň by mali mať zákonodarcovia či úradníci prehľad o najnovších trendoch v oblasti sociálnej politiky v celej EÚ. Išlo tiež o to, aby sa lepšie prístupy presadzovali aj v ostatných krajinách (Lisabonská stratégia, 2000).

Lisabonskú stratégiu narušili globálne ekonomické problémy, ktoré prišli tesne po jej podpísaní. Zamestnanosť však napriek nim začala mierne rásť. Implementáciu stratégie neskôr brzdila aj absencia národného politického diskurzu, spôsobená jej vnímaním ako celoeurópskeho dokumentu (a preto ako záležitosti inštitúcií EÚ a nie členských štátov), čím sa stala symbolom prázdnych európskych rečí.