13. Úpadok sociálneho štátu a nové sociálne riziká

Sociálny štát nie je prekážkou ekonomickej efektivity ani globálnej konkurencieschopnosti. Práve tieto dva dôvody sa najčastejšie uvádzajú ako diagnóza úpadku sociálneho štátu. Popri nich sa často tematizuje aj otázka starnutia obyvateľstva, ktorá podľa kritikov vyvoláva vážne problémy predovšetkým v poistných systémoch sociálnych štátov. Ako však upozorňuje Esping-Andersen, aj tento problém sa zvykne zveličovať. Žiadna primitívnarovnica medzi starnutím obyvateľstva a krízou solidárnych poistných systémov neexistuje. Ak kritici tvrdia, že rastie nepomer medzi prispievateľmi do poistných systémov (t. j. čoraz menej ľudí v produktívnom veku) a poberateľmi dôchodkov (t. j. čoraz viac ľudí v dôchodkovom veku), zabúdajú na fenomén rastu produktivity práce. Nárast hrubého domáceho produktu predsa nezávisí iba od počtu ľudí v produktívnom veku. To by znamenalo, že nadmieru ľudnaté krajiny ako India či Bangladéš by mohli svojim občanom vyplácať mnohonásobne vyššie dôchodky ako, povedzme, Švédsko či Nemecko. Takto uvažovať je prirodzene absurdné. Podstata problému je v produktivite práce, nie v jednoduchých počtoch a demografických krivkách. Argumentačné skratky, ktoré neoliberáli používajú v diskusii o starnutí obyvateľstva, teda často nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, iba ak politicko-propagandistickú. Starnutie obyvateľstva síce predstavuje problém pre poistné systémy, no nejde o žiadnu blížiacu sa katastrofu, ako sa usilujú presvedčiť verejnosť niektorí neoliberálni teoretici. Navyše, aj keby sme neoliberálnym teoretikom uverili a demografickú krízu pokladali za apokalyptické znamenie pre dôchodkový systém, stále nie je zrejmé, ako pomáha vyriešiť situáciu neoliberálny projekt kapitalizačného dôchodkového piliera. Zdroje v dôchodkovom systéme sa týmto pilierom nezvýšia (percentá, o ktoré sa môžu zvýšiť príspevky jednotlivcov v súkromných fondoch, prinajlepšom pokryjú infláciu), iba sa sprivatizujú, či ostanú na kontách prispievateľov. Bohatší teda budú mať viac a chudobnejší dokonca menej, ako by mali zo solidárneho systému. Dôjde totiž k úbytku zdrojov určených na prerozdelenie. Návrh neoliberálov teda nerieši situáciu väčšiny spoločnosti, iba umožňuje bohatším jednotlivcom utiecť pred solidaritou a v mene hesla „Zachráň sa, kto môžeš!“ ponúka spoločnosti takúto víziu: bohatí si zachovajú svoje dôchodky, zvyšok spoločnosti bude v starobe vydaný napospas chudobe.

14. Medzinárodný rámec pre formuláciu cieľov sociálnej politiky

Charta základných práv EÚ bola oficiálne prijatá už na Európskej rade v Nice v roku 2000. Konvent chartu vložil do textu ústavy s cieľom vytvoriť samostatný kódex ľudských práv a slobôd, platný len v rámci teritória EÚ, nezávislý na osvedčenom Európskom dohovore základných práv a slobôd Rady Európy. Vďaka tomu sa do Charty na základe ideologických kompromisov podarilo dostať širokú škálu nových práv a hodnôt, vychádzajúcich viac z tretej generácie ľudských práv.

Ciele únie v článku 1-3 textu ústavy: „Únia sa snaží vytvárať udržateľný rozvoj Európy založený na... sociálnom trhovom hospodárstve s vysokou konkurencieschopnosťou zameraným na cieľ dosiahnuť úplnú zamestnanosť... Bojuje proti sociálnej vylúčenosti a diskriminácií a podporuje sociálnu spravodlivosť a ochranu, rovnosť medzi ženami a mužmi, solidaritu medzi generáciami a ochranu práv detí

Charta základných práv z Európskej Ústavy:

Právo vlastniť majetok, Právo na kolektívne vyjednávanie a štrajk, Právo na prístup k službám zamestnanosti, Sloboda výberu povolania a právo na prácu, Zákaz diskriminácie, Právo na rovnosť medzi mužmi a ženami, Právo pracujúcich na informácie a konzultáciu v rámci podniku, Ochrana v prípade neoprávneného prepustenia, Právo na primerané a spravodlivé pracovné podmienky, Zákaz detskej práce a ochrana mladistvých pri práci, Právo na ochranu rodiny a profesionálneho života