11. Súčasné trendy a ich dôsledky V sociálnom partnerstve a kolektívnom vyjednávaní: európsky sociálny dialóg, regionálny sociálny dialóg

Sociálne partnerstvo možno vo všeobecnosti charakterizovať ako metódu riadenia a organizácie práce, sociálnych a ekonomických otázok, konzultácií a vyjednávania medzi zástupcami (reprezentantmi) sociálnych partnerov – zamestnan­cov a zamestnávateľov, a to najmä na úrovni firmy (podniku).Súčasne sa však týmto pojmom označujú aj vzťahy – kooperácia a vyjednávanie (vrátane prijímania spoločných dohôd, dokumentov a deklarácií) – medzi sociálnymi partnermi (zamestnancami a zamestnávateľmi) a vládou. V tomto zmysle sa potom sociálne partnerstvo vymedzuje ako proces kontinuálnej interakcie (pokračujúceho vyjednávania) medzi sociálnymi partnermi s cieľom dosiahnuť dohodu najmä v ekonomických a sociálnych otázkach, a to tak v rámci celej spoločnosti, ako aj na úrovni firmy (podniku).Základnou myšlienkou, o ktorú sa sociálne partnerstvo opiera, je presvedčenie, že najdôležitejšie ciele hospodárskej a sociálnej politiky (tak na úrovni podniku, ako aj v rámci celej spoločnosti) možno lepšie dosiahnuť spoluprácou a koordináciou zúčastnených záujmových skupín (združení kapitálu a práce), než rozpútavaním ich konfliktov. Súčasne vychádza z predpokladu, že jednotlivé záujmové skupiny a združenia majú popri svojich špecifických záujmoch a cieľoch aj spoločné ciele a záujmy (vrátane spoločného záujmu na prosperite "svojho" podniku, ako aj na prosperite spoločnosti či komunity, v rámci ktorej žijú a pôsobia).Klasickú definíciu "tradičného" sociálneho partnerstva sformuloval nemecký autor Reinhold Biskup: "Sociálne partnerstvo znamená kooperatívnu, zodpovednú ochranu záujmov zameranú na spoločný hospodársky alebo sociálny cieľ, založenú na vzájomnej dôvere a na rovnoprávnosti účastníkov a na záväzných pravidlách konania, čo má zabraňovať konfliktom ohrozujúcim spoločný cieľ." Sociálne partnerstvo teda neznamená prehliadanie alebo popieranie nesúladnosti, ba protikladnosti záujmov rozdielnych organizovaných záujmových skupín. Je to skôr metóda (špecifická stratégia), pomocou ktorej možno nájsť kompromis medzi (aj) protikladnými hospodárskymi a sociálnymi záujmami a je (inštitucionalizovanou) snahou o spoločné riešenie problémov v prospech všetkých zúčastnených – pripravenosťou na kompromis a orientáciou na spoločné záujmy a spoločne stanovené ciele. Sociálne partnerstvo vedie podľa názoru jeho obhajcov k stabilizácii (na úrovni podniku i celej spoločnosti) a prispieva k väčšej odolnosti voči možným konfliktom medzi organizovanými záujmovými skupinami, ako i voči možnému krízovému vývoju tak v rámci jednotlivého podniku, ako aj v makroekonomickom a celospoločenskom meradle.Idea a prax sociálneho partnerstva je najsúladnejšia s koncepciou a praxou sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Sociálne a hospodárske partnerstvo v sociálnom trhovom hospodárstve teda predstavuje ochranu partnerských cieľov a záujmov zúčastnených strán v rámci daného ekonomického a politického spoločenského usporiadania. Nenahrádza koordinačný mechanizmus trhového hospodárstva, ani nespochybňuje jeho základný princíp, ale zdokonaľuje ho ako jeden z jeho základných prvkov. Sociálnym dialógom a sociálnym partnerstvom uskutočňovaná redukcia a regulácia sociálnych konfliktov vytvára a uchováva sociálny (z)mier. Táto funkcia bola tradične pozitívne vnímaná vo vyspelých demokraciách, rovnako ako sa stala od začiatku očakávanou reformnými elitami v postsocialistických štátoch. V stanovisku prednesenom na Konferencii o sociálnej dimenzii reformy v strednej a východnej Európe vo Viedni v roku 1990 zástupca Medzinárodnej konfederácie slobodných odborov konštatoval: „Vlády v mnohých krajinách sa snažia podporovať kolektívne vyjednávanie predovšetkým preto, lebo je to prostriedok, ako riešiť kompromisom konflikty medzi záujmami kapitálu a práce. Je to kompromis, ktorý sa pravidelne obnovuje a mení a ktorý potenciálne umožňuje riešiť rozličné sociálne problémy skôr, než prerastú do väčších konfliktov, ktoré by mohli ohroziť všeobecnú politickú stabilitu.“ (Konferencia o sociálnej dimenzii reformy v strednej a východnej Európe, Viedeň, 20. - 23. 9. 1990)Konflikt medzi kapitálom a námezdnou prácou a ich organizovanými reprezentáciami sa sociálnym partnerstvom neodstraňuje, ale ritualizuje a civilizuje sa. Sociálni partneri sa vedome zriekajú určitých násilných prostriedkov presadzovania svojich záujmov a vedome priorizujú vzájomné vyjednávanie, kompromis a dohodu - teda vedome volia a uprednostňujú špecifickú stratégiu sociálneho partnerstva. „Sociálne partnerstvo pomáha zabrániť istým formám intenzifikácie konfliktu a samo predstavuje určitý nový ,mierový‘ vzor riešenia konfliktov,“ zdôrazňuje v tejto súvislosti A. Pelinka (1981, s. 66). Konať v súlade s ideou sociálneho partnerstva znamená vedome zabraňovať takému riešeniu konfliktu, ktoré by prinieslo úplnú prehru niektorej zo strán konfliktu, a cieľavedome uplatňovať stratégiu hry s nenulovým súčtom.Idea a prax sociálneho partnerstva požaduje a umožňuje, aby čoraz viac ľudí (zamestnancov) participovalo na dosiahnutom zisku podniku a na dosiahnutom blahobyte (stupni civilizačného rozvoja) spoločnosti. Požaduje a umožňuje, aby sa čoraz viac ľudí (občanov) aktívne spolupodieľalo na ovplyvňovaní podmienok svojho života a svojej práce. To spätne posilňuje podnikovú aj celospoločenskú rovnováhu, solidaritu, vzájomnú lojalitu a súdržnosť. Sociálny dialóg a partnerstvo je rozvinutým prostriedkom participácie všetkých relevantných záujmových skupín a osvedčeným spôsobom ich vtiahnutia do procesov spolurozhodovania. Sociálni partneri, sledujúc svoje špecifické skupinové záujmy, môžu  prostredníctvom inštitúcie i stratégie sociálneho partnerstva a dialógu participovať na rozhodovacích procesoch a spolupodieľať sa na procesoch kontroly a výkonu moci od podnikovej až po celospoločenskú úroveň. Pravidlá a formy participácie organizovaných združení kapitálu a práce na úrovni podniku, ako aj na makroúrovni spoločnosti sú spravidla výsledkom dlhodobého demokratického formovania trhu práce i spoločenského politického systému a zohľadňujú špecifiká vývoja a súčasného stavu tej-ktorej spoločnosti. Vo väčšine demokratických štátov s trhovou ekonomikou sa v podstate vyvinuli dve základné formy takejto participácie – bipartitné kolektívne vyjednávanie zamestnancov a zamestnávate­ľov zavŕšené kolektívnou zmluvou a tripartita predstaviteľov štátu, kapitálu a práce. „Vo Veľkej Británii a v Rakúsku, v Škandinávii a v Spolkovej republike Nemecko jestvuje tripartita štátu, kapitálu a práce v rozličných formách, od právne inštitucionalizovanej po dohodnutú; v rozličných oblastiach - od tarifnej politiky po energetickú alebo sociálnu politiku“, uzatvára svoje skúmanie v tejto oblasti nemecký politológ Ulrich von Alemann. Zosúlaďovanie organizovaných skupinových záujmov so štátnou politikou má veľký význam práve v demokratických štátoch so silnými organizovanými záujmovými skupinami, najmä so silnými odbormi. Veľké organizované združenia  tu preberajú aj určité hospodárske, sociálne a politické funkcie. Preberajú na seba komunikáciu medzi štátnou administratívou a skupinami, ktorých sa dotýkajú jej opatrenia. Tým tieto združenia plnia dôležitú politickú úlohu. Štát im súčasne ponecháva určité rozhodovacie právomoci, napríklad tarifnú politiku (vyjednávanie o mzdách) prenecháva stranám tarifnej zmluvy: zamestnávateľom a zamestnancom. Táto situácia, tento konsenzus štátu, kapitálu a práce, vzájomne prepletené a späté systémy, nazývané nový, liberálny alebo spoločenský korporativizmus, prinášajú všetkým stranám výhody: štátnej administratíve lepšie informácie a pomoc pri usmerňovaní a regulácii, združeniam možnosť účinného presadenia vlastných záujmov

Sociálne partnerstvo, sociálne občianstvo a sociálny štát

Od 70. rokov 20. storočia sa začína zdôrazňovať kríza (kríza legitimity, finančná kríza i kríza inštitúcií) sociálneho štátu. Krízu sociálneho štátu, ako aj krízu sociálneho občianstva a sociálneho partnerstva niektorí autori spájajú s historickým úpadkom významu organizovanej robotníckej triedy a triedne definovaných sociálnych hnutí na jednej strane a s globalizáciou kapitalizmu na druhej strane.  Čoraz väčší vplyv získavajú aktéri, ktorí presadzujú „zoštíhlenie“ sociálneho štátu. V politike mnohých, najmä postsocialistických európskych štátov – vrátane Slovenska – prevládla akceptácia princípov liberalizmu ako určujúceho smeru prebiehajúcich sociálnych reforiem i integračných procesov. Na druhej strane reflektovaná kríza sociálneho štátu prebúdza – aj keď niekedy akoby proti prúdu - nový záujem o problematiku sociálnych práv a sociálneho zabezpečenia občanov, ako aj o otázku sociálnej a distributívnej spravodlivosti.

Súčasné vývojové trendy prinášajú zmeny, ktoré spôsobujú oslabenie organizačnej a vyjed­návajúcej sily odborov. Poznanie, že „dnes sú oveľa horšie predpoklady pre korporativistickú politiku, ako aj pre korporativistickú zmenu“, poukazuje aj na to, že odbory dnes na rozdiel od minulosti môžu v politických výmenných rokovaniach ponúknuť čoraz menej.

Súčasne s oslabovaním odborov slabne aj ich tradičný sociálny partner na makroúrovni – národný štát. Dôsledky globalizácie (najmä pôsobenia nadnárodných ekonomických korporácií) na jednej strane a dôsledky integrácie do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr (vrátane príslušnej koordinácie a regulácie) na druhej strane spôsobujú, že kompetencie národného štátu objektívne slabnú, alebo ich štát vedome deleguje na iné subjekty – nadštátne či regionálne. Aj európske štáty sa do určitej miery vedome zbavujú, alebo sú zbavované prostriedkov (napr. v dôsledku oslabenej schopnosti získavať dane od nadnárodných korporácií), ktorými sa v minulých desaťročiach usilovali garantovať rozvoj sociálnej dimenzie občianstva, teda kreovať sa ako welfare state. Najmä reformné vlády sa vzdávajú nielen časti prostriedkov a nástrojov, ktorými sa sociálny štát pokúšal zmierňovať veľké sociálne rozdiely a zabraňovať sociálnemu vylúčeniu sociálne znevýhodnených jednotlivcov a skupín, ale do veľkej miery sa zriekajú aj étosu, v mene ktorého tak konal. Čoraz častejšie presadzovaný workfare model a paradigma aktivácie v sociálnej politike prináša aj „nové chápanie základov sociálneho štátu, občianstva a spoločenskej solidarity“ (Gerbery, D., 2007, s. 386). Pôvodný sociálny kontrakt určujúci povahu občianstva sa mení, „zásluhovosť“ sa čoraz viac stáva podmienkou oprávňujúcu občanov k (sociálnym) právam. Ideály a princípy sociálnej rovnosti a solidarity akoby strácali svoju príťažlivosť a silu.Dohody, ktorými súčasné vlády začleňujú svoje národné štáty do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr a ktoré sú zaväzujúce aj pre budúce demokraticky zvolené národné vlády, aj zväzujú. Napríklad pod tlakom záväzku dodržania finančnej stability môžu tieto vlády len s čoraz väčšími ťažkosťami dodržiavať materiálne a finančné záväzky, ktoré v minulosti súviseli s garantovaním extenzívnych občianskych sociálnych práv a realizáciou veľkorysej sociálnej politiky (národného) štátu.Globalizácia vytvára nadnárodné korporácie, kapitál robí mobilnejším a flexibilnejším. Internacionalizácia výroby a finančných trhov dovoľuje podnikom a podnikateľom vykonávať ich ekonomické aktivity po celom svete a práve tam, kde to považujú za najvýhodnejšie aj z hľadiska nákladov spojených s oblasťou sociálnej politiky podniku a politikou národného štátu, teda vo svetle nákladov na mzdy, príspevkov na sociálne poistenie, odvody a dane.V rámci nadnárodných podnikov je výrobný proces spravidla rozčlenený, sofistikovaná výroba je vykonávaná prevažne v západných krajinách, jednoduchá rutinná práca je alokovaná do krajín tretieho sveta. Lacná a súčasne aspoň z hľadiska formálneho vzdelania kvalifikovaná pracovná sila sa spočiatku javí ako ich konkurenčná výhoda. Od sociálnych partnerov, najmä odborov, sa v týchto krajinách požaduje mzdová zdržanlivosť pri vyjednávaní na podnikovej i národnej úrovni. Zvyčajne to vedie k udomácneniu relatívne nižších miezd za menej kvalifikovanú prácu pre viaceré kategórie zamestnancov, najmä z radov tých, ktorí tradične tvorili jadro odborovej organizovanosti. Práve títo zamestnanci sú súčasne najviac ohrozovaní a postihovaní nezamestnanosťou v dôsledku nevyhnutnej reštrukturalizácie a modernizácie, ako aj v dôsledku skolabovania systému plnej zamestnanosti v postsocialistických štátoch. V dôsledku reštrukturalizácie a nezamestnanosti sa oslabuje členská základňa domácich odborov, a tým aj ich vyjednávajúca pozícia.

Liberálny program „vytláčania štátu“ nezriedka pokračuje tendenciou vytláčania odborov z pracoviska – v lepšom prípade uplatňovaním nových foriem manažmentu a riadenia, ktoré sú zamerané na zvýšenie individuálnej komunikácie a na vzťah s jednotlivými pracovníkmi (teda dôrazom na individuálne zmluvy so zamestnancom a na individuálne záväzky k nemu sa oslabuje pozícia kolektívnych zmlúv a v nich zakotvených záväzkov zamestnávateľa) až po odmietanie pôsobenia (spolurozhodovania a kontroly) odborových organizácií na pracovisku.

Čoraz väčší vplyv pri formovaní  pravidiel, ktoré vládnu v súčasnej globálnej ekonomike získavajú nadnárodné korporácie. Ich kritici tvrdia, že práve tieto viac ako ktokoľvek iný kontrolujú nový globálny poriadok, pokým politickí lídri a byrokrati majú sklon prispôsobiť sa ich požiadavkám. Nadnárodné korporácie, aako aj nadnárodné politické a ekonomické organizácie (napr. GATT, Svetová banka, Medzinárodný menový fond, WTO) a dohody národných vlád s nimi tak ovplyvňujú postavenie a vyjednávajúcu silu tradičných sociálnych partnerov a v skutočnosti obmedzujú priestor ich zmluvnej voľnosti, najmä pokiaľ ide o sociálnu dimenziu – a to tak v oblasti sociálnej a mzdovej politiky podniku, ako aj v oblasti uchovávania a presadzovania sociálnej dimenzie občianstva. Súčasne sa však negenerujú nijaké nové (spojené) elity či nové sociálne hnutia, ktoré by vyvíjali efektívny tlak, aby tieto nadnárodné subjekty súčasne s kompetenciami prevzali od tradičných sociálnych partnerov aj ich tradičné záväzky.