Vertikálny profil koncentrácie ozónu V atmosfére
Na predchádzajúcom obrázku je znázornený vertikálny profil koncentrácie ozónu v rokoch 1969, 1982 a 1990. Z obrázku je zrejmé, že maximálna koncentrácia ozónu je vo vrstve 20 - 25 km. Vyše 90 % atmosferického ozónu sa nachádza v stratosfére a necelých 10 % v troposfére. Z obrázku vidíme, že koncentrácie stratosferického ozónu klesajú – zoslabovanie stratosferickej ozónovej vrstvy, naopak koncentrácie ozónu v troposfére, najmä v jej spodnej časti, narastajú.
Nebezpečenstvom pre ozónovú vrstvu je rozvoj nadzvukového letectva. Lietadlá letiace vo výške do 20 km a ich výfukové plyny – najmä oxidy dusíka – spôsobujú redukciu ozónu. Podobne pri jadrových výbuchoch vzniká veľké množstvo oxidov dusíka a chlóru.
Objasnenie nesúladu medzi nameranými a vypočítanými hodnotami stratosferického ozónu prinieslo zohľadnenie dynamiky stratosféry, tzv. Dobson - Brewerovu cirkulácie, ktorá predpokladá výstup troposferických vzduchových hmôt do stratosféry v tropických oblastiach, pomaly prenos stratosferických vzduchových hmôt smerom k pólom a pomaly zostup stratosferického vzduchu do troposféry v polárnych oblastiach. Na riziko antropogénnej emisie halogénových uhľovodíkov, napr. freónu 11 (CCl3F) alebo freónu 12 (CCl2F2) na rovnováhu ozónu v stratosfére prví upozornili Molina a Rowland v roku 1974.
Plne halogénované uhľovodíky, tzv. tvrdé freóny, sú v troposfére stále. Fotolyzujú v stratosfére, pričom uvoľňujú atómový chlór, ktorý rovnako ako bróm rozkladá ozón. Jeden chlórový radikál môže zničiť desaťtisíce molekúl ozónu.
Cl + O3 → ClO + O2
ClO + O → Cl + O2
–––––––––––––––––
O + O3 → 2 O2
Pokles stratosferického ozónu, ktorý začal koncom 70-tych rokov, viedol k plnej akceptácií teórie a Crutzen, Molina a Rowland dostali v roku 1995 Nobelovu cenu za chémiu. V roku 1985 bola publikovaná prvá správa o výskyte tzv. „ozónových dier“, t. j. masívneho úbytku stratosferického ozónu nad Antarktídou na začiatku polárnej jari. Toto objavenie bolo prekvapujúce nielen veľkosťou poklesu ozónu, ale hlavne miestom výskytu. V súčasnosti je už jednoznačne dokázané, že na tvorbe „ozónových dier“ majú dominantný podiel antropogénne emisie freónov, halónov a chlórovaných rozpúšťadiel (tetrachlór, chloroform a pod.) a rozhodujúcu úlohu zohráva polárna stratosferická oblačnosť (PSO). V polárnej stratosfére nad Antarktídou počas celej polárnej noci klesajú teploty pod –78 °C. Pri týchto teplotách sa vytvára PSO (tzv. perleťové oblaky). PSO sa skladá z kryštálikov ľadu a hydratovanej kyseliny dusičnej (NAT – HNO3.3H2O). Jej tvorbou a depozíciou do nižších vrstiev dochádza k dehydratácii a denitrifikácii stratosféry. Molekulárny chlór fotolyzuje s príchodom prvých slnečných lúčov začiatkom jari. Veľkosť „ozónových dier“ nad Antarktídou postupne narastala a v roku 1998 dosiahla zatiaľ rekordné hodnoty. Na ploche vyše 25 miliónov km2 po dobu 20 dní a v miestach najväčších poklesov bol celkový ozón okolo 100 DU. Hrúbka ozónovej vrstvy sa udáva v Dobsonových jednotkách (DU). Jedna jednotka je vrstvička 0,01 mm stlačená na povrchu Zeme pri normálnom tlaku a teplote. Priemerná hrúbka ozonosféry je 290 DU, čo je približne 3 mm.
Vážne riziká vyplývajúce z poškodzovania ozonosféry viedli k prijatiu medzinárodných dohovorov v Montreali v roku 1987 a dvakrát sprísnený protokol (Londýn, 1990 a Kodaň, 1992). Podľa Kodanského dodatku sa výroba halónov zastavila v roku 1994 a tvrdých freónov v roku 1996. Spotreba mäkkých freónov sa bude postupne obmedzovať až po ich úplné odstavenie v rokoch 2020 - 2030. Mäkké freóny obsahujú v molekule vodík (napr. freón 22 CHClF2), v troposfére reagujú s OH radikálom a do stratosféry sa dostávajú v menšom množstve. Už v súčasnosti klesajú koncentrácie, napr. freónov 11 a 12 v troposfére. Freóny, napr. v chladiarenských technológiách, sa nahrádzajú perfluórkarbónmi (napr. CH2FCF3), ktoré nemajú vplyv na atmosférický ozón, sú však veľmi účinnými skleníkovými plynmi (vysoké GWP). Najvýhodnejšie je nahradenie freónov (chladivá, napeňovadlá, hnacie plyny v sprejoch, a pod.) čistými uhľovodíkmi (propán, izobután, cyklopentán, a pod.), ktoré majú GWP = 0, sú však horľavé a výbušné.
Okysľovanie pôdy a vody sa v posledných desaťročiach stáva mimoriadne závažným problémom životného prostredia. Ide o komplex prirodzených a antropogénnych príčin, procesov a ich dôsledkov. Prirodzené procesy, ktorých následkom je okysľovanie pôdy a vody (napr. sopečná činnosť, niektoré mikrobiologické procesy v pôde a vo vode), sú v súčasnej dobe mnohonásobne prevyšované priemyslovou činnosťou človeka, energetiky a dopravy. Medzi najzávažnejšie negatívne javy acidifikácie patrí znehodnocovanie zdrojov úžitkovej a pitnej vody, pretože acidifikované vody obsahujú nadmerné množstvo ťažkých kovov ohrozujúcich zdravie ľudí a hospodárskych zvierat.
Pomenovanie „kyslý dážď“ prvýkrát použil pred viac ako 120 rokmi anglický chemik R. A. Smith v knihe s názvom „Acid Rain“, v ktorej poukazoval na skutočnosť, že znečisťujúce látky vo vzduchu sa rozpúšťali v dažďovej vode, a tým ju okysľovali.
Kyslé zrážky zahŕňajú kyslý dážď, ale aj sneh, krúpy a pod. Sú to zrážky s hodnotou pH menšou ako 5,6 (pH dážďovej vody je 5,6, pretože je vplyvom rozpusteného oxidu uhličitého slabo kyslá). Z chemického hľadiska možno tzv. kyslé zrážky definovať ako atmosferickú vodu, v ktorej bola vyčerpaná tlmivá kapacita uhličitanového systému a na jej kyslosti sa podieľajú silné minerálne kyseliny. Zrážkové vody patria medzi významné plošné zdroje znečistenia povrchových vôd a sú hlavnou príčinou ich acidifikácie.
Zlúčeniny síry spolu so zlúčeninami dusíka sú hlavnými škodlivinami spôsobujúcimi okysľovanie prírodných vôd. Zo zlúčenín síry je to najmä oxid siričitý, antropogénneho pôvodu (spaľovanie tuhých a kvapalných palív obsahujúcich síru), len v menšej miere môže pochádzať z vulkanických exhalácií, absorbovaný vodou, vegetáciou alebo pôdou. V atmosfére je nestály, podlieha oxidácii na oxid sírový, ktorý reakciou s vodou tvorí kyselinu sírovú. Po vyčerpaní tlmivej kapacity atmosferickej vody môže byť vo vzduchu prítomná aj voľná kyselina sírová. Jej časť sa už vo vode neutralizuje inými látkami, napr. amoniakom a amónnymi zlúčeninami (NH4+), pochádzajúcimi z poľnohospodárskej výroby.
Tvorba kyslých depozícií
Zlúčeniny dusíka (oxid dusný, oxid dusnatý a dusičitý) sú typickou súčasťou atmosféry veľkomiest a priemyselných oblastí. Vznikajú pri spaľovaní palív oxidáciou atmosferického dusíka, nachádzajú sa vo výfukových plynoch motorových vozidiel, v exhalátoch z niektorých chemických výrob a tvoria sa tiež pri elektrických výbojoch v atmosfére. Oxid dusný pochádza prevažne z prírodných zdrojov, vzniká pri mikrobiálnej denitrifikácií v pôde a vode. Oxidy dusíka sa fotochemickou oxidáciou transformujú až na kyselinu dusičnú. Koncentrácia NOx je v niektorých oblastiach porovnateľná s koncentráciou SO2, alebo aj vyššia. V posledných rokoch dochádza k zmene priorít týkajúcich sa acidifikácie prostredia. Dominujúcou príčinou sa stávajú zlúčeniny dusíka a nie zlúčeniny síry.
Amoniak je ďalšou zlúčeninou dusíka, ktorá sa nepriamo podieľa na acidifikácii. Pochádza hlavne z poľnohospodárstva (živočíšny odpad, dusíkaté hnojivá). Amoniakálny dusík sa uvoľňuje do ovzdušia pri mikrobiálnom rozklade organickej hmoty, uniká z hnojív, zo živočíšnych exkrementov a pri spaľovacích procesoch. Pri nitrifikácii v pôde a v povrchových vodách uvoľňuje ióny H+, ktoré spôsobujú ďalšie okysľovanie prostredia. V poľnohospodárskych oblastiach dominuje podiel amoniakálneho dusíka nad ostatnými zdrojmi.
Po uvoľnení do atmosféry sa produkty rôznych chemických a fyzikálnych reakcií nakoniec dostávajú na zemský povrch suchou alebo mokrou cestou (depozíciou, spadom). Mokrá depozícia môže byť vertikálna (dážď, sneh, krúpy) alebo horizontálna (napr. námraza). Pri mokrej depozícií nastáva vymývanie plynných prímesí a čiastočiek aerosólu zrážkami z ovzdušia. Suchá depozícia je tok častíc a plynov (hlavne SO2, HNO3, NH3) prebiehajúci neustále a nezávisle od zrážkovej činnosti.
Životnosť acidifikujúcich plynov a častíc v atmosfére závisí od meteorologických a chemických podmienok. V priemere sú zlúčeniny síry väčšinou usadené v priebehu dvoch až štyroch dní po emisii. Oxidy dusíka zotrvávajú v atmosfére dlhšie, ale ich transformácia na kyselinu dusičnú je relatívne rýchla. Kyselina dusičná sa z atmosféry rýchlo odstráni. Depozícia amoniaku je tiež rýchla, ale nie vtedy, keď reaguje s kyselinou sírovou alebo dusičnou za tvorby síranu resp. dusičnanu amónneho. Tieto interakcie majú osobitný význam pre diaľkový prenos zlúčenín síry a dusíka, ktorý sa môže uskutočniť na vzdialenosť niekoľko kilometrov od ich pôvodného zdroja. Znamená to, že problém acidifikácie nepozná hraníc. Vo Švédsku a Nórsku okolo 90 % kyslých depozícií pochádza z iných krajín, hlavne z Veľkej Británie, Nemecka a Poľska.
Proces prenosu a rozptylu dymových plynov z tepelnej elektrárne
Proces diaľkového prenosu exhalátov atmosférou možno rozdeliť na štyri stupne:
Vo vzdialenosti 1 až 2 km od zdroja exhaláty unáša vietor a dráhu dymovej vlečky ovplyvňuje stúpavý prúd a turbulencia vzduchu
V druhom stupni prenosu odpadá pôsobenie atmosférickej turbulencie a vzniká rozprašovanie a chemické reakcie látok v dymovej vlečke. Dymové plyny obvykle začínajú klesať k zemi vo vzdialenosti okolo 20 km od komína.
Tvar dymovej vlečky sa značne mení, exhaláty sa dokonale premiešavajú s okolitým vzduchom a vymýva ich dážď. Za dažďa sa len veľmi malá časť exhalátov prenáša na vzdialenosť nad 100 km. Za suchého počasia sú oxidy síry a dusíka v prízemnej vrstve ovzdušia priamo absorbované rastlinami, vodou, pôdou atď.
Štvrtý stupeň prenosu sa týka spadu na veľmi veľké vzdialenosti, prípadne s medzikontinentálnymi účinkami (za vhodných poveternostných podmienok).
Acidita kyslých zrážok nezávisí len od množstva emisií, ale aj od vonkajších atmosférických podmienok a obsahu ostatných znečisťujúcich zložiek, s ktorými SO2 a NOx reagujú v atmosfére. Pokiaľ sa z oxidu siričitého a oxidov dusíka stanú kyseliny, zúčastňujú sa mnohých chemických reakcií prebiehajúcich v plynnej resp. kvapalnej fáze. Negatívny účinok SO2 zvyšuje jeho synergizmus s inými látkami, prítomnými v ovzduší (aerosólové častice obsahujúce napr. chlorid sodný, železo, mangán, arzén a niektoré uhľovodíky).
Oxid siričitý je v atmosfére nestály a podlieha oxidácii na oxid sírový, ktorý reakciou s vodou tvorí kyselinu sírovú. Tieto deje môžu prebiehať takto:
Reakcia oxidu siričitého so vzdušnou vlhkosťou. V tomto procese sa oxid siričitý oxiduje na oxid sírový a prostredníctvom vzdušnej vlhkosti dochádza ku tvorbe kyseliny sírovej.
Fotochemická oxidácia oxidu siričitého. Hlavným činiteľom je ultrafialové žiarenie spolu s katalyticky pôsobiacimi časticami aerosólov. Bez prítomnosti častíc aerosólov prebieha oxidácia len veľmi pomaly.
Oxidácia oxidu siričitého ozónom. Táto reakcia sa niekedy stáva hlavným prispievateľom podieľajúcim sa na tvorbe kyseliny sírovej.
Podobne ako oxid siričitý aj oxidy dusíka vznikajúce v atmosfére sa oxidujú v oblakoch za tvorby kyseliny dusičnej alebo kyseliny dusitej. V znečistenej atmosfére sa môžu nachádzať stopy železa, mangánu alebo peroxidu vodíka, ktoré katalyzujú spomínané reakcie. Oxidy dusíka sa do atmosféry dostávajú hlavne výfukovými plynmi automobilov. V atmosfére reagujú s vodou za tvorby kyselín.
Acidifikácia riek a jazier kyslými zrážkami je vážnym problémom v niektorých oblastiach. Vo vodných systémoch môžu kyslé depozície vplývať na ekosystémy znižovaním ich pH. Avšak nie všetky sú ovplyvnené rovnako. Mnoho závisí od chemického zloženia vody a pôdy na ktorej sa nachádzajú. Lokality s alkalickou pôdou (vápencové) neutralizujú veľké množstvo kyslých zrážok. Preto toky, rybníky a jazerá nachádzajúce sa na pôdach bohatých na vápnik alebo horčík znesú veľké dávky kyslých zrážok bez výraznej zmeny.
Vodné systémy na neutrálnych alebo kyslých podložiach (napr. rašelina alebo žula) sú všeobecne veľmi citlivé na kyslé depozície.
Dôsledkom sústavného okysľovania vôd v jazerách a riekach klesá počet a druhy rýb, vodných rastlín a živočíchov, ktoré žijú vo vodách. Niektoré druhy rastlín a živočíchov sú odolné voči zmenám pH, iné sú však citlivé a so znižovaním pH dochádza k zníženiu ich reprodukčných schopnosti a až k ich vyhynutiu. Vyhynutie rýb ako predátorov priaznivo ovplyvňuje vodný hmyz, ktorý sa stáva dominantnou faunou. Kyslé jazerá nie sú mŕtve, ale podstatne sa v nich zmenili ekologické podmienky.
Acidifikácia povrchových vôd kolíše podľa sezóny, zvlášť v tečúcej vode. Kyslé zrážky môžu za určitých podmienok vylúhovať z pôdy toxické kovy napr. Pb, Hg. Najväčšie nebezpečenstvo je na jar. Zrážky padajúce vo forme snehu intenzívne eliminujú znečistenie atmosféry. Snehová pokrývka sa tak stáva stimulátorom znečistenia a má bezprostredný vplyv na kvalitu povrchových a podzemných vôd. Keď sa oteplí, začínajú sa topiť vrchné, najviac kontaminované vrstvy snehu. Vodný ekosystém nemá čas prispôsobiť sa náhlym zmenám. Pôda nestačí neutralizovať takéto veľké množstvá kyslých zrážok, takže do jazier a riek vteká v podstate zriedená kyselina obohatená toxickými kovmi. Voda z roztopeného snehu po prvom oteplení býva 5 – 10 krát kyslejšia ako voda zo zostávajúceho snehu.
Acidifikácia sa vizuálne prejavuje zvýšenou priehľadnosťou vody v dôsledku koagulácie humínových látok a znížením zákalu vplyvom potlačenia kvality a druhovej diverzity fytoplanktónu, zooplanktónu, bezstavovcov a rýb. Pri poklese hodnôt pH asi na 4,5 dochádza už k vyhynutiu rýb.
Kritická záťaž je miera citlivosti okolia k znečisťujúcim látkam. Možno ju definovať ako najväčšiu záťaž kyslého spadu, ktorá ešte nespôsobuje chemické zmeny vedúce ku škodlivým účinkom v najcitlivejších ekosystémoch. Odhadnutie kritickej záťaže je veľmi zložité. Na rovnaké množstvo kyslého spadu môžu jednotlivé ekosystémy reagovať odlišne. Rôzne oblasti majú odlišné kritické záťaže, pretože ich schopnosť neutralizovať vstupy kyslých látok je rôzna.
Prízemný ozón
Tvorba ozónu v prízemnej vrstve ovzdušia (troposférická tvorba ozónu) ešte na začiatku minulého storočia bola veľmi malá a tak sa prenos ozónu zo stratosféry pokladal za jediný zdroj prízemného ozónu. Jeho koncentrácie v Európe boli 2 - 3 krát nižšie ako v súčasnosti. V druhej polovici minulého storočia sa prízemný ozón meral aj na Slovensku pomocou semikvantitatívnej metódy vypracovanej prof. Schönbeinom z Bazileja (objavil ozón v atmosfére v roku 1839). Na meranie sa používali papiere impregnované v jodide draselnom. Po reakcii s ozónom sa uvoľňoval jód, ktorý sfarbil papier do červeno - hneda. Miera sfarbenia bola mierou koncentrácie ozónu. Najväčšie koncentrácie ozónu sa pozorovali v máji, čo zodpovedá 2 - 3 mesačnému oneskoreniu za maximálnymi koncentráciami v stratosfére (prenos cez troposféru trvá 2 až 3 mesiace). Presúvanie maximálnych koncentrácií na neskoršie letné mesiace, ktoré sa pozoruje v súčasnosti v miernom pásme, je spôsobené antropogénnou produkciou ozónu.
Antropogénna produkcia ozónu sa prvýkrát pozorovala v 40-tych rokoch minulého storočia v Los Angeles. Odtiaľ pochádza názov fotochemický smog (z angličtiny smoke - dym a fog - hmla). V extrémnych prípadoch boli namerané koncentrácie ozónu až vyše 800 μg.m-3, ktoré silne dráždili oči aj dýchacie cesty. Podľa direktívy EÚ 92/72/EEG nemá priemerná 8-hodinová koncentrácia ozónu prekračovať hodnotu 110 μg.m-3. V prípade prekročenia koncentrácie 180 μg.m-3 (1 hod. priemer) sa informuje obyvateľstvo, pri prekročení úrovne 240 μg.m-3 sa varuje obyvateľstvo.
Už v 50-tych rokoch minulého storočia bola vypracovaná prvá teória tvorby fotochemického smogu (Haagen-Schmot a Fox, 1954), a to reakciami uhľovodíkov a oxidov dusíka z výfukových plynov aut. V celej strednej Európe v období 1970 - 1990 rástli priemerné koncentrácie ozónu asi o 1 μg.m-3 ročne. Po roku 1990 sa rast zastavil, čo súvisí s obmedzovaním emisií oxidov dusíka a uhľovodíkov v celoeurópskom meradle. Vzhľadom na pokles klasického znečisťovania (vysoké koncentrácie SO2, kyslé dažde) sa letné fotochemické smogy stali hlavným problémom ochrany ovzdušia. Ozón je v súčasnosti hlavným stresovým faktorom lesných a poľných ekosystémov.
V posledných rokoch sa objasnil mechanizmus troposférickej tvorby ozónu. Potvrdil sa mimoriadny význam hydroxylového radikálu a oxidov dusíka v troposférickom kolobehu ozónu. Pokiaľ v ovzduší absentujú uhľovodíky, nedochádza k novej tvorbe ozónu.
V závislosti od reaktivity uhľovodíkov, veľkosti a pomeru koncentrácií oxidov dusíka a uhľovodíkov dochádza k produkcii ozónu. Fotochemické reakcie vyžadujú slnečné počasie a ich rýchlosť exponenciálne rastie s teplotou.
Jednotlivé uhľovodíky, s ohľadom na ich reaktivitu, majú rozdielny význam pri tvorbe ozónu. Pre stratégiu potlačovania tvorby fotochemického smogu sa zaviedla klasifikácia uhľovodíkov podľa ich fotochemického potenciálu tvorby ozónu – POCP (photochemical ozone creation potential). Hodnote POCP pre etén sa stanovila na 100.
V prvej skupine látok sú reaktívne uhľovodíky s krátkou dobou zotrvania v ovzduší. Tieto látky v rozhodujúcej miere ovplyvňujú lokálnu produkciu ozónu. Patrí sem tiež prirodzený izoprén, ktorý emitujú do ovzdušia listnaté dreviny. V poslednej skupine sú organické látky s dlhšou dobou zotrvania v ovzduší (napr. metán 10 rokov, etán 83 dní). Dlhožijúce uhľovodíky spolu s oxidom uhoľnatým ovplyvňujú produkciu ozónu vo veľkých priestorových mierkach, vrátane troposféry.
Klasifikácia prchavých uhľovodíkov podľa ich fotochemického potenciálu tvorby ozónu
Klasickú teóriu fotochemickej produkcie a rozkladu ozónu v stratosfére vypracoval Chapman v roku 1930. Je založená na fotochemickej rovnováhe medzi ozónom, atómovým a molekulovým kyslíkom. Vypočítané koncentrácie však viedli takmer k dvojnásobným koncentráciám oproti reálnym meraniam. Bolo zrejmé, že do stratosferického chemizmu vstupujú ďalšie reakcie rozkladajúce ozón. Až neskôr tento nesúlad bol vysvetlený katalytickými cyklami rozkladu ozónu OH a HO2 radikálmi a oxidmi dusíka.
Hlavným zdrojom oxidov dusíka v stratosfére je N2O. Oxid dusný uniká do ovzdušia z pôd (bakteriálna nitrifikácia a denitrifikácia), zo spaľovania biomasy a z morí. V troposfére je stabilný. Do stratosféry sa dostáva spolu s metánom a vodnou parou konvekciou (výstupom) vzduchu v rovníkových oblastiach. Nebezpečenstvom pre ozónovú vrstvu sú aj dusíkaté hnojivá. V ich prírodnom obehu vzniká aj veľké množstvo oxidu dusného. Ten vzniká aj pri spaľovaní nafty, uhlia, zemného plynu a dreva.
OCHRANA PRÍRODY A KRAJINY
Účelom ochrany prírody a krajiny je prispieť k zachovaniu rozmanitosti, podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie ekologickej stability.
Pod ochranou prírody a krajiny sa rozumie predchádzanie a obmedzovanie zásahov, ktoré ohrozujú, poškodzujú alebo ničia podmienky a formy života, vzhľad krajiny, ako aj odstraňovanie následkov takýchto zásahov. Ochranou prírody sa rozumie aj starostlivosť o ekosystémy. Ochrana podľa tohto zákona sa poskytuje aj zložkám životného prostredia, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.
Zákon ustanovuje všeobecnú ochranu prírody a krajiny, územnú ochranu, druhovú ochranu a ochranu drevín. Podľa ustanovení zákona o všeobecnej ochrane prírody a krajiny je každý povinný chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním, poškodzovaním a ničením a starať sa podľa svojich možností o jej zložky a prvky, najmä za účelom ich zachovania a ochrany, zlepšovania stavu životného prostredia a vytvárania a udržiavania územného systému ekologickej stability. Táto časť zákona ustanovuje aj požiadavku o všeobecnej ochrane rastlín a živočíchov, ako aj stupne územnej ochrany prírody a krajiny. Pre územnú ochranu prírody a krajiny sa ustanovuje 5 stupňov ochrany. Rozsah obmedzení sa so zvyšujúcim stupňom ochrany zväčšuje. Prvý stupeň ochrany, ako všeobecná ochrana, platí na celom území SR, druhý až piaty stupeň ochrany, ako osobitná ochrana, platí pre chránené územie a ochranné pásma.
Pod pojmom územná ochrana sa rozumie osobitná ochrana prírody a krajiny vo vymedzenom území, v druhom až piatom stupni ochrany. Významné alebo ohrozené časti prírody a krajiny možno vyhlásiť za chránené územie v týchto kategóriách:
chránená krajinná oblasť (CHKO),
národný park (NP),
chránený areál (CHA),
prírodná rezervácia (PR),
prírodná pamiatka (PP).
Ak to vyžaduje záujem ochrany NP, CHA, PR, alebo PP, môže orgán ochrany krajiny a prírody vyhlásiť ich ochranné pásmo.
Chránená krajinná oblasť je rozsiahlejšie územie spravila o výmere nad 1000 ha s rozptýlenými ekosystémami, významnými pre zachovanie biologickej rozmanitosti a ekologickej stability, s charakteristickým vzhľadom krajiny alebo špecifickými formami historického osídlenia. Vyhlasovaním je poverené MŽP SR. Na území CHKO platí II. stupeň ochrany. V SR máme 16 CHKO.
Národný park je rozsiahlejšie územie, spravila o výmere nad 1000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo štátu, v ktorom je ochrana prírody nadradená ostatným činnostiam. Vyhlasovaný je vládou. Na území NP platí III. stupeň ochrany a v jeho ochrannom pásme II. stupeň ochrany. V súčasnom období máme v SR tieto NP: TANAP, Pieninský NP, NP Nízke Tatry, Slovenský Raj, Malá Fatra, Muránska Planina, Poloniny, Slovenský Kras, Veľká Fatra.
Chránený areál je menšie územie s výmerou do 1000 ha, ktoré predstavuje prevažne biokoridory, interakčné prvky alebo biocentrá miestneho alebo regionálneho významu. Za CHA možno vyhlásiť aj územie s trvalejším výskytom chránených živočíchov alebo s náleziskami chránených druhov rastlín, nerastov a skamenelín, plochy slúžiace prírodovedeckým a kultúrno-výchovným účelom, a niektoré plochy dotvorené ľudskou činnosťou, najmä umelé vodné plochy, arboreta, parky a záhrady. Na území CHA platí IV. stupeň ochrany a v jeho ochrannom pásme III. stupeň ochrany.
Prírodná rezervácia je menšie územie do 1000 ha, ktoré predstavuje pôvodné alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené ekosystémy a biocentrá. Prírodnú rezerváciu, predstavujúcu nadregionálne biocentrum ako súčasť najvýznamnejšieho prírodného dedičstva štátu, môže MŽP SR vyhlásiť za národnú PR. Na území PR a NPR (národný prírodný park) platí V. stupeň ochrany a v ich ochrannom pásme IV. stupeň ochrany.
Za prírodnú pamiatku možno vyhlásiť bodové, líniové alebo iné maloplošné ekosystémy, ich zložky alebo prvky, spravidla o výmere do 50 ha, ktoré majú význam vedecký, kultúrny, ekologický, estetický alebo krajinotvorný (skalné útvary, pramene vodných tokov, jazerá...). Jedinečnú PP, ktorá predstavuje súčasť najvýznamnejšieho prírodného dedičstva štátu, môže MŽP vyhlásiť za národnu PP (NPP). Na území PP a NPP platí V. stupeň ochrany a v ich ochrannom pásme IV. stupeň ochrany.
Pod pojmom druhová ochrana sa rozumie osobitná ochrana druhov rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín, vrátane ich systematických jednotiek nižšieho radu. Ohrozené, zriedkavé, vzácne alebo inak významné druhy rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín môže MŽP vyhlásiť za chránené druhy v týchto kategóriách:
chránené rastliny,
chránené živočíchy,
chránené nerasty,
chránené skameneliny.
Za chránené rastliny a živočíchy sa považujú aj druhy chránené medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná. Chránené rastliny a živočíchy sa podľa stupňa ich ohrozenia členia na:
ohrozené,
veľmi ohrozené,
kriticky ohrozené.
Zoznam a stupeň ohrozenia chránených druhov rastlín a živočíchov ustanovuje MŽP SR osobitným záväzným predpisom.
Chránené rastliny je zakázané poškodzovať, ničiť, trhať, vykopávať a zbierať, rovnako je zakázané poškodzovať a ničiť biotypy43. Ochrana sa nevzťahuje na chránené rastliny, ak :
rastú prirodzene vo vnútri poľnohospodárskych a lesných kultúr a sú poškodzované v súvislosti s bežným obhospodárovaním týchto kultúr,
sú pestované v kultúrach získaných povoleným spôsobom,
pochádzajú preukazateľne z dovozu, a nie sú predmetom medzinárodných dohovorov.
Chránené živočíchy je zakázané rušiť v ich prirodzenom vývine, najmä ich zabíjať, zraňovať, chytať a premiestňovať. Zakázané je aj ničiť a poškodzovať ich biotypy a obydlia, najmä hniezda, nory a brlohy. Ochrana sa nevzťahuje na chránené živočíchy, v prípadoch, ak je zásah do ich prirodzeného vývinu preukázateľné nevyhnutný v súvislosti s bežným obhospodarovaním nehnuteľností alebo iného majetku, resp. z hygienických a veterinárnych dôvodov. V týchto prípadoch však môže orgán ochrany prírody určiť podmienky výkonu tejto činnosti, a ak ide o veľmi ohrozené (kriticky) chránené živočíchy, môže takýto zásah obmedziť alebo zakázať.
Pod pojmom zeleň rozumieme súbor vegetačnej pokrievky, či už stromovitej, krovinatej, bylinnej, ktorý sa na určitej ploche vyvinul prirodzeným spôsobom alebo zámerným cieľavedomým založením a usmerňovaním človekom, pričom do úvahy berieme zeleň rastúcu v lese, ako aj zeleň mimo lesa. Zeleň delíme z hľadiska pôvodu na zeleň spontánnu, ktorá sa vyvinula prirodzeným spôsobom, a zeleň zámerne vysádzanú človekom. Z hľadiska lokalizácie poznáme zeleň intravilanov, ktorá sa nachádza vo vnútri zastavaných miest a obcí, a zeleň extravilanov, ktorá sa nachádza mimo zastavaných miest a obcí. Z hľadiska fyziognómie (vzhľadu) rozoznávame plošnú zeleň, líniovú zeleň a bodovú zeleň.
Zeleň v krajine a v životnom prostredí človeka plní funkcie:
produkčné (spočívajú v úžitku samotnej drevnej hmoty, v produkcii plodov a látok pre farmaceutický priemysel),
ekologické, ktoré sa delia sa na dielčie funkcie:
edafickú (pôdoochrannú) - spočíva v tom, že zeleň stabilizuje pôdny kryt, chráni ho pred vodnou a veternou eróziou, negatívnymi vplyvmi škodlivých látok a vytvára podmienky pre tvorbu novej pôdnej hmoty,
hydrickú (vodoochrannú) – spočíva v tom, že zeleň podporuje vsakovanie atmosférických zrážok a vyrovnáva celkovú bilanciu vody v pôde. Okrem toho má pozitívny vplyv na kvalitu vody, pretože tým, že napomáha vsakovaniu atmosferických zrážok, zbavuje sa voda infiltráciou cez pôdu nežiadúcich látok,
klimatickú - spočíva v regulovaní prízemnej klímy, hlavne v znižovaní výparov z pôdy, zvyšovaní relatívnej vlhkosti vzduchu, regulovaním prúdenia vzdušných más a znižovaní rýchlosti vetra. Význam zelene spočíva aj v tom, že produkuje kyslík a znižuje v ovzduší koncentrácie CO2,
biotickú – spočíva v tom, že zeleň napomáha k zvyšovaniu početnosti populácie živočíšnych organizmov a má dôležitý význam z hľadiska ich výživy,
enviromentálne, delia sa na funkcie:
rekreačná,
esteticko – krajinotvorná,
ochranná.
Prehľad základných pojmov z EKOLÓGIE a Z environmentalistiky
Atmosféra plynný obal Zeme, siahajúci do výšky niekoľko desaťtisíc kilometrov. Na základe teploty od atmosférickej výšky sa vzdušný obal Zeme rozdeľuje na päť základných vratiev: troposféra, stratosféra (ozonosféra), mezosféra, termosféra a exosféra.
Biodiverzita (biologická diverzita) - rozmanitosť života na Zemi zahŕňajúca milióny druhov rastlín, živočíchov a mikroorganizmov a spletité ekosystémy, ktoré. Jej dnešná podoba je výsledkom dlhodobého vývoja, ktorým prešla naša planéta od svojho vzniku až dodnes. Z hľadiska biodiverzity sú významné všetky formy života, to znamená nielen pútavé a krásne druhy, ako sú vtáky, motýle, kvety, ale aj zdanlivo menej zaujímavé a často ľudským zrakom neviditeľné druhy baktérií a rias, ktoré sú však z hľadiska biologickej diverzity rovnako dôležité. Vo všeobecnosti platí, že rozmanitosť rastie smerom od rovníka k pólom a s nadmorskou výškou. V tropických dažďových pralesoch, ktoré pokrývajú len 6 % povrchu Zeme, žije viac ako polovica z celkového počtu všetkých druhov rastlín, živočíchov a mikroorganizmov. Hlavnou a snáď aj jedinou, za to ale o to silnejšou, hrozbou pre biodiverzitu je človek a jeho neuvážené či skôr sebecké konanie. Človek však svojim vytrvalým pôsobením zväčša na jednom mieste prírodu tak zdevastuje, že už samotná nie je schopná uviesť veci do pôvodného stavu. Príkladmi takéhoto počínania môže byť výrub lesov, spásanie pastvín hospodárskym dobytkom, výsadba monokultúr, ťažba surovín, či nadmerný lov. Ak totiž človek úplne vyklčuje nejaký druh stromu z danej oblasti alebo vyloví všetky jedince daného druhu z rybníka, nemôžu už tieto obnoviť svoju populáciu.
Biosféra oživená oblasť našej planéty; presnejšie oblasť, kde normálne aktívne žijú živé organizmy; súbor všetkých ekosystémov Zeme.
Degradácia pôd degradácia všeobecne znamená strata funkcie, schopnosti, alebo zníženie hodnoty. Keď hovoríme o degradácii pôd myslíme tým proces, pri ktorom nastáva zníženie úrodnosti. K degradácii pôd dochádza hlavne v dôsledku erózie, ktorá často spôsobí úplnú stratu úrodnosti. Prirodzená erózia ako súčasť zložitých procesov nemá také vážne dôsledky, lebo pôda ohrozovaná prirodzenými procesmi je vzápätí nahradená pri pôdotvorných procesoch. Horšie je to v prípade antropogénnej (človekom vyvolanej) erózie, ktorá vzniká ako dôsledok narušenia rastlinného krytu, alebo aj pri nesprávnom obrábaní a nevhodných melioračných postupoch. V dôsledku toho dochádza k zrýchlenej, najmä veternej a vodnej erózii, vplyvom ktorej je ročne odnášaná vrstva pôdy o hrúbke viac ako 0,4 mm. Najvyššie ročné straty pôdy vykazuje Afrika, za ňou nasleduje Južná Amerika a Ázia. V poslednom období sa k devastácii pôdy pričleňuje aj jej znečisťovanie, ktoré má neustále stúpajúcu tendenciu a súvisí s pridávaním cudzorodých látok do pôdy v dôsledku poľnohospodárskej, lesohospodárskej či priemyselnej činnosti. Jeden z najväčších vplyvov na znečistenie pôd má ovzdušie a vodstvo. Cudzorodé látky sa z týchto dostávajú do pôdy v procese prúdenia vzduchu a kolobehu vody. Toto má globálny charakter, lebo šírenie škodlivín vzduchom a vodou nepozná hraníc, ale najvýraznejšie sa prejavuje v blízkosti zdrojov znečistenia. Rovnako aj kyslé dažde, obsahujúce vysoký podiel oxidu siričitého, výrazne vplývajú na okyslenie ako jeden z druhov kontaminácie pôd. Ďalším významným problémom sú odpady, či už tekuté alebo tuhé, vďaka ktorým sa do pôdy dostávajú toxické látky urýchľujúce či spomaľujúce rôzne procesy v nej. Modernú poľnohospodársku výrobu si už dnes nevieme predstaviť bez mechanizácie a chemizácie. Hlavným problémom je najmä nadmerné hnojenie a chemická ochrana rastlín.
Ekológia (grécky oikos = dom, prostredie, logos = veda) – vedná disciplína o vzájomných vzťahoch živých organizmov a prostredia, v ktorom sa živé organizmy reprodukujú. Patrí medzi biologické vedy, ale predmetom svojho skúmania a metódami je prepojená aj s ostatnými prírodnými a spoločenskými vedami. V súčasnosti predstavuje teoretický základ pre mnohé aplikované odbory, ktoré sa zaoberajú životným prostredím človeka a jeho zmenami. Zároveň je aj samostatnou biologickou disciplínou, ktorá sa dá čiastočne považovať aj za disciplínu spoločensko-vednú. Predmetom štúdia ekológie je živá hmota na rôznom stupni svojej organizácie a jej vonkajšie prostredie. Obe tieto zložky, t. j. biotická a abiotická, sú od seba natoľko závislé, že spolu tvoria jednotný neoddeliteľný biologický systém - biosystém.
Ekologická nika množina všetkých vzťahov populácie určitého druhu k iným druhom a k prostrediu. Niky jednotlivých druhov sa vzájomne dopĺňajú a so zmenou prostredia sa zákonite menia. Medzi druhmi s rovnakou nikou je zvyčajne konkurenčný vzťah. Čím viac sa ich niky odlišujú, tým lepšie môžu spoločne existovať.
Ekologická valencia (ekologická prispôsobivosť) – schopnosť organizmu prispôsobovať sa určitému rozmedziu podmienok; rozsah únosného vplyvu ekologického faktora, v ktorom je organizmus schopný normálne žiť a vyvíjať sa.
Ekosystém prírodný celok, ktorý zahŕňa všetky organizmy na určitom mieste a určitom čase (spoločenstvo) v interakcii s fyzikálnymi faktormi a prejavuje sa výraznou štruktúrou energetických a trofických väzieb. Ekosystémom je každý systém, ktorý obsahuje aspoň jeden živý prvok. Ide o základnú funkčnú časopriestorovú jednotku tvorenú biotickým aj abiotickým svetom, v ktorej dochádza k obehu látok a toku energie a ktorá je ako celok v neustálom styku so svojím okolím.
Emisie exhaláty, plynné, kvapalné a tuhé látky, dostávajúce sa do atmosféry zo zdrojov znečisťovania ovzdušia do miest negatívneho pôsobenia týchto látok. Unikajúce do ovzdušia miešajú sa so zrážkovou vodou do chemických roztokov, ktoré pôsobia na živú i neživú prírodu. Dlhoročné pôsobenie má za následok veľké národohospodárske škody, spočívajúce v poškodzovaní agrokultúr, lesov, pôdy, živočíchov a aj škody na zdraví obyvateľstva.
Endemity súbor jedincov, ktorí sa určitými znakmi a vlastnosťami líšia od ostatných, vyskytujúci sa iba na malom území. Najväčší počet endemitov sa nachádza na ostrovoch, pretože tie si svojimi klimatickými a geomorfologickými podmienkami vytvárajú špecifické prostredie. Na ostrove Madagaskar je asi 12 000 druhov rastlín, z ktorých asi polovica sú endemity.
Environmentalistika (z angl. environment = prostredie, životné prostredie) – je komplexná veda o životnom prostredí, ktorá sa zaoberá problematikou životného prostredia (hlavne jeho ochranou a tvorbou). Opiera sa o poznatky vedného odboru ekológia.
Environmentálne faktory – všetky podmienky existencie organizmov v prostredí, ktoré delíme na neživé (abiotické), ako sú slnečné žiarenie, litosféra, hydrosféra a atmosféra, a živé (biotické) faktory prostredia, ktoré sa prejavujú ako vzájomné vzťahy rôznych organizmov a vyplývajú zo spolužitia jedincov v populácii alebo v spoločenstve.
Environmentálne vedomie – poznatky a informácie o:
a) aktuálnom stave životného prostredia,
b) environmentálnych problémoch,
c) environmentálnych trendoch,
d) o tradíciách týkajúcich sa otázok životného prostredia.
Environmentálne uvedomenie – vnímanie stavu životného prostredia a tomu zodpovedajúce konanie človeka v jeho prospech. Obidva uvedené pojmy spolu úzko súvisia a dopĺňajú sa. Zatiaľ čo environmentálne vedomie odzrkadľuje vedomosti, environmentálne uvedomenie schopnosť tieto vedomosti aplikovať v bežnom živote, v správaní a konaní voči okoliu. Pretože ako naznačuje slovo „environmentálny“, nestačí len myslieť a konať v danej chvíli, ale je potrebné zohľadniť aj možné následky. Je potrebné viesť človeka k presvedčeniu, že existencia ľudstva závisí na tvorbe životného prostredia už od útleho veku cez všetky stupne výchovy a vzdelávania.
Globálne environmentálne problémy – príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť. Narúšajú sa vzájomné väzby medzi jednotlivými zložkami prírody. Výsledkom toho sú trvalé, nežiaduce zmeny prírody a tieto majú spätný negatívny dopad na existenciu samotného človeka. Dôsledky ľudskej činnosti zapríčinili negatívnu zmenu kvality životného prostredia a vyvolali globálne environmentálne problémy, ktoré majú celosvetový charakter. Za globálne problémy ľudstva sú pokladané: globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena); zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére; kyslé dažde; ohrozenie biologickej diverzity; degradácia pôdy; kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody); produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita). Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého sa vyššie spomenuté priamo alebo nepriamo odvodzujú sú: rast ľudskej populácie a rast materiálnej spotreby.
Globálne otepľovanie a skleníkový efekt – globálnym otepľovaním vedci nazývajú proces všeobecného otepľovania zemskej atmosféry. Globálne otepľovanie sa rozlišuje na prirodzené a na to zapríčinené človekom. Existencia prirodzeného globálneho otepľovania znamená, že priemerná teplota planéty Zem je cca o 30 oC vyššia, než aká by bola bez existencie tohto javu. Problémom však je otepľovanie zapríčinené človekom, ktoré má za následok narušenie prírodnej rovnováhy. Fosílne palivá (napr. ropa, uhlie a pod.) sa vytvorili v dávnej minulosti z organickej hmoty (z odumretých rastlín a živočíchov) obsahujúcej uhlík. Mnoho miliónov rokov boli ukryté pod zemským povrchom. Človek tým, že tieto palivá ťaží a spaľuje, spôsobuje emisie uhlíka vo forme CO2 do atmosféry a narušuje rovnovážnu koncentráciu skleníkových plynov v nej. Uvoľňovanie stále väčšieho množstva skleníkových plynov spôsobuje zvyšovanie priemernej teploty na Zemi.
Hydrosféra vodný obal Zeme, z ktorého asi 96 % tvorí zemský oceán a zvyšok sú ľadovce, rieky, jazerá a voda pod zemou. Zásoby sladkej vody predstavujú len necelé 3 % z celkového množstva vody a z toho viac ako ¾ sú viazané vo forme večného snehu a ľadu.
Imisie (z lat. immissio = vysielať) látky, ktoré sa dostávajú do atmosféry zo zdrojov znečistenia a transformujú sa účinkom fyzikálnych a chemických procesov v atmosfére. Prúdením vzduchu sú prenášané a rozptyľované a za podpory atmosférickej sa vody zlučujú navzájom a najmä pri dažďových zrážkach a hmle pôsobia na zemský povrch. Tieto látky môžu byť vo všetkých skupenstvách od plynov, pár, aerosólov, cez popolček a prach až po väčšie zrná. Majú rôzne zloženie a koncentráciu. Šíria sa podľa podmienok atmosférických podmienok, podnebia, prostredia, zemského reliéfu a pod. Ich dlhodobé pôsobenie má nežiaduce účinky. Vplývajú na vzduch, vodu, pôdu, intenzitu a kvalitu slnečného žiarenia, na organizmy i ľudské technické diela.
Jedinec organizmus, ktorý je schopný samostatnej výživy; žije na určitom mieste, ktoré mu poskytuje podmienky vhodné pre život. Navzájom podobné jedince patria do jedného druhu.
Konkurencia súťaž medzi populáciami o zdroj výživy alebo o priestor. Ku konkurencii dochádza vtedy, ak dve alebo viac populácií, ktoré žijú v spoločnom prostredí majú podobnú ekologickú niku (súbor všetkých faktorov prostredia, ktoré populácia využíva pre svoje funkcie). Čím majú dve populácie zhodnejšie niky, tým tvrdšia konkurencia medzi nimi nastane. Dve populácie s totožnými nikami sa konkurenčne vylučujú, to znamená, že nemôžu žiť v spoločnom prostredí.
Kooperácia spolupráca organizmov.
Kyslé dažde vznikajú ako dôsledok silného znečistenia ovzdušia. Nečistoty sa absorbujú a účinkom atmosférickej vlhkosti a prostredníctvom zrážok sa dostávajú späť na zem. Dažďová voda, aj keď nie je znečistená, je čiastočne kyslá. To znamená, že jej pH má hodnotu nižšiu ako 7. Bežná dažďová voda má pH 5,0 až 5,6. t. j. je mierne kyslá, pretože vo vzduchu sa nachádza oxid uhličitý, ktorý sa absorbuje vzdušnou vlhkosťou. Za kyslý dážď sa považuje dažďová voda s pH od 2,0 do 5,0. Kyslé dažde rozožierajú fasády domov, poškodzujú pôdu, zabíjajú ryby v jazerách a sú jednou z hlavných príčin odumierania stromov. Kyslé dažde predstavujú vážny environmentálny problém, ktorý nepozná hranice. Počet kyslých dažďov za posledných 200 rokov prudko vzrástol. Smog, pôvodcu kyslých dažďov, ženú vetry z veľkých priemyselných centier do hôr a lesov. Kyslé dažde vznikajú ako dôsledok intenzívneho spaľovania fosílnych palív bohatých na obsah síry a dusíka, najmä hnedého uhlia. Oxidy síry a dusíka, ktoré vypúšťajú tieto zdroje sa zlučujú s vodnou parou, v dôsledku čoho vzniká kyselina sírová a dusičná.
Litosféra pevný obal Zeme, ktorý je tvorený zemskou kôrou s najvrchnejšou časťou zemského plášťa. Litosféra nepredstavuje kompaktný obal, je rozčlenená na mohutné bloky – litosférické dosky, ktoré „plávajú“ na plastickej vrstve zemského plášťa (tzv. astenosfére). Rozlišujeme litosférické dosky oceánske a pevninské, ktoré sa navzájom k sebe neustále pohybujú a tak premieňajú tvar planéty Zem.
Mutualizmus interakcie medzi jedincami dvoch (alebo niekoľkých) druhov, ktoré pozitívne ovplyvňujú ich rast a /alebo veľkosť ich populácií; spolužitie rôznych druhov živočíchov k obojstrannému úžitku.
Odpady odpad - vec, ktorej sa majiteľ chce zbaviť alebo tiež hnuteľná vec ktorej odstránenie je potrebné z hľadiska ochrany životného prostredia. Odpad existuje odkedy existuje život. V prírode sú odpady zvierat alebo rastlín surovinami pre ďalšie organizmy. Prírodný odpad v kolobehu látok rastliny – bylinožravce – mäsožravce – chrobáky – mikroorganizmy je teoreticky dokonalý. Každý prírodný odpad má svojho odberateľa a spotrebiteľa. Odpad vzniknutý v dôsledku ľudskej činnosti predstavuje však výrazný problém. Pre ľudský odpad neexistuje takmer žiaden odberateľ, ktorý by ho prirodzenou cestou vedel spracovať a využiť pre seba. Ľudia, na rozdiel od prírody, vytvárajú také druhy odpadu, s ktorými si príroda sama nevie poradiť. Príčinou pribúdania odpadov je hlavne vzostup priemyselnej výroby, rozširovanie miest a masové používanie plastov, teda materiálov ktoré nie sme schopní 100 %-ne zužitkovať, ale ani bezo zvyšku zneškodniť. Špeciálnym druhom odpadu je rádioaktívny odpad. U všetkých druhoch tohto odpadu je problémom jeho likvidácia, nakoľko polčas rozpadu niektorých rádioaktívnych prvkov je veľmi dlhý, predstavuje tisícky až desiatky tisícov rokov. Ďalšími príčinami sú: nedostačujúce a často neúčinné technológie likvidácie odpadu a taktiež nedostačujúca legislatíva o povinnosti o spôsobe odstraňovania odpadov. Dôsledkom veľkého rastu odpadov je aj vznik neorganizovaných nelegálnych skládok. Takéto skládky obzvlášť ohrozujú prírodu, pretože odpad na nich nie je roztriedený z hľadiska nebezpečnosti. Zamorujú pôdu, ovzdušie, povrchovú aj podzemnú vodu. Často v oblasti takýchto skládok dochádza k premnoženiu škodcov. Lepším variantom sú riadené skládky, kde je vytvorený nepresakujúci podklad, sú vylúčené niektoré odpady a je zabezpečené zakrývanie odpadov pôdou. V niektorých prípadoch je možné použiť odpad na získanie energie. Môže to byť napríklad kompostovaním organického odpadu, alebo spaľovaním. Spaľovať sa však nemôže akýkoľvek odpad. Napríklad pri spaľovaní plastov dochádza k úniku jedovatých karcinogénnych látok, ktoré často majú za následok vznik rakoviny. Iným spôsobom nakladania s odpadmi je ich recyklácia. Recyklovanie je ekologické, ale často nie veľmi ekonomické. Niekedy nerieši problém odpadu, iba ho odsúva do budúcnosti. Dôsledky rastu množstva odpadov:
znečisťovanie životného prostredia,
tvorba skládok,
premnoženie škodcov v miestach vysokej koncentrácie odpadu,
riziko vzniku nákazlivých chorôb a infekcií,
trvalé zaťaženie prostredia,
zníženie estetickej hodnoty krajiny.
Ozónová vrstva ozón, trojatómová molekula kyslíka O3, je jednou z najvýznamnejších súčastí atmosféry, pretože má vysokú absorpciu ultrafialového žiarenia. Je to nestály, charakteristicky páchnuci plyn so silnými oxidačnými vlastnosťami, vo vyšších koncentráciách prudko jedovatý. Aj v mierne zvýšenej koncentrácii dráždi dýchacie cesty a môže spôsobiť vážne poškodenie ľudského zdravia alebo narušenie rastu plodín. V stratosfére ozón vytvára ochranný štít Zeme – ozónovú vrstvu (ozonosféru), ktorá chráni zemský povrch pred pôsobením ultrafialového žiarenia. Ozónová vrstva úplne absorbuje UV-C žiarenie (200 – 290 nm) a zoslabuje UV-B žiarenie (290 – 320 nm). Život totiž najviac ohrozuje ultrafialové žiarenie s vlnovými dĺžkami medzi 280 – 320 nm, ktoré je schopné usmrcovať mikroorganizmy a poškodzovať bunky v živočíšnom a rastlinnom tkanive. Poškodzovaním proteínov a nukleových kyselín sa narušuje ich biologická funkcia. U človeka spôsobuje zložka UV-B žiarenia opálenie, porušovanie pokožky, starnutie a pravdepodobne je aj zdrojom niektorých foriem kožnej rakoviny. Medzi plyny, ktoré najviac ohrozujú ozónovú vrstvu patria:
Chlórofluórouhľovodíky (CFC) – chlórované uhľovodíky, ktoré sa najčastejšie používali v priemysle ako chladiace médiá a hnacie plyny v rozprašovačoch. Boli vhodné, pretože nie sú horľavé a sú zdraviu neškodné. Zistilo sa však, že tieto v nižších vrstvách ovzdušia stabilné látky sa po prieniku do stratosféry rozkladajú pôsobením UV žiarenia a uvoľnený chlór intenzívne rozkladá atmosférický ozón.
Halogénové uhľovodíky – uhľovodíky, ktoré na rozdiel od freónov obsahujú vo svojej molekule aj bróm. Ukázalo sa, že bróm rozkladá atmosférický ozón ešte agresívnejšie ako chlór, našťastie týchto látok bolo vyrobených podstatne menej ako freónov. Najčastejšie sa používali ako hasiace médiá.
Každá molekula spomenutých látok vyniká úžasnou stabilitou: v atmosfére môže zostať vyše 100 rokov bez toho, aby sa rozpadla. V priebehu tejto doby dokáže zničiť až 100 000 molekúl ozónu. Aj keď sú freóny ťažšie než vzduch, do stratosféry sa dostávajú v dôsledku prúdenia vzduchu.
Parazitizmus (cudzopasníctvo) – taký vzťah medzi dvoma organizmami (populáciami), v ktorom jeden organizmus – parazit - odoberá druhému živému organizmu – hostiteľovi - živiny bez toho, aby mu poskytol nejaký úžitok. Tým sa hostiteľ poškodzuje a zoslabuje. S parazitizmom sa stretávame u rastlín, živočíchov aj u húb.
Pedosféra najvrchnejšia časť zemskej kôry (litosféry) pretvorená pôsobením pôdotvorných procesov; je to súbor všetkých pôd na zemskom povrchu predstavujúcich pôdny príkrov; tvorí pôdne prostredie pre živé organizmy. Pôda je základným zdrojom anorganických látok potrebných pre rast a vývin rastlín. Svojimi fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami určuje vodný režim rastliny a ovplyvňuje hydrologický cyklus.
Populácia súbor jedincov toho istého druhu žijúcich na určitom mieste v určitom čase, ktoré sú vzájomne viazané predovšetkým reprodukčnými vzťahmi (môžu si vymieňať genetické informácie).
Populačná explózia jav spojený s veľkým rastom ľudskej populácie, teda s mnohonásobným a stále rýchlejším znásobovaním jedincov populácie od jej vzniku. V súčasnej dobe žije na Zemi vyše 6 miliárd obyvateľov a predpokladá sa zdvojnásobenie počtu v priebehu 40 až 50 rokov. Každým rokom pribúda 100 miliónov detí. Najľudnatejšou krajinou sveta je Čína (1,3 miliardy obyvateľov), druhá je India (1,1 miliardy), tretie USA (takmer 300 miliónov). Príčiny populačnej explózie:
zlá sociálna a hospodárska situácia rozvojových krajín – využívanie detskej práce,
slabá alebo žiadna informovanosť o antikoncepčných metódach a nepriaznivých dôsledkoch „premnoženia“ populácie v krajinách tretieho sveta,
náboženské zákazy, ktoré nedovoľujú použitie akejkoľvek antikoncepcie.
Dôsledky populačnej explózie:
nadmerné a neúmerné využívanie prírodných zdrojov,
nedostatok materiálneho a energetického zabezpečenia pre celú populáciu,
narušenie rovnováhy v prírode − nedostatok potravy, hlad,
rasové, náboženské nezhody, vojny a konflikty,
vznik väčšieho množstva odpadov.
Predácia vzťah, kedy jedna populácia požiera jedincov inej populácie. Je to vzťah predátora a koristi. Na rozdiel od parazitizmu je populácia predátora menšia ako populácia koristi.
Prírodné prostredie súbor všetkých podmienok, ktoré umožňujú živým organizmom na určitom mieste žiť, vyvíjať sa a rozmnožovať sa. Vo vzťahu k človeku a jeho populácii sa nielen v biológií, ale aj v spoločenských a technických vedách používa termín životné prostredie.
Spoločenstvo vytvárajú ho druhy s podobným spôsobom výživy a podobnými nárokmi na prostredie a prebieha v ňom proces vzájomného ovplyvňovania a prispôsobovania.
Symbióza spolužitie dvoch vzájomne si prospešných organizmov rôznych druhov. Má rôzny stupeň viazanosti od pomerne voľnej (protokooperácia) až po nevyhnutnú (mutualizmus).
Znečistenie vody Zdroje znečistenia:
z priemyselnej výroby (ropa a ropné produkty, detergenty, rozličné organické a anorganické látky, ako ortuť, olovo, arzén, síra, meď, zinok, hliník, chróm, cín, mangán, rádioaktívne látky),
z poľnohospodárskej výroby (pesticídy, priemyselné hnojivá, odpadové vody),
zo sídiel (tuhý a kvapalný odpad),
z dopravy (exhaláty, ropné produkty),
turizmus .
Prejavy znečistenia vody:
zmena fyzikálnych vlastností (napríklad zvýšením teploty),
zmena chemického zloženia (zvýšený obsah rôznych anorganických a organických látok),
zmena biologických vlastností (zvýšeným obsahom vírusov, baktérií, rias a ďalších mikroorganizmov).
Podľa pôsobenia rozlišujeme znečistenie:
zdrojové znečistenie – spôsobuje ho jeden alebo viacero odtokov odpadových vôd do povrchových tokov alebo do vodných nádrží,
plošné znečistenie – nastáva väčšinou pri aplikácii priemyselných hnojív a pesticídov v poľnohospodárstve vplyvom priemyselných exhalátov i dopravy,
havarijné znečistenie – náhly a nepredvídaný únik škodlivých látok do povrchových alebo podzemných vôd (ropné látky, rádioaktívne žiariče a odpady).
Životné prostredie ohraničená časť sveta, s ktorou je človek vo vzájomnom pôsobení, ktorú používa, ovplyvňuje a ktorej sa prispôsobuje.
1 Rezort odpadového hospodárstva je napr. z hľadiska obratu na 2. – 4. mieste medzi všetkými rezortmi v USA.
2 Stačí k tomu napr. aj vhodne zvolený názov. Ak sa voláte trebárs Spoločnosť za zdravie našich detí, nemusíte o svojich oponentoch povedať nič zlé, ale už z kontextu vyplýva, že ak oponujú názorom zameraným na „zdravie našich detí“, sú ich názory zamerané proti zdraviu detí.
3 Pojem „antropocén“ zaviedli v roku 2000 Crutzen a Stoermer.
4 To však nie je typické iba pre ľudí. V podstate každý biologický druh viac či menej ovplyvňuje prostredie, v ktorom žije. Niekedy môže byť toto ovplyvnenie masívne – príkladom môžu byť aj následky výskytu niektorých agresívnych inváznych druhov, ktoré pozorujeme aj v súčasnosti.
5 Predpokladá sa, že iných primátov bolo viac ako ľudí.
6 Hrdinka románu Boženy Nemcovej Babička mala v čase, ktorý sa v knihe popisuje, asi 55 rokov a generáciám čitateľov sa predstavuje ako milá, láskavá starenka na sklonku života. Dnešné dámy v tomto veku by si asi podobnú predstavu dôrazne vyprosili.
7 Predlžovanie priemerného veku je spôsobené predovšetkým nižšou úmrtnosťou. Najvyšší podiel na tom majú lepšie hygienické podmienky, lekárska starostlivosť, vzdelanie a informovanosť ľudí a celkovo priaznivejšie životné podmienky, vrátane kvalitnejšej výživy, životného štýlu a parametrov životného prostredia. Posledné tvrdenie môže znieť paradoxne, pretože súčasný stav životného prostredia radi porovnávame so „zlatým“ predindustriálnym obdobím, kedy boli rieky a vzduch čisté a príroda panenská. Platí to však len v globálnom meradle. Ľudských životov sa však pravdepodobne viac dotýkalo znečistenie vo vnútorných priestoroch (predovšetkým dymom z nedokonalých kúrenísk), nekontrolovaná kvalita pitnej vody, potraviny nezabezpečené proti kontaminácii, nízka úroveň hygieny a pod.
8 HDP je súčtom všetkých finančných tokov, ktoré sú súčasťou procesu výroby, výmeny a spotreby všetkých tovarov a služieb za určitý čas v jednoznačne ohraničenej geografickej jednotke (krajina, región, mesto a pod.).
9 Turistika sa v celosvetovom meradle stala najrýchlejšie rastúcim hospodárskym odvetvím. Turistika je podľa definície Svetovej turistickej organizácie (WTO, World Tourist Organization) „cestovanie a pobyt mimo obvyklého prostredia za účelom rekreácie, pracovnej činnosti alebo s iným cieľom, pričom náklady na cestu nie sú hradené z činnosti v navštívenom mieste“.
10 Odhaduje sa, že egyptský faraón mal na stavbu pyramídy asi toľko energie, koľko dnes využíva vodič jedného budozéra.
11 Energetická náročnosť hospodárstva vo vyspelých krajinách zhruba od roku 1970 klesá – znamená to, že na produkciu jednej jednotky HDP je potrebné menej energie. Okrem znižovania energetickej náročnosti pomocou vyspelejších technológií sa na tomto trende podieľajú aj ďalšie faktory. Populácia mnohých štátov rastie iba veľmi pomaly. Dopyt po energeticky náročnom vykurovaní a doprave je na mnohých miestach uspokojený. V porovnaní s inými odvetviami výroby býva energia vystavená vysokým daniam a environmentálnym reguláciám.
12 Až do začiatku 20. storočia sa ako jediné dusíkaté hnojivo používal prírodný čilský liadok (NaNO3), ktorého hlavným zdrojom boli ložiská v púšti Atacama v Chile. V roku 1908 objavili nemeckí chemici Fritz Haber a Carl Bosch spôsob umelej syntézy amoniaku priamou reakciou dusíka s vodíkom pri vysokej teplote a pri vysokom tlaku. Tento objav predstavoval prelom v priemyslovej chémii, pretože amoniak sa mohol stať základnou surovinou na výrobu hnojív. Fritz Haber získal za tento objav v roku 1918 Nobelovu cenu za chémiu. V súčasnosti sa na svete ročne vyrobí zhruba 500 miliónov ton dusíkatých hnojív. Na výrobu hnojív sa spotrebováva asi 1 % svetovej energie.
13 Podľa nedávnej americkej štúdie pláva v priemere na kilometri štvorcovom oceánu viac ako 100 000 kusov plastov.
14 S účinnosťou od 1. 6. 2007 schválil Európsky parlament nariadenie číslo 1907/2006 o registrácii, hodnotení, povoľovaní a obmedzovaní chemických látok, pre ktoré sa vžila skratka REACH. Účelom tohto nariadenia je zaistiť účinné fungovanie spoločného trhu s chemickými látkami a ochranu ľudského zdravia a životného prostredia pred nežiaducimi účinkami chemických látok. Nariadenie sa týka tých látok, ktoré sú vyrábané alebo dovážané v množstve najmenej jednej tony. Výrobcovia, dovozcovia a následní užívatelia látok samotných alebo obsiahnutých vo výrobkoch a tovaroch, z ktorých sa môžu pri používaní uvoľňovať, musia požiadať o ich registráciu Európskou chemickou agentúrou, ktorá posúdi riziká spojené s použitím týchto látok. Zanedbanie registrácie má za dôsledok, že látka nesmie byť v krajinách EÚ vyrábaná a ani nesmie byť do týchto krajín dovážaná. Použitie mimoriadne nebezpečných látok (karcinogény, mutagénny, látky ohrozujúce zdravie plodu počas tehotenstva a pod.) môže byť obmedzované a môže byť požadované ich nahradenie bezpečnejšími alternatívnymi látkami alebo technológiami. Registrácia bude prebiehať postupne počas 11 rokov v závislosti od vyrábaného (dovážaného) množstva a v závislosti od nebezpečných vlastností.
15 Meadows, D., et al.: The Limits to Growth: a report for the Club of Rome´s project on the predicament of mankind. New York, Universe Books 1972, 205 s.
16 Napriek tomu, že spotreba väčšiny kovov vzrastá (s výnimkou olova, ktorého využitie kvôli jeho negatívnym účinkom na zdravie a životné prostredie klesá), ostávajú ich zásoby za posledných 25 rokov v podstate bez zmeny. Objavy nových ložísk stačia držať krok so vzrastajúcou spotrebou. Zemská kôra obsahuje potenciálne dostatok všetkých materiálov, ktoré potrebuje hospodárska činnosť, a ani do budúcnosti akútny nedostatok nehrozí. Nemusíme zatiaľ uvažovať ani o exotických spôsoboch, akými sú napr. ťažba nerastov z morského dna alebo z morskej vody, či dokonca získavanie materiálov z kozmických telies. Taktiež nepriaznivé environmentálne dôsledky ťažby nerastov je možné eliminovať na únosnú mieru.
17 Používanie vysoko výnosných odrôd má aj svoje negatívne stránky. Takéto rastliny vyžadujú veľmi dobrú výživu a bývajú spravidla menej odolné voči chorobám a škodcom.
18 Odhaduje sa, že iba 50 % priemyselných hnojív využijú rastliny, zvyšok je bez úžitku viazaný v pôde a je vyplavovaný do podzemných (a neskôr aj do povrchových) vôd. Iba časť aplikovaných pesticídov skutočne zasiahne cieľové organizmy, zvyšok sa rozptýli do prostredia a negatívne pôsobí na ostatné organizmy.
19Litosféra - horninové prostredie Zeme (zemské jadro a zemská kôra). Súčasťou životného prostredia je len tenká povrchová vrstva litosféry.
20Pedosféra - pôda v rôznom stupni vývoja. Pre existenciu človeka má veľký význam najmä z hľadiska jej poľnohospodárskeho využitia.
21Hydrosféra - všetka voda na Zemi, podzemná, povrchová alebo atmosférická, ktorá nie je viazaná chemicky. Hydrosféra zahŕňa najmä moria, oceány, vody riek a potokov, sneh a ľad, vodu v pôde a v horninovom prostredí.
22Atmosféra - plynný obal Zeme.
23Vek Zeme odhadujeme na cca 4,5 miliardy rokov, prvé známe prejavy existencie človeka sú z obdobia zhruba spred 2 milionov rokov.
24Industrializácia, populácia, urbanizácia a automobilizácia sú súčasné štyri hlavné príčiny zhoršovania životného prostredia. Začalo to industrializáciou, ktorá od začiatku spôsobovala lokálne problémy životného prostredia. Explózia ľudskej populácie, sústreďovanie obyvateľstva do miest a gigantický rozvoj automobilizmu spôsobujú, že neobnoviteľné zdroje človeka sa vyčerpávajú a v celosvetovom meradle neúnosne zaťažujú životné prostredie na Zemi. Aj obnoviteľné zdroje v prepočte na jedného človeka sa výrazne zužujú, takže dochádza k tomu, že sa využívajú nad únosnú mieru t. j. nad mieru ich reprodukčných schopností a pri nerozumnej spotrebe negatívne ovplyvňujú životné prostredie. Terajší rozvoj ľudskej spoločnosti sa začína stávať prekážkou fyzického zachovania biodiverzity, zachovania prirodzenej funkcie ekosystémov a obmedzuje šance budúcich generácii na uspokojovnie ich základných životných potrieb. Jeho dôsledkom je znečisťovanie životného prostredia škodlivými látkami, hlukom, elektromagnetickým smogom a inými negatívami, so spätným dopadmi na zdravie ľudí, biodiverzitu a ekosystémy, čo je vážnou hrozbou trvalému udržaniu života na Zemi.
25 Ekosystém je v ekológii základnou funkčnou jednotkou, ktorá zahŕňa organizmy i abiotické prostredie. Základnou funkčnou vlastnosťou každého ekosystému je kolobeh látok a jednosmerný tok energie. Z hľadiska vzniku delíme ekosystémy na: prírodné – les, rašelinisko, jazero, rieka a pod., poloprírodné – pod ľudským vplyvom, ale prirodzeným spôsobom vzniknuté pasienky, lúky a pod., kultúrne – intenzívne kultivované polia, sady, vinice a pod., urbanizované – sídliskové, priemyselné, rekreačné a pod.
26 Pojem „trvalo držateľný rozvoj“ sa prvýkrat sa objavil v roku 1980 v materiáli s názvom Stratégia zachovania sveta, ktorý vydala Medzinárodná únia pre ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN). Podstatou trvalo udržateľného rozvoja je predstava, že ľudstvo musí zabezpečovať svoje súčasné potreby tak, aby neobmedzilo možnosti budúcich generácii uspokojovať ich budúce potreby.
27 Dokumenty zaoberajúcich sa environmentálnou politikou EÚ nájdeme na stránke www.europa.eu.int/documents/.
28Na základe tohto princípu bol zavedený inštitút posudzovania vplyvu na životné prostredie a inštitút územného plánovania. V súvislosti s uplatňovaním 6. EAP v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie možno konštatovať zlepšovanie prístupu a kvality informácií o životnom prostredí pre verejnosť v SR prostredníctvom procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. V tejto súvislosti je taktiež zabezpečená lepšia integrácia navrhovaných činností infraštruktúry do územného plánovania a rozhodovania.
29Biologický monitoring (biomonitoring) využíva bioindikačné vlastnosti živých organizmov (rastlín, živočíchov, lišajníkov a iných organizmov). Na monitorovanie znečistenia a indikáciu kvality životného prostredia sa využíva napr. vysoká citlivosť väčšiny druhov lišajníkov na znečisťujúce látky v prostredí. Epifytické lišajníky môžu slúžiť na orientačné hodnotenie miestneho znečistenia ovzdušia. V oblasti s vysokou koncentráciou SO2 (100 - 170 mg.m-3) rastie napr. iba lekanora zelenkastá a leprária sivastá.
30Pri monitorovaní bioty sú cieľom pozorovania živé sústavy - jedince, druhy, spoločenstvá a ich zoskupenia. Cieľom je zistiť zmeny v stave živých sústav a poskytnúť informácie potrebné na starostlivosť a obnovu fauny a flóry v daných územiach.
31Príkladom kvalitatívneho monitoringu je napr. pozorovanie vzájomnej súvislosti medzi environmentálnou expozíciou človeka a potenciálnym zdravotným efektom. Tento vzťah možno identifikovať napríklad prostredníctvom určenia koncentrácie arzénu v moči, alebo oxidu uhoľnatého či olova v krvi. Na základe nameraných zvýšených hodnôt je potom možné spätne identifikovať určitý zdroj týchto látok a tiež predpokladať prípadné zdravotné účinky.
32OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) začala v roku 1991 pracovať na systéme spoľahlivých, čitateľných, merateľných a politicky relevantných environmentálnych indikátorov, ktoré boli publikované v roku 1993 pod titulom OECD Core Set of Indicators for Environmental Performance. Systém bol neskôr bola inovovaný (v rokoch 1994 a 1998) a zmenil nielen obsah, ale aj názov na OECD Core Set of Environmental Indicators.
33Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (EÚ) vyplynula pre našu krajinu aj v oblasti životného prostredia povinnosť pravidelného podávania správ (reportingu) Európskej komisii. Touto úlohou bola poverená Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP). Požiadavky na reportovanie vyplývajú z právnych predpisov ES. Tieto predpisy sú roztriedené podľa ich príbuznosti do niekoľkých skupín. Určené správy sa zasielajú spravidla každé tri roky. Šesť mesiacov pred ukončením trojročného obdobia Komisia zašle členským štátom inštrukcie, akou formou sa majú údaje poskytovať. Členské štáty zašlú Komisii požadované údaje spravidla do 9 mesiacov.
34Prvý pokus nazerať na životné prostredie v celosvetovom kontexte sa uskutočnilo na medzinárodnej konferencii o rozvoji ľudstva v Štokholme v roku 1982. Vtedy sa po prvýkrát v Štokholmskej deklarácií uviedlo, že štáty sú zodpovedné za ochranu zdrojov a životného prostredia. V roku 1983 Organizácia spojených národov ustanovila Svetovú komisiu životného prostredia a rozvoja. Jednou z jej úloh bolo navrhnúť dlhodobú environmentálnu perspektívu na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja. Správa tejto komisie, publikovaná v roku 1987 bola pod názvom Naša spoločná budúcnosť, ktorá spája pojem trvalo udržateľnosti s fenoménom sociálnej rovnosti medzi generáciami. V nasledujúcich rokoch sa idey trvalo udržateľného rozvoja stali populárnejšími a narástol aj záujem o ne nielen medzi odbornou verejnosťou, ale aj medzi politikmi a občanmi. Významnou udalosťou bola Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji, nazývaná aj Summit Zeme, ktorá sa konala 3. – 14. júna 1992, v Rio de Janeiro v Brazílii. Na summite viac ako 170 zástupcov vlád krajín sveta, medzi nimi aj ČSFR, podpísalo Deklaráciu o životnom prostredí a rozvoji (Agenda 21). Slovenská republika túto deklaráciu neskôr ratifikovala. Spomenutý obsiahly koncepčný dokument predstavuje reálny návod na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja, ktorý umožňuje uspokojovať súčasné potreby bez diskriminácie práv budúcich generácií. Agenda 21 obsahuje návrhy na dosiahnutie trvalej udržateľnosti v jednotlivých oblastiach ľudskej činnosti a jednoznačne zdôrazňuje dôležitosť ochrany životného prostredia a jej zakomponovania do národných a medzinárodných rozvojových programov. Ochrana životného prostredia sa tak stáva popri ekonomickom rozvoji a sociálnej rovnováhe základom trvalo udržateľného rozvoja.
35 SR pristúpila k dohovoru 31. 10. 2005 s platnosťou od 5. 3. 2006.
36 Všetky uvedené správy sú dostupné na stránke www.sazp.sk
37 Emisie – množstvo škodlivých látok, vyjadrené v hmotnostných jednotkách, uvoľnené zo zdroja do okolitého prostredia za určitý čas. Monitorujú sa spravidla na ústí zdroja znečistenia.
38Imisie – koncentrácia škodlivých látok, vyjadrená v hmotnostných jednotkách, pripadajúcich na jednotku objemu. Pod týmto pojmom sa rozumejú emisie, ktoré boli na trase od zdroja znečistenia do miesta monitorovania transformované prostredníctvom chemických (reakcie medzi znečisťujúcimi látkami navzájom, reakcia so zložkami ovzdušia a pod.) a fyzikálnych (difúzia, vymývanie a pod.) procesov v atmosfére. Monitorujú sa spravidla v úrovni dýchacej zóny človeka (cca 2 m nad zemským povrchom).
39Zákon o odpadoch upravuje aj problematiku skládkovania odpadov. V zmysle tohto zákona sa museli prevádzkované skládky odpadov prekategorizovať a navrhnúť plán opatrení do roku 2008 tak, aby vyhovovali aj kritériám smernice EÚ č. 1999/31/ES o skládkach odpadov. Skládky, ktoré po roku 2008 nespĺňajú kritériá právnych predpisov odpadového hospodárstva, musia ukončiť svoju prevádzku, uzatvoria sa, zrekultivujú sa a budú sa ďalej monitorovať.
40IPKZ – integrovaná kontrola a prevencia znečistenia.
41 Etapu budovania spracovateľských kapacít možno považovať za ukončenú a priority RF sa budú v budúcnosti zameriavať predovšetkým na podporu aktivít v oblasti zberu a úpravy odpadov.
42Tento proces sa využíva napr. aj v domácich mikrovlnných rúrach – molekuly vody v jedle silne absorbujú žiarenie v mikrovlnovom pásme (žiarenie s vlnovou dĺžkou niekoľko cm), kým pevné látky, ktoré neobsahujú žiadnu vodu, ako porcelánové a plastické nádoby, ho neabsorbujú. Energia z absorbovaného žiarenia sa prenáša do molekúl vody, spôsobuje ich rotáciu, čím sa zahrieva jedlo zvnútra oveľa rýchlejšie než prenosom tepla z povrchu jedla, ktorý je využívaný v bežných peciach.
43 Životné prostredie určitého jedinca, rastliny alebo živočícha, ich populácie a spoločenstvá.