Rozptyl znečisťujúcich látok po úniku zo zdroja

Znečisťujúce látky po úniku zo zdroja nezostávajú v ovzduší bez zmeny. Prebiehajú fyzikálne (pohyb a šírenie v priestore, turbulentná difúzia, zmeny koncentrácie riedením a iné) a chemické zmeny. Ovzdušie má rovnako ako voda a pôda samočistiacu schopnosť. Samočistiace procesy závisia od troch základných faktorov, a to od:

• konfigurácie krajiny,

• meteorologických podmienok,

• fyzikálno-chemických vlastností znečisťujúcich látok.

Vďaka týmto činiteľom má ovzdušie schopnosť regenerovať sa, ale iba do určitej miery. Túto mieru zatiaľ nepoznáme, ale poznáme (nie zriedkavé) prípady, keď sa táto miera zjavne prekročila a dostavili sa následky nebezpečné pre človeka a jeho zdravie. Najintenzívnejšou zložkou samočistiacich procesov sú zrážky. Pri nich sa ovzdušie veľmi rýchlo zbavuje takmer všetkých druhov znečisťujúcich látok.

Kvalita ovzdušia v každej lokalite je daná emisnými pomermi a rozptylovými podmienkami. Pod emisnými pomermi rozumieme množstvo, zloženie a technické podmienky emitovania (vypúšťania) znečisťujúcich plynných a tuhých látok. Rozptylové podmienky znamenajú veľkosť koncentrácie znečisťujúcich látok (imisií) v danej lokalite pri daných emisných pomeroch. Z uvedeného vyplýva, že pri rovnakých emisných pomeroch, ale pri rôznych rozptylových podmienkach koncentrácia znečisťujúcich látok bude rôzna. Podmienky rozptylu znečisťujúcich látok v atmosfére sa v priebehu roka menia v širokom rozmedzí, aj keď rozptylové podmienky vo všeobecnosti sú charakteristické pre každú lokalitu resp. oblasť. Rozptylové podmienky danej oblasti určujú potenciál ovzdušia vo vzťahu ku znečisťujúcim látkam.

Dym, dymová vlečka

            Dym má spravidla vyššiu teplotu ako okolitý vzduch, preto za bezvetria stúpa kolmo nahor a lievikovite sa rozptyľuje okolo zdroja. Čím je dym teplejší, vietor na úrovni slabší a ovzdušie labilnejšie, tým vyššie sa dostane dymová vlečka nad vrchol komína. Vietor odkláňa dymovú vlečku a zanáša znečisťujúce látky rôzne ďaleko od zdroja (v závislosti od hmotnosti znečisťujúcej látky)

            Tvar dymovej vlečky závisí od fyzikálnych podmienok v atmosfére (meteorologická situácia). Na nasledujúcom obrázku sú uvedené základné typy dymových vlečiek:

1. Slučkovitý tvar sa vytvára pri vysokej turbulencii. Vzniká za slnečných dní s bezoblačnou alebo polojasnou oblohou.

2. Kónický tvar vzniká pri neutrálnych termálnych podmienkach, keď prevláda menšia mechanická turbulencia. Vyskytuje sa počas zamračených dní, keď je zahrievanie zemského povrchu sťažené.

3. Vejárovitý tvar vzniká pri stabilných podmienkach, keď je termálna turbulencia obmedzená. Vertikálna zložka prúdenia je obmedzená viac ako horizontálna. Vytvára sa najčastejšie za jasných nocí, keď prebieha intenzívne vyžarovanie zemského povrchu.

4. Zadymovanie sa vytvára pri prízemnej nestabilnej vrstve a stabilnej vrstve nad dymovou vlečkou. Býva to za jasného rána, keď slnko rýchle ohrieva zemský povrch a ohriaty vzduch prudko stúpa nahor.

5. Strechovitý typ vlečky vzniká pri nestabilnej vrstve nad vlečkou a stabilnej pod ňou (podmienky priaznivé pre rozptyl znečisťujúcich látok). Obvykle sa vytvára popoludní a večer.

 Schopnosť atmosféry rozptyľovať exhaláty je výsledkom účinku zložitého komplexu meteorologických parametrov. Najvýznamnejším činiteľom ovplyvňujúcim prenos imisií v ovzduší je prúdenie vzduchu. Analýza a prognóza smeru a rýchlosti vetra má preto podstatný význam pre rozbor a predpoveď znečistenia ovzdušia.

Prúdením vzduchu býva tiež ovplyvnené teplotné zvrstvenie atmosféry. V prípadoch, keď relatívne teplý vzduch prúdi na chladný zemský povrch, dochádza k narastaniu stability teplotného zvrstvenia atmosféry, čo obmedzuje vertikálny rozptyl znečisťujúcich látok v atmosfére. V zimnom období sa takýmito vlastnosťami vyznačuje prúdenie južných smerov. Rýchlosť prúdenia vzduchu sa významne podieľa na rozptyle znečisťujúcich látok v najnižších vrstvách atmosféry. Malé rýchlosti vetra neprispievajú dostatočne k prenosu a rozptylu vzdušných znečistenín do väčších vzdialeností, takže dochádza k ich kumulácii a súčasne vzrastá prízemná koncentrácia znečisťujúcich látok.

Na stanovenie rozptylových schopností atmosféry je potrebné poznať stupeň stability ovzdušia. Pretože priame merania (monitorovania) znečistenia ovzdušia, ktoré predstavujú najväčšiu technickú úroveň pomocou kontinuálnych prístrojov (pokiaľ zodpovedajú certifikácii US EPA -americkej agentúry pre ochranu prírodného prostredia) sú finančne i technicky veľmi náročné. Prax smeruje k tomu, aby boli vytvorené rôzne metódy určovania stupňa stability atmosféry pomocou nepriamych metód, ktoré využívajú bežné meteorologické merania a pozorovania. Najčastejšie v nich býva explicitne obsiahnutý vplyv pokrytia oblohy oblačnosťou, druh nízkej oblačnosti, dohľadnosť stavu povrchu pôdy a rýchlosť prízemného vetra.

Veľká oblačnosť a s ňou súvisiaca silná insolácia (oslnenie) spojená so slabým vetrom dáva vznik extrémnej nestabilite v dolných vrstvách, pretože vzduch na povrchu sa rýchlo zohrieva. Mierna insolácia (množstvo energie žiarenia dopadajúce priamo zo Slnka na daný povrch za jednotku času) keď slnko svieti cez tenké oblaky, alebo presvitá medzi oblakmi, spojená so slabým vetrom vedie k miernemu stupňu nestability. V noci, ak je obloha jasná, zemský povrch rýchlo stráca teplo radiačným ochladzovaním. Ak v tom čase je vietor slabý, potom vzduch v blízkosti povrchu sa tiež silne ochladí, nastane teplotná inverzia, podmienka extrémnej stability.

Teplotné inverzie sa najčastejšie vyskytujú v nočných hodinách chladnej polovice roku. Nočné inverzie však bývajú spravidla plytké a nedosahujú výšku vysokých priemyselných komínov. Najnepriaznivejším prípadom je vyvýšená inverzia (zadymovanie), pri ktorej sa znečisťujúce látky hromadia medzi povrchom a spodnou základňou inverzie. Ak sa v noci vyskytuje veľká oblačnosť, žiarenie zemského povrchu je zadržiavané, výsledkom je slabá stabilita, alebo neutrálne podmienky. Ak je v noci vietor silnejší je neutrálna bez ohľadu na stav oblačnosti.

Rozptyl zložiek dymu v ovzduší   Základné tvary dymovej vlečky

Kategorizáciu stabilizácie ovzdušia zo sledovaných prvkov počasia navrhol Pasquill:

Rýchlosť prízemného vetra (m.s-1)	Deň			Noc
	Insolácia			Oblačnosť
	Silná	mierna	slabá		50 % a viac	do 50 %
< 2	A	A – B	B		-	-
2 – 3	A – B	B	C		E	F
3 - 5	B	B – C	C		D	E
5 – 6	C	C – D	D		D	D
> 6	C	D	D		D	D

Rozsah stability je od kategórie A - veľmi labilná, B - labilná, C - mierne labilná, D -neutrálna, kategórie E - mierne stabilná, F - stabilná sa u nás vyskytujú iba zriedka. Kategória G - superstabilná sa prakticky nevyskytuje.

Modelovanie znečistenia ovzdušia

Riešenie problémov znečisťovania ovzdušia technickým spôsobom znižovaním celkovej emisie, ich zachytaním v mieste ich vzniku účinnou odlučovacou technikou, je zásadným riešením problému znečisťovania ovzdušia. Naráža však na celý rad prekážok technického charakteru (zvlášť u plynných emisií) a predovšetkým ekonomického charakteru. Preto sa významnou mierou uplatňujú metódy matematického modelovania a predpovedí znečistenia ovzdušia, ktoré umožňujú koncipovať rozptyl znečisťujúcich látok z jednotlivých zdrojov do okolia a určiť ich podiel na znečisťovaní prírodného prostredia. Pomocou rozptylových štúdií možno odhadnúť prínos budúceho alebo existujúceho zdroja k existujúcemu znečisteniu, vypracovať dlhodobú stratégiu prevádzky zdroja, predpovedať stavy s extrémne vysokým znečistením pre potreby krátkodobej regulácie a pod. Základným predpokladom modelovania a prognózy atmosférických dejov je podrobná znalosť jednotlivých meteorologických parametrov. Údaje popisujúce smer a rýchlosť prúdenia ako i podmienky atmosférickej stability sú v súčasnosti k dispozícii v sieti staníc Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave (SHMU).

Nakoľko stanice SHMÚ sa budovali a budujú k iným účelom a údaje, ktoré poskytujú nemusia vždy dostatočne charakterizovať meteorologické charakteristiky v konkrétnej lokalite, je potrebné informácie získavať z blízkosti zdroja znečisťujúcich látok, inštaláciou automatickej meteorologickej stanice v blízkosti sledovaného zdroja. Teoretické riešenie rozptylu znečisťujúcich látok vychádza z rovnice turbulentnej difúzie. Výpočet závisí predovšetkým od kvalitných meteorologických údajov a je možný iba prostredníctvom výpočtových programov. Aj keď priame meranie vzdušných znečisťujúcich látok pomocou automatických staníc SHMU v blízkosti sledovaného zdroja je najvhodnejší spôsob monitorovania, neposkytuje komplexný obraz o rozložení dosahu a veľkosti znečistenia. Na zmapovanie poľa koncentrácie znečisťujúcich látok by bola potrebná hustá meracia sieť, čo je veľmi nákladné. Ďalším problémom sú lokálne vplyvy na výsledky meraní. Ich elimináciu môžu docieliť poznaním zákonitostí vplyvu meteorologických faktorov na rozptyl znečisťujúcich látok v atmosfére. Preto je vhodné doplniť merania modelovými výpočtami, ktorými je možné priblížiť sa skutočnému stavu znečistenia a ozrejmeniu súvislostí medzi štruktúrou zdrojov a úrovňou znečistenia ovzdušia.

V SR sa od roku 1996 používa na výpočet znečistenia ovzdušia postup podľa metodiky uznávanej za medzinárodný Štandard - ISC 2 (Industrial Source Complex Dispersion Models). Na základe tejto metodiky na matematické modelovanie bol vypracovaný programový model MODIM. Je to gaussovský rozptylový model na určeniepoľa prízemných koncentrácií plynných znečisťujúcich látok v ovzduší a tuhých častíc do 20 mikrogramov. Slúži na výpočet krátkodobých a dlhodobých koncentrácií znečisťujúcich látok v zastavanom a nezastavanom priestore a pre určenie minimálnej výšky komína. Vplyv lokality je riešený použitím viacerých veterných ružíc. Model počíta príspevky znečistenia od jednotlivých zdrojov do 50 km. Umožňuje vypočítať ďalej podiel znečistenia od vybraných zdrojov, percentuálne prekročenie medznej hodnoty znečistenia, maximálne (krátkodobé - 30 min.) koncentrácie a kritické koncentrácie - simulované najhoršie rozptylové podmienky pre znečisťujúce látky.

Z ďalších známych modelov je to Enviterma air (klimatický gaussovský model), ANA... (regionálny a lokálny model) a MULTI-BOX (trojrozmerný modifikovaný eulerovský model) určený na výpočet rozloženia koncentrácie od líniových zdrojov. Posledný model bol vypracovaný na výpočet rozloženia koncentrácií znečisťujúcich látok od automobilovej dopravy na križovatkách, uliciach a pod.

Rádioaktivita ovzdušia

Rádioaktívne nuklidy obsiahnuté v atmosfére sa delia podľa pôvodu na prirodzené (prírodné) a umelé. Úroveň prírodnej rádioaktivity v ovzduší je určovaná obsahom rádioaktívnych látok v pôde a lokálnymi podmienkami rozptylu. Zvýšená prítomnosť prírodných rádionuklidov sťažuje identifikáciu prítomnosti umelých rádionuklidov v prípade ich nízkej koncentrácie v životnom prostredí.

Rádioaktívne nuklidy umelého pôvodu sa do ovzdušia dostávajú pri využívaní jadrovej energie predovšetkým ako produkty skúšok jadrových zbraní v atmosfére alebo v prípade havárie jadrovoenergetického zariadenia.

Podľa doby polpremeny rádioaktivitu rozdeľujeme na krátkodobú rádioaktivitu (doby polpremeny sú rádovo od zlomkov sekundy po dni) a dlhodobú rádioaktivitu (doby polpremeny sú rádovo v mesiacoch a rokoch).

Prirodzenou rádioaktivitou je spontánny rozpad rádionuklidov. Prirodzené rádioaktívne prvky sa dostávajú do atmosféry hlavne z hornín napr. pri povrchovej ťažbe fosílnych palív sa do vzduchu uvoľňuje radón, rovnako je to pri ich spaľovaní, z vodných zdrojov, alebo spracovaním prírodných látok. Okrem toho vznikajú i bombardovaním atmosférických atómov neutrónmi z kozmického žiarenia. Za prirodzenú rádioaktivitu sa často pokladá len jej krátkodobá zložka, ktorú v prízemnej vrstve atmosféry v najväčšej miere zastupujú izotopy radónu a ich rozpadové produkty.

Umelá rádioaktivita je rozpad nuklidu vyvolaný umelým pridaním energie tak, že sa stane nestabilným a rozpadne sa za súčasného vyslania žiarenia alfa, beta alebo gama (rádioaktívne žiarenie). Ak je produkt rozpadu rádioaktívny, vzniká rozpadový rad. Rozpadový rad je postupnosť rádioaktívnych rozpadov nuklidov. Rad končí stabilným nuklidom až po niekoľkých následných rozpadoch. Rádioaktívne látky umelého pôvodu sa do ovzdušia dostávajú pri využívaní jadrovej energie, predovšetkým ako produkty skúšok jadrových zbraní v atmosfére alebo v prípade havárie jadrovo - energetického zariadenia.

HYDROSFÉRA

Voda sa v okolitom prostredí vyskytuje v rôznom skupenstve a vytvára nesúvislý vodný obal Zeme – hydrosféru. Pôvod a vývoj hydrosféry je úzko spojený s vývojom ostatných častí Zeme. Medzi hydrosférou, atmosférou, litosférou a biosférou dochádza neustále k výmene vody, čo spôsobuje zmeny chemického a izotopového zloženia vôd. Nepretržitá cirkulácia vody (obeh vody) je vyvolaná slnečnou energiou a gravitáciou. Veľký obeh vody pozorujeme medzi oceánom a pevninou, malý obeh vody vzniká nad oceánmi, úplne samostatný obeh vzniká nad bezodtokovými oblasťami.

Voda je základnou zložkou životné prostredie človeka a je aj podmienkou existencie života na našej planéte. Je nevyhnutnou súčasťou všetkých rastlinných a živočíšnych ekosystémov. Žiadny fyziologický proces nemôže prebiehať bez jej účasti a pomoci. Nedostatok vody vyvoláva pribrzdenie všetkých základných procesov a v konečnom dôsledku môže spôsobiť smrť jedinca. V prírode a v životnom prostredí človeka plní voda tieto funkcie:

• biologickú – voda je nezastupiteľná vo výrobe biomasy, výžive ľudstva a všetkých organizmov,

• zdravotnú – voda je nezastupiteľná pre osobnú a verejnú hygienu; uplatňuje sa v rekreácii a klimatizácii,

• kultúrnu a estetickú – podieľa sa na tvorbe prirodzenej a kultúrnej krajiny, prispieva ku skrášleniu krajiny,

• ekonomickú – využitie v poľnohospodárskej a priemyselnej výrobe, v energetike a doprave,

• politickú – súvisí s tým, že viaceré vodné toky tvoria hranice medzi štátmi,

• vojensko-strategickú - súvisí s tým, že viaceré vodné toky tvoria hranice medzi štátmi.

Celková vodná bilancia na Zemi sa odhaduje v objeme 1 385 614 940 km³, ktorý je rozdelený takto:

	Objem (km3 )	%
Svetový oceán	1 338 000 000	96,56363
Ľad a sneh	24 012 100	1,73296
Podzemná voda	23 400 000	1,68878
Jazerá	176 400	0,01273
Atmosféra	12 900	0,00093
Bariny a močiare	10 300	0,00074
Korytá riek	2 120	0,00015
Živé organizmy	1 120	0,0008
Spolu	1 385 614 940	100,00

Z údajov v tabuľke vyplýva, že cca 96,6 % celkového objemu tvorí slaná voda a len 3,4 % sladká voda. Význam vody pre život zvýrazňuje skutočnosť, že v telách živých organizmov sa nachádza cca polovica celosvetovej vody v riekach. Z celkových zásob sladkej vody najväčší podiel pripadá na vodu v ľade, snehu a podzemí.

Znečisťovanie vodných zdrojov môže byť pôvodu prírodného (bez zásahu človeka, vplyvom prírodných činiteľov) alebo antropogenného (priamou činnosťou človeka, najmä rôznymi druhmi odpadových vôd).

Látky znečisťujúce vodu delíme na:

• toxické – (ťažké kovy, kyanidy, pesticídy) alebo spôsobujúce senzorické závady vody (farbivá, ropné látky),

• látky ovplyvňujúce kyslíkovú bilanciu vo vodách – vysoký obsah ľahko rozložiteľných látok, pri rozklade ktorých sa spotrebuje veľké množstvo rozpusteného O₂ vo vode,

• interné, anorganické, rozpustné a nerozpustné, netoxickej povahy

Odpadové vody sa delia na:

• splaškové – odpadové vody z domácností, sociálnych zariadení a pod., predstavujú zmes anorganických a organických látok v pomere 1 : 1. Z anorganických látok sú v nich najviac zastúpené amoniak, chloridy, sodík. Z organických látok sú to predovšetkým lipidy, sacharidy, organické kyseliny,

• priemyselné – sú zastúpené najmä stokovými, chladiacimi, technologickými vodami. Môžu byť s prevahou anorganických, resp. organických látok a podľa charakteru výroby môžu obsahovať látky toxické, netoxické a biologicky rozložiteľné a nerozložiteľné, s rôznou teplotou, pH faktorom a pod.,

• mestské – kombinácia predchádzajúcich dvoch, ktoré sú doplnené atmosferickou vodou a vodou používanou na čistenie ulíc a verejných priestranstiev,

• poľnohospodárske – majú osobitné postavenie, nakoľko len ich malá časť je typickou odpadovou vodou. Poľnohospodárske zdroje znečisťovania vôd možno rozdeliť na zdroje z rastlinnej výroby (priemyselné hnojivá, pesticídy), zdroje zo živočíšnej výroby (močovka, silážne šťavy a pod.), ostatné zdroje (napr. odpadové vody z umývacej techniky).

Systematické monitorovanie hydrologického režimu napomáha k ochrane a využívaniu všetkých vodných zdrojov. Jeho prostredníctvom získavame presné informácie o kapacite, režime vlastných vodných zdrojov a ich vývoji, môže kvalifikovať a kvantifikovať vplyvy umelých zásahov do režimu využiteľných vlastných vodných zdrojov, a tak v konečnom dôsledku vieme určiť hranice, po prekročení ktorých dochádza k zhoršovaniu podmienok obnoviteľnosti vodných zdrojov a životného prostredia. Kontinuálne sledovanie hydrologických procesov umožňuje spoznávať ich zákonitosti, poznanie ktorých nám umožňuje nielen ich simulovať v ďalších záujmových oblastiach, ale aj posúdiť ich zraniteľnosť,. Z hlavných účelov súčasného monitorovania hydrologického režimu vyplýva jeho zameranie na sledovanie kvantity a kvality hydrosféry v krajine. Koordinátorom monitorovacieho systému vodných zdrojov v SR je SHMÚ. Monitorujú sa :

• kvantitatívne ukazovatele povrchových vôd,

• kvantitatívne ukazovatele podzemných vôd,

• kvalita podzemných vôd,

• kvalita povrchových vôd,

• termálne a minerálne vody,

• závlahové vody,

• rekreačné vody.

Podzemné vody podliehajú monitoringu vo všetkých významných vodohospodárskych oblastiach vodných nív (Dunaja, Váhu....). Zvlášť veľká pozornosť sa venuje monitoringu podzemných vôd na Žitnom ostrove. Na Slovensku sa v rámci monitoringu podzemných vôd sleduje celkom 25 oblastí. Každá oblasť má svoje pozorovacie objekty, z ktorých sa dvakrát ročne (jar, jeseň) odoberajú vzorky na kompletnú analýzu podľa STN 7571 11 – pitná voda.

Monitoring povrchových vôd sa uskutočňuje na každom významnom vodnom toku SR a jeho stálych prítokoch. Realizuje sa tak, že vzorky sa odoberajú 12x ročne a analyzujú sa podľa STN 7572 21 – povrchová voda.

PôDA

Pôda je základný výrobný prostriedok v poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve, významný prírodný zdroj a súčasť životného prostredia. Pôdu definujeme z troch aspektov:

• prírodovedného – pôda je oživený prírodný útvar, ktorý vzniká zo zvetralín zemskej kôry a zo zvyškov organickej hmoty v pôdotvornom procese, v rámci ktorého v súčasnom období má významnú úlohu človek,

• fyzikálno - chemického – pôda je heterogénny polydisperzný systém, zložený z tuhej, kvapalnej a plynnej fázy,

• ochrany životného prostredia - pôda je obmedzený a nenahraditeľný prírodný zdroj, je najcennejšou hodnotou ľudstva; v prípade postupujúcej degradácie a straty sa tento zdroj stáva v mnohých častiach sveta limitom ďalšieho rozvoja ľudskej spoločnosti.

Najvýznamnejšou vlastnosťou pôdy je jej úrodnosť, t. j. schopnosť zabezpečovať rastliny vodou, vzduchom, živinami v optimálnom množstve v priebehu celej vegetácie. Prirodzená úrodnosť vzniká v pôdotvornom procese premenou materinskej horniny na pôdu, efektívna (skutočná) úrodnosť predstavuje množstvo biomasy, ktorú vyprodukuje pôda na základe prirodzenej úrodnosti a vstupov človeka, umelá úrodnosť je vytváraná človekom, jeho aktivitou a činnosťou.

Ekologické funkcie pôdy:

1. transformácia slnečnej energie prostredníctvom zelených rastlín,

2. retenčná schopnosť (schopnosť zachytáva vodu),

3. detoxikátor (znižuje toxicitu látok),

4. tlmivá schopnosť (odoláva zmenám pH),

5. životné prostredie pre rastliny a živočíchy,

6. zdroj surovín,

7. spolu s rastlinstvom reguluje miestnu klímu,

8. životný priestor pre oddych, rekreáciu a šport.

Ochrana pôdy predstavuje súbor technologických, ekonomických a legislatívnych opatrení s cieľom zachovať pôdny kryt, zlepšovať úrodnosť pôdy a chrániť jej ekologické funkcie.

Za poľnohospodársku pôdu sa považuje každá zemitá povrchová vrstva Zeme, ktorá je svojou úrodnosťou schopná stať sa stanovišťom poľnohospodárskych rastlín, resp. ju možno na tento účel prispôsobiť. V SR predstavuje rozloha poľnohospodárskej pôdy 49,9 % rozlohy štátu. Na druhom mieste je lesný pôdny fond s podielom 40,7 %.

V celosvetovom meradle poľnohospodárska pôda reprezentuje cca 10 % suchého zemského povrchu. V absolútnych hodnotách sa výmera poľnohospodárskej pôdy zvyšuje, ale v prepočte na obyvateľov sa znižuje. V priemere pripadá na 1 obyvateľa Zeme 0,31 hektára poľnohospodárskej pôdy. Na Slovensku pripadalo v roku 1945 na jedného obyvateľa 0,8 ha poľnohospodárskej pôdy (0,52 ha ornej pôdy), v roku 2000 to bolo 0,46 ha poľnohospodárskej pôdy (0,27 ha ornej pôdy) na obyvateľa SR.

Okrem znižovania výmery poľnohospodárskej pôdy sa stáva problémom aj jej kvalita. Ku znižovaniu kvality pôdy prispieva predovšetkým jej erózia (rozrušovanie vrchnej vrstvy pôdy vodou, vetrom, snehom, ľuďmi a jej premiestňovanie do iných polôh, kde sa ukladá vo forme nánosov). Pri pôdnej erózii prebiehajú teda procesy abrázie (rozrušovania), deflácie (prenosu) a akumulácie (hromadenia).

V podmienkach SR najväčšie škody spôsobuje vodná erózia, menšie veterná, ostatné sú menej významné. Formy vodnej erózie:

• plošná – voda rovnomerne z celého územia odnáša jemnú vrstvičku pôdy,

• stružková – voda vymýva jarčeky 50 - 200 mm hlboké,

• výmoľová – voda vymýva zárezy o hĺbke 200 -1000 mm.

Nebezpečenstvo vodnej erózie:

• znižuje produkčný a ekologický potenciál pôdy,

• zanáša vodné nádrže, toky, jazerá,

• znižuje kapacitu nádrží,

• zapríčiňuje eutrofizáciu vôd a poškodzuje životné prostredie.

Podľa dohody FAO/ECE v Budapešti (14. - 17. 9. 1993) monitoring pôd je „permanentné sledovanie parametrov pôdy a funkcií pôdy (produkčné a environmentálne) v priestore a v čase s cieľom odhadnúť vývoj (zmeny) charakteristík pôdy ako významný podklad pre tvorbu environmentálneho manažmentu a kontrolu sociálneho a ekonomického vývoja“. Monitoring pôd sa na Slovensku realizuje ako súčasť komplexného monitoringu životného prostredia a z metodického a organizačného hľadiska ho koordinuje Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy v Bratislave. Podstatu monitorovacieho systému pôd tvorí odber pôdnych vzoriek a ich následné spracovanie a analýzy. Vykonáva sa v rámci systému stabilných reprezentatívnych plôch, na ktorých sa v časových intervaloch sleduje vývoj určených chemických parametrov. Výber plôch musí byť v súlade s monitorovaním ostatných elementov životného prostredia, resp. článkov potravinového reťazca.

ODPADY

Odpadom je vec, ktorej sa chce jej majiteľ zbaviť, alebo tiež hnuteľná vec, ktorej odstránenie (zneškodnenie) je potrebné z hľadiska starostlivosti o zdravé životné podmienky a ochrany životného prostredia.

Podľa § 3 zákona o odpadoch účelom odpadového hospodárstva v Slovenskej republike je:

• predchádzať vzniku odpadov a obmedzovať ich tvorbu (najmä rozvojom technológií šetriacich prírodné zdroje, výrobou výrobkov, ktorá rovnako ako výsledné výrobky čo možno najmenej zvyšuje množstvo odpadov a čo možno najviac znižuje znečisťovanie životného prostredia, vývojom vhodných metód zneškodňovania nebezpečných látok obsiahnutých v odpadoch určených na zhodnotenie),

• zhodnocovať odpady recykláciou, opätovným použitím alebo inými procesmi umožňujúcimi získavanie druhotných surovín, ak nie je možný alebo účelný postup podľa predchádzajúceho odseku,

• využívať odpady ako zdroj energie, ak nie je možný alebo účelný postup podľa predchádzajúcich dvoch odsekov,

• zneškodňovať odpady spôsobom neohrozujúcim zdravie ľudí a nepoškodzujúcim životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom, ak nie je možný alebo účelný postup podľa predchádzajúcich troch odsekov.

Zákon o odpadoch podľa § 2 určuje pojem pôvodca odpadu (je to každá osoba, ktorej činnosťou vzniká odpad) a v zmysle § 18 toho istého zákona je pôvodca odpadov povinný nakladať s odpadmi v súlade so zákonom o odpadoch a pritom chrániť zdravie ľudí a životné prostredie.

Za nakladanie s odpadmi, ktoré vznikli na území obce, je zodpovedná obec, ktorá upravuje formou všeobecne záväzného nariadenia podmienky zberu, prepravy, zneškodňovania a zhodnocovania odpadov. Pôvodca odpadov je povinný zapojiť sa do systému zberu odpadov na území obce a ukladať komunálne odpady a ich oddelené zložky na určené miesta.

V prípade triedeného (separovaného) zberu komunálnych odpadov (zhodnocovanie odpadov recykláciou, opätovným používaním alebo inými procesmi umožňujúcimi získavania druhotných surovín, resp. využívanie odpadov ako zdroja energie) ide podľa spomínaného § 2 zákona o odpadoch o triedenie odpadov (delenie odpadov podľa druhov, alebo oddeľovanie zložiek odpadov, ktoré možno po ich oddelení zaradiť ako samostatné druhy odpadov) a o následné zhodnocovanie odpadov (činnosti vedúce k využitiu fyzikálnych, chemických alebo biologických vlastností odpadov).

Problematikou triedeného zberu komunálnych odpadov sa zaoberá aj Program odpadového hospodárstva SR na roky 2006 až 2010 (POH SR 2006 až 2010). Jeho záväzná časť obsahuje cieľové smerovanie nakladania s  určenými druhmi a množstvami odpadov a najmä opatrenia na znižovanie množstva odpadov ukladaných na skládky za podpory ich triedenia, recyklácie a zhodnocovania.

Aj keď sa skládkovanie odpadov v zmysle spomenutých právnych predpisov a koncepčných materiálov odpadového hospodárstva považuje za posledný článok reťazca nakladania s odpadom, skládky odpadov stále zostávajú základným druhom zariadení na zneškodnenie väčšiny odpadu na našom území. Skládka odpadu³⁹ je miesto, kde sa ukladá odpad v pevnom alebo kvapalnom skupenstve. Ak je úradne povolená, je riadenou skládkou. Ak vznikla bez úradného povolenia, je divokou skládkou.

Subjekt, ktorý chce vybudovať a prevádzkovať skládku odpadov, musí predovšetkým zvážiť jej opodstatnenie v regióne, vykonať bilanciu odpadov a ekonomickú analýzu a zabezpečiťsi značné finančné prostriedky (malé skládky sú ekonomicky nevýhodné a nie sú schopné plniť náročné kritériá). Potom nasleduje výber vhodnej lokality. Toto štádium prípravy skládky odpadov sa hodnotí v zmysle zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (tzv. EIA). Záverečné stanovisko z procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie je podkladom pri územnom rozhodovaní. V Slovenskej republike sa takéto posudzovanie vykonáva od roku 1994, kedy vstúpil do platnosti zákon NR SR č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V súčasnosti platí zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. februára 2006, a upravuje posudzovanie vplyvov na životné prostredie, posudzovanie strategických dokumentov a  posudzovanie vplyvov stavieb, zariadení a iných činností na životné prostredie komplexne.

Ďalšia etapa prípravy skládky odpadov - projekt, stavebné povolenie, súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov a pod. - bola do polovice roka 2003 v kompetencii stavebných úradov a bývalých okresných úradov (odborov životného prostredia). Od augusta 2003, v zmysle zákona o IPKZ⁴⁰, prebrala tieto kompetencie Slovenská inšpekcia životného prostredia, ktorej odbory integrovaného povoľovania a kontroly v jednotlivých inšpektorátoch životného prostredia vykonávajú okrem kontrolnej činnosti tiež povoľujúcu činnosť a sú aj špeciálnymi stavebnými úradmi. V zmysle tohto zákona sa povoľujú skládky odpadov, ktoré môžu prijať viac ako 10 t odpadov za deň, alebo majú celkovú kapacitu väčšiu ako 25 000 t, s výnimkou skládok na inertný odpad. Tieto skládky odpadov nemôžu byť po 30. októbri 2007 v prevádzke bez integrovaného povolenia.

Podrobnosti o technickom zabezpečení a prevádzkovaní skládok odpadov sú uvedené v ustanoveniach vykonávacieho predpisu k zákonu o odpadoch - vo vyhláške Ministerstva životného prostredia SR č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov.

Skládky odpadov delíme podľa tejto vyhlášky na 3 triedy - skládky odpadov na inertný odpad, skládky odpadov na odpad, ktorý nie je nebezpečný, a skládky odpadov na nebezpečný odpad. Od triedy skládky odpadov závisí aj jej technické zabezpečenie. Aby mohla byť skládka odpadov povolená, musí mať predovšetkým vybudovaný tesniaci systém, v závislosti od triedy skládky odpadov, ktorý pozostáva z ílového tesnenia a z fólie z vysokohustotného polyetylénu (HDPE). Ďalej musí mať drenážny systém priesakových kvapalín so zbernou nádržou (na zachytávanie zrážkových vôd, ktoré prenikli uloženým odpadom), drenážny systém skládkových plynov a zariadenie na ich ďalšie spracovanie (tam, kde je uložený biologicky rozložiteľný odpad a je predpoklad vzniku skládkových plynov), odvodňovací systém povrchových vôd a monitorovacie systémy podzemných vôd a skládkových plynov, ktoré sa pravidelne vyhodnocujú. Mnohé skládky odpadov majú zabudované aj systémy na monitorovanie celistvosti tesniacej fólie.

Ďalšími zariadeniami sú váha, prepojená s počítačom v prevádzkovom objekte, zariadenie na čistenie dopravných prostriedkov a, samozrejme, oplotenie s bránou, komunikácie a informačná tabuľa, na ktorej sú, okrem iného, uvedené údaje o prevádzkovateľovi a zoznam odpadov, ktorý je povolené na skládke zneškodňovať. Ďalšie podrobnosti o skládkach odpadov sú uvedené v Slovenských technických normách radu STN 83 81 Skládkovanie odpadov, ktoré nie sú záväzné a majú iba odporúčací charakter.

Odpady možno skládkovať iba po úprave, okrem inertného odpadu a odpadu, ktorého úprava nie je technický možná, alebo nezabezpečí zníženie množstva odpadov, ani nezamedzí ohrozeniu zdravia ľudí alebo životného prostredia. Po prevzatí sa odpad ukladá po vrstvách, zhutňuje sa a prekrýva. Na skládke odpadov sa musia dodržiavať protipožiarne opatrenia, opatrenia na zabránenie emisií zápachu, prachu, vetrom odviateho odpadu a ďalšie.

Niektoré odpady, hlavne určité nebezpečné druhy odpadu, je zakázané skládkovať. K nim budú v budúcnosti pribúdať ďalšie - hlavne zhodnotiteľný odpad. Od roku 2010 bude povinný separovaný zber papiera, plastov, skla, kovov a biologicky rozložiteľného odpadu.

Monitoring skládok sa riadi podľa ustanovení prílohy č. 15 vyhlášky MŽP SR č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch.

Monitorujú sa:

1. meteorologické parametre (z údajov najbližšej meteorologickej stanice SHMÚ):

• zrážkové úhrny,

• teplota vzduchu (minimálna, maximálna),

• smer a rýchlosť prevládajúceho vetra,

• výpar,

• vlhkosť vzduchu,

2. emisné údaje (na základe odberov vzoriek na skládke, ich následnej analýzy a spracovanie výsledkov vo forme správy):

• množstvo a zloženie priesakových kvapalín a povrchových vôd,

• zloženie skládkového plynu a plynodajnosť skládkového telesa,

3. kvalita podzemných vôd (odber vzoriek, analýza a spracovanie výsledkov vo forme správy),

4. topografia skládky odpadov:

• raz ročne počas prevádzky skládky sledovať štruktúru a zloženie telesa skládky, t. j. veľkosť plochy pokrytej odpadom a objem a zloženie odpadu,

• raz ročne počas prevádzky skládky a aj po jej uzatvorení sledovať sadanie telesa skládky.

Sledovanie kvality podzemných vôd sa uskutočňuje prostredníctvom odberov vzoriek z monitorovacích vrtov, pričom sledovanie sa musí vykonávať najmenej na troch odberových miestach, jedno musí byť lokalizované nad skládkou a dve pod skládkou odpadov.

Naplnením kapacity skládky odpadov a ukončením zneškodňovania odpadov sa život skládky odpadov nekončí. Skládka sa musí uzavrieť obdobným spôsobom, ako bola zabezpečená zdola a musí sa zrekultivovať a začleniť do okolitého terénu. Ďalších 30 až 50 rokov sa musí monitorovať jej vplyv na ovzdušie a podzemné a povrchové vody a musí sa sledovať sadanie telesa skládky. Na zabezpečenie tohto všetkého si musí prevádzkovateľ skládky odpadov vytvárať počas jej prevádzky účelovú finančnú rezervu. Ak by prevádzkovateľ skládky skrachoval, alebo ukončil svoju činnosť bez právneho nástupcu, táto finančná rezerva sa prenáša na obec, v katastri ktorej je skládka odpadov vybudovaná.

Ceny za zneškodňovanie odpadov skládkovaním si jednotlivé spoločnosti stanovujú individuálne. Závisia od toho, o akú skládku odpadov ide, od kategórie odpadu, jeho množstva, intervalov zvážania a pod. Pohybujú sa od niekoľko sto po niekoľko tisíc korún za tonu uloženého odpadu. Okrem toho za každú tonu uloženého odpadu sa - v zmysle zákona č. 17/2003 Z. z. o poplatkoch za uloženie odpadov - odvádza obci, v katastri ktorej je skládka odpadov vybudovaná, poplatok, ktorý sa v súčasnosti pohybuje od 0,03 do 8,30 eur (od 1 do 250 Sk).

Energetické zhodnocovanie odpadov

Nedávna kríza spojená s nedostatkom zemného plynu opätovne otvorila priestor diskusiám o nevyhnutnosti hľadania nových ciest a riešení v oblasti zásobovania energiou. Príspevkom do takejto diskusie môže byť aj úvaha o energetickom zhodnocovaní tuhých komunálnych odpadov (TKO).

Na Slovensku sa v súčasnosti vyprodukuje cca 1,5 mil. t TKO ročne, pričom spáliteľných je cca 50 – 65 % z nich s minimálnou výhrevnosťou 12 MJ/kg. Objem vyprodukovaného komunálneho odpadu na Slovensku činí zhruba 50 % v porovnaní s priemerom vo vyspelých štátoch EÚ, v najbližšom období je teda možné predpokladať nárast jeho objemu u nás (súvisiaci s predpokladaným rastom životnej úrovne).

Spaľovňa odpadov je podľa našich predpisov stacionárne alebo mobilné technické zariadenie, ktoré slúži na tepelnú úpravu odpadov s využitím alebo bez využitia tepla vznikajúceho pri spaľovaní, sú to tiež zariadenia na spaľovanie odpadov oxidáciou, zariadenia na iné postupy tepelnej úpravy odpadov, ako je pyrolýza, splyňovanie alebo plazmové procesy, ak sa látky vzniknuté pri týchto postupoch následne spália. Proces spaľovania sa vykonáva tak, aby sa čo najviac znížilo množstvo vznikajúcich zvyškov po spaľovaní a obmedzili sa ich nebezpečné vlastnosti. Zvyšky zo spaľovania sa upravujú tak, aby sa znížilo ich množstvo a nebezpečnosť. (§ 31 ods. 3 vyhlášky MŽP SR č. 283/2001 Z. z.). Rozoznávame spaľovne komunálnych odpadov, spaľovne na nebezpečný odpad a spaľovne na odpad zo zdravotnej starostlivosti. Za spaľovne sa považujú aj stacionárne alebo mobilné zariadenia na spoluspaľovanie odpadov, ktorých hlavným účelom je výroba energie alebo iného materiálového produktu, v ktorom sa odpady používajú ako riadne alebo prídavné palivo, alebo v ktorom sa odpady tepelne upravujú na účely ich zneškodnenia (zákon č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia a ktorým sa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov - zákon o ovzduší).

Na prevádzkovateľa zariadenia na spaľovanie a spoluspaľovanie odpadov sa v plnom rozsahu vzťahujú povinnosti prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie a zneškodňovanie odpadov podľa § 21, ods. 1 zákona o odpadoch.

Pod pojmom „spaľovňa tuhého komunálneho odpadu" sa teda rozumie akékoľvek technické zariadenie používané na spracovávanie komunálneho odpadu spaľovaním s využitím alebo bez využitia tepla vytvoreného spaľovaním. Výnimkou sú zariadenia určené špeciálne na spaľovanie kanalizačných kalov, chemických, toxických a nebezpečných odpadov, medicínskych odpadov z nemocníc alebo iných typov špeciálnych odpadov na zemi alebo v mori, aj keď tieto zariadenia môžu spaľovať aj komunálny odpad. Na Slovensku sú v súčasnosti vybudované dve spaľovne tuhého komunálneho odpadu (Bratislava a Košice). Spaľovacia kapacita spaľovne v Bratislave je 12 tis. ton za rok, spaľovne v Košiciach 10,1 ton za hodinu.

Termické zhodnocovanie komunálnych odpadov poskytuje prevádzkovateľovi spaľovne niekoľko výhod, medzi ktoré patrí napr. to, že za TKO dovezené na spálenie získava finančné prostriedky, finančné prostriedky od odberateľov získava aj za vyrobené teplo a za elektrickú energiu dodanú do distribučnej siete, navyše má možnosť trhovo realizovať vyseparované odpady ako druhotné suroviny.

Dlhá tradícia spaľovania odpadov vyplynula z hygienických požiadaviek zabrániť hromadným epidémiám z odpadov. Prvá spaľovňa odpadu ako samostatná stavba bola postavená v Anglicku v r. 1870. Do začiatku 20. storočia bolo postavených okolo 200 spaľovní. Prvé spaľovne vyžadovali mnoho manuálnej práce a často bolo problémom vôbec spáliť málo horľavý odpad, v ktorom bol veľký podiel popola. Vznikali rôzne problémy s kúreniskom, kotlom (nánosy) a pod. Vtedajšie spaľovne boli teda vlastne spaľovacie zariadenia bez využívania energie a pochopiteľne bez čistenia spalín.

Nový rozvoj spaľovacích zariadení nastal v 30-tych rokoch minulého storočia, najmä kontinualizáciou prevádzky po technickom vyriešení kontinuálneho dávkovania odpadu, prídavného paliva a kontinuálneho odpopolňovania. Zhruba pred 50-timi rokmi sa začali publikovať prvé výsledky o negatívnych dopadoch spaľovania odpadov, začal narastať tlak verejnosti proti spaľovniam. Prvou reakciou bolo zavedenie najjednoduchšieho čistenia cyklónmi alebo elektroodlučovačmi. Začalo sa využívať odpadové teplo zo spaľovní odpadov. Všetky zariadenia spaľovne a aplikované postupy musia v súčasnosti dosiahnuť úroveň najlepšie dostupných technológií (BAT).

Spaľovne odpadov predstavujú napriek sústavnému zvyšovaniu ich environmentálnej bezpečnosti istú mieru rizika hlavne pre zdravie človeka. Z tohto dôvodu sa zväčša budujú v dostatočnej vzdialenosti od obytnej zóny. Environmentálna bezpečnosť niektorých spaľovní sa v priebehu vývoja zvýšila tak, že ich často už ani nenazývajú spaľovňami, ale elektrárňami, teplárňami či výhrevňami na odpad.

Spaľovne komunálnych odpadov zohrali a zohrávajú významnú úlohu v procese hygienizácie odpadov. Už v 19. storočí predstavovali nový nástroj v boji proti hromadným ochoreniam. Tieto úlohy im zostávajú aj na začiatku tohto tisícročia a spaľovne majú svoje nezastupiteľné miesto v novodobej logistike odpadového hospodárstva. História spaľovania odpadov ukazuje, že spaľovne odpadov nahradili biologické a chemické riziká odpadov iným druhom chemického rizika a akceptovateľné sú len spaľovne odpadov zodpovedajúce požiadavkám najlepšie dostupných technológií. Správne vedený spaľovací proces a skutočnosť, že spaľovacie zariadenie je vybavene dokonalou technikou, sú zárukou toho, že spaľovňa komunálneho odpadu nespôsobuje mimoriadne zaťaženie životného prostredia v porovnaní s inými technológiami.

Potenciálnymi zdrojmi negatívneho vplyvu spaľovni odpadov na zdravie človeka emisiami sú dioxíny, prchavé organické latky, ťažké kovy, kyslé plyny a pevne častice. Do úvahy je potrebné brať aj záťaž, ktorú predstavuje doprava vstupnej suroviny (odpadov) – otázky znečistenia, zápachu, dopravná záťaž a pod.

Okrem podstatného prínosu energetického zhodnocovania TKO, ktorým je využitie uvoľnenej tepelnej energie zo spaľovacieho procesu k výrobe teplonosného média a s tým súvisiaca úspora primárnych neobnoviteľných zdrojov surovín a energie, medzi ďalšie výhody zhodnocovania TKO v spaľovni odpadu patrí to, že je ho možné vykonávať bez predchádzajúcej úpravy odpadu, výhodou je tiež jednoduché a účinné ovládanie zhodnocovacieho procesu a dokonalé vyhorenie odpadu až na anorganický inertný materiál – škvaru (škvara obsahuje minimálne množstvo organických zvyškov - 1 až 3 %). Spaľovaním sa zredukuje hmotnosť odpadu na 25 % pôvodných hodnôt, redukcia objemu je možná až na 10 % pôvodných hodnôt, čo v konečnom dôsledku znamená 10-násobné predlženie životnosti skládok.

V súčasnosti platí smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/12/ES z 5. apríla 2006 o odpadoch. Táto smernica je už dnes prevzatá do slovenského zákona o odpadoch a jeho vykonávacích predpisov. V roku 2008 bola prijatá nová rámcová smernica - Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc („nová rámcová smernica“). Táto nová rámcová smernica musí byť prevzatá do právnych poriadkov členských štátov do 12. 12. 2010.

Nová rámcová smernica upravuje aj využitie odpadov ako paliva, resp. ako prostriedku na získavanie energie. Ustanoveniam smernice zodpovedajú iba tie zariadenia na spaľovanie tuhého komunálneho odpadu, iba vtedy, ak je ich energetická účinnosť rovná alebo vyššia ako 0,60 v prípade zariadení, ktoré boli v prevádzke a mali povolenie v súlade s platnými právnymi predpismi Spoločenstva pred 1. januárom 2009, 0,65 v prípade zariadení, ktoré dostali povolenie po 31. decembri 2008, pričom sa použije tento vzorec:

Energetická účinnosť = (Ep – (Ef + Ei))/(0,97 × (Ew + Ef)),

kde Ep predstavuje ročné množstvo energie vyrobenej v podobe tepla alebo elektriny, vypočíta sa tak, že energia vo forme elektriny sa vynásobí hodnotou 2,6 a teplo vyrobené na komerčné účely sa vynásobí hodnotou 1,1 (GJ/rok); Ef je ročný energetický vstup do systému z palív prispievajúcich k výrobe pary (GJ/rok); Ew je ročné množstvo energie obsiahnuté v spracovanom odpade, ktoré sa vypočítava z čistej výhrevnosti odpadu (GJ/rok); Ei je ročné množstvo dovezenej energie okrem Ew a Ef (GJ/rok); 0,97 je koeficient zohľadňujúci energetické straty v dôsledku popola zo spaľovania odpadu a sálania.

Len tá spaľovňa odpadov, ktorá bude spĺňať uvedené kritériá, bude môcť byť považovaná za zariadenie na zhodnocovanie odpadov.

Recyklačný fond

Podľa § 3 zákona o odpadoch účelom odpadového hospodárstva v Slovenskej republike je:

• predchádzať vzniku odpadov a obmedzovať ich tvorbu (najmä rozvojom technológií šetriacich prírodné zdroje, výrobou výrobkov, ktorá rovnako ako výsledné výrobky čo možno najmenej zvyšuje množstvo odpadov a čo možno najviac znižuje znečisťovanie životného prostredia, vývojom vhodných metód zneškodňovania nebezpečných látok obsiahnutých v odpadoch určených na zhodnotenie),

• zhodnocovať odpady recykláciou, opätovným použitím alebo inými procesmi umožňujúcimi získavanie druhotných surovín, ak nie je možný alebo účelný postup podľa predchádzajúceho odseku,

• využívať odpady ako zdroj energie, ak nie je možný alebo účelný postup podľa predchádzajúcich dvoch odsekov,

• zneškodňovať odpady spôsobom neohrozujúcim zdravie ľudí a nepoškodzujúcim životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom, ak nie je možný alebo účelný postup podľa predchádzajúcich troch odsekov.

Základná myšlienka zriadenia Recyklačného fondu (realizovaná v zákone NR SR č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) vychádzala z týchto princípov, ako aj z uplatnenia čl. 44 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého je každý povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie. Zároveň sa pri zriaďovaní fondu vychádzalo zo základného princípu ochrany životného prostredia v EÚ „znečisťovateľ platí“. Tomu zodpovedala aj skutočnosť, že RF bol zriadený ako neštátny fond, v ktorom oprávnenie na rozhodovanie o použití prostriedkov fondu je ponechané na jeho správnu radu, v ktorej majú majoritné zastúpenie predstavitelia spoplatneného priemyslu. Recyklačný fond bol zriadený ako slovenské špecifikum, ktoré nevyplýva z predpisov EÚ, pričom v žiadnej z členských krajinách EÚ sa podobný fond nenachádza. Zriadenie Recyklačného fondu bolo však pred schválením zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch predmetom osobitného posúdenia zo strany Európskej Komisie (posúdenie vykonal European Institute of Public Administration – Antenna Luxembourg). Výsledkom posúdenia bol záver, že pokiaľ RF vytvorí rovnaké podmienky pre domácich a zahraničných výrobcov a dovozcov, tak nepredstavuje obmedzenie voľného trhu, a teda nie je v rozpore s predpismi platnými v EÚ.

V prípade zavedenia príspevkov do Recyklačného fondu bolo hlavnou ideou úplné spoplatnenie všetkých výrobkov a materiálov, ktoré po skončení doby svojej životnosti predstavujú záťaž pre prírodné prostredie. RF bol preto pôvodne vytvorený tak, že všetci výrobcovia a dovozcovia výrobkov z ustanovených komodít platili na základe zákona o odpadoch a na základe vyhlášky vydanej Ministerstvom životného prostredia SR (pôvodne vyhl. č. 516/2001 Z. z., v súčasnosti vyhl. č. 127/2004 Z. z.) príspevok do RF za všetky výrobky (tovary a materiály), ktoré uviedli na trh v SR.

V prípade, ak výrobca alebo dovozca zabezpečil zhodnotenie odpadu z rovnakej komodity, za akú do RF platil, mohol si výšku svojho príspevku znížiť o toto množstvo zhodnoteného odpadu (režim § 56 ods. 3 a 4).

Recyklačný fond v prvých rokoch svojej existencie podporoval predovšetkým budovanie investične náročných spracovateľských kapacít, čím položil základy recyklačného priemyslu na Slovensku⁴¹.

Niektoré z komodít zahrnutých do povinného spoplatnenia v rámci RF sa však postupne stali predmetom osobitnej právnej úpravy v EÚ, ktorá postupne pre určité skupiny výrobkov začala zavádzať systém povinnej zodpovednosti výrobcov a dovozcov za zhodnotenie a recykláciu odpadu z týchto výrobkov. Deje sa to tak, že EÚ a nadväzne aj právna úprava členských štátov (vrátane SR) určuje limity na zhodnocovanie a recykláciu, ktoré musia výrobcovia a dovozcovia zabezpečiť. V našom prípade ide o tieto komodity:

• obaly (časť komodity papier, sklo, viacvrstvové kombinované materiály a plasty, celá komodita kovové obaly): smernica EP a R 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov, následne zákon č. 529/2002 Z. z. o obaloch a nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 220/2005 Z. z., ktorým sa ustanovujú záväzné limity pre rozsah zhodnocovania odpadov z obalov a pre rozsah ich recyklácie vo vzťah k celkovej hmotnosti odpadov z obalov,

• staré vozidlá: smernica EP a R 2000/53/ES o vozidlách po dobe životnosti, následne § 54 zákona o odpadoch a nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 153/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú záväzné limity a termíny pre rozsah opätovného použitia častí starých vozidiel, zhodnocovania odpadov zo spracovania starých vozidiel a ich recyklácie,

• elektrozariadenia: smernica EP a R 2002/96/ES o odpade z elektrických a elektronických zariadení, následne § 54i zákona o odpadoch a nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 388/2005 Z. z., ktorým sa ustanovujú limity pre zhodnotenie elektroodpadu a pre opätovné použitie a recykláciu komponentov, materiálov a látok,

• použité batérie a akumulátory: smernica EP a R 2006/66/ES o batériách a akumulátoroch, pripravované nariadenie vlády, ktoré ustanoví limity pre zhodnotenie.

Povinnosť výrobcov a dovozcov plniť ustanovené limity zhodnotenia odpadov vytvorila dvojitý režim v komoditách, za ktoré sa platí do RF (podľa zákona o odpadoch), ale zároveň sú pre ne ustanovené aj limity na zhodnotenie (v nadväznosti na právnu úpravu EÚ).

Pre jednotlivé komodity Recyklačného fondu v súčasnosti teda platí:

1. Pre odpadové oleje nie je určený limit na zhodnotenie, za výrobky platí výrobca (dovozca) do RF v plnom rozsahu, možnosť zníženia platby len podľa § 56 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.

2. Pre opotrebované pneumatiky taktiež nie je určený limit na zhodnotenie a za výrobky platí výrobca (dovozca) do RF v plnom rozsahu, možnosť zníženia platby len podľa § 56 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.

3. V prípade plastov, papiera, skla a viacvrstvových kombinovaných materiálov, ak ide o obaly a výrobca (dovozca) splní limit na zhodnotenie, nemusí vôbec platiť do RF. Ak nejde o obaly, tak výrobca (dovozca) platí do RF v plnom rozsahu, možnosť zníženia platby len podľa § 56 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.

4. V prípade elektrozariadení, ak ide o elektroodpad z domácností a ak výrobca (dovozca) splní limit na zhodnotenie, nemusí vôbec platiť do RF. Ak elektroodpad nie je z domácností, vtedy výrobca (dovozca) platí za výrobky do RF v plnom rozsahu, možnosť zníženia platby len podľa § 56 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.

5. V prípade starých vozidiel je síce určený limit na zhodnotenie, ale výrobca (dovozca) platí do RF za všetky vyrobené (dovezené) vozidlá nezávisle od splnenia limitu, možnosť zníženia platby len podľa § 56 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.

6. V prípade kovových obalov, ak výrobca (dovozca) splní limit na zhodnotenie, nemusí do RF vôbec platiť.

7. Pre opotrebované batérie a akumulátory v súčasnosti nie je ešte určený limit na zhodnotenie, za výrobky platí výrobca (dovozca) v plnom rozsahu.

Z uvedeného vyplýva, že originálny režim RF, ako bol kodifikovaný v pôvodnej verzii zákona o odpadoch, sa značne skomplikoval a dnes sa uplatňuje len vo vzťahu k dvom komoditám - odpadové oleje a opotrebované pneumatiky.

Zavedením limitov na zhodnotenie (ktoré zďaleka nedosahujú 100 %) a s tým súvisiacou absenciou platieb do RF v prípade splnenia týchto limitov sa porušil princíp úplného spoplatnenia všetkých výrobkov a materiálov, ktoré po skončení doby svojej životnosti predstavujú záťaž pre prírodné prostredie, prijatý pri kreovaní zákona o odpadoch. V komoditách plastov, papiera, skla, viaczložkových kombinovaných materiálov (ak sú obalmi), kovových obalov, elektroodpadu a batérií a akumulátorov sa totiž v prípade plnenia limitov na zhodnotenie neplatí za potenciálny odpad vôbec. V komodite vozidiel zasa prekvapivo prispievajú výrobcovia (dovozcovia) do RF v plnom rozsahu napriek stanoveným limitom na zhodnotenie.

Dôsledkom súčasnej právnej úpravy je tiež to, že niektorí podnikatelia za časť výrobkov z plastov, papiera, skla a viaczložkových kombinovaných materiálov (ak nie sú obalmi) platia do RF v plnom rozsahu. Producenti tovarov z týchto materiálov podnikajú teda v dvojitom režime: v prípade obalových materiálov je pre nich určujúce plnenie limitov na zhodnotenie, v prípade materiálov, ktoré nie sú obalmi, sú pre nich určujúce platby do Recyklačného fondu.

Už v čase zriaďovania RF sa však predpokladalo, že fond plnením svojho poslania (podpora zberu, triedenia a zhodnocovania odpadov) bude pre podnikateľov vytvárať podmienky na environmentálne vhodné nakladanie s odpadmi, čím zároveň podnikateľom bude vytvárať podmienky na znižovanie povinných platieb do RF a de facto fond bude pôsobiť autodeštrukčne. Platná legislatíva EÚ, ktorá je už aj súčasťou nášho právneho poriadku, tento proces deštrukcie RF (obmedzovanie jeho zdrojov) urýchľuje.

Faktom je, že systém platieb RF podľa pôvodných predstáv tvorcov zákona o odpadoch už dlhšiu dobu nefunguje a ani v budúcnosti fungovať nebude. Právny poriadok EÚ začal totiž zavádzať a zavádza iné mechanizmy na obmedzenie negatívnych vplyvov odpadov na životné prostredie než je mechanizmus priamych platieb do RF. S ohľadom na členstvo SR v EÚ musíme aj u nás tieto mechanizmy rešpektovať, hoci to predstavuje ďalšie obmedzovanie postavenia a vplyvu Recyklačného fondu v systéme environmentálne vhodného nakladania s odpadmi.

STARÉ ENVIRONMENTÁLNE ZÁŤAŽE

Z hľadiska priorít v oblasti životného prostredia medzi najdôležitejšie patrí problematika starých environmentálnych záťaží, ktoré zvyšujú kontamináciu pôdy, horninového prostredia a podzemných vôd. Podľa predbežných štúdií a odhadov sa na Slovensku nachádza okolo 30 000 potenciálnych zdrojov znečistenia, približne 1 500 z nich predstavuje závažné nebezpečenstvo pre zdravie človeka a životné prostredie. Ide najmä o areály priemyselných podnikov, kde dochádzalo k dlhodobým skrytým a nekontrolovaným únikom nebezpečných látok do životného prostredia, veľkokapacitné poľnohospodárske podniky, železničné depá, nekontrolované skládky nebezpečných odpadov, nezabezpečené sklady pesticídov, pohonných hmôt a iných nebezpečných látok, znečistenie spôsobené armádou, ťažbou nerastov a inými činnosťami, pri ktorých sa dlhodobo a nekontrolovane nakladalo s nebezpečnými látkami. Tieto látky v prostredí pretrvávajú, kontaminujú jeho jednotlivé zložky a dokázateľne negatívne ovplyvňujú zdravotný stav obyvateľstva vo svojom okolí. Sú časovanými bombami životného prostredia a je potrebné ich odstrániť alebo zneškodniť.

Pod pojmom „environmentálna záťaž” sa rozumie kontaminácia pôdy, horninového prostredia a podzemnej vody nad mieru ustanovených kritérií. Tento pojem sa teda vzťahuje predovšetkým na kontaminovanú podzemnú vodu, pôdu a horninové prostredie v areáloch, kde sa vykonávala, alebo sa vykonáva niektorá z činností spôsobujúcich kontamináciu a tiež na odpady v areáloch aj mimo nich, ktoré vznikali a vznikajú v dôsledku ľudskej činnosti a sú zdrojom kontaminácie prostredia. Vzťahuje sa tiež na kontamináciu, ktorej zdroj nepoznáme, s výnimkou difúznych zdrojov znečistenia.

Problematika environmentálnych záťaží zatiaľ v našom platnom právnom poriadku nie je komplexne upravená. Iba okrajovo sa uvedenej problematiky dotýkajú niektoré platné zákony, napr.:

• zákon č.17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov,

• zákon č.364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon),

• zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon ),

• zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov,

• Pokyn Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky a Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 15.decembra 1997 č.1617/97-min na postup pri vyhodnocovaní záväzkov podniku z hľadiska ochrany životného prostredia v privatizačnom projekte predkladanom podnikom v rámci privatizácie,

• zákon č. 127/2006 Z. z. o perzistentných organických látkach a o zmene a doplnení zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Vo viacerých právnych predpisoch je upravená, alebo len načrtnutá problematika zodpovednosti za poškodenie životného prostredia a povinnosť vykonania nápravných opatrení:

• Podľa  zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov musí byť súčasťou privatizačného projektu predloženého po 29. 2. 1992 vyhodnotenie záväzkov podnikov z hľadiska ochrany životného prostredia potvrdené príslušným orgánom štátnej správy pre životné prostredie. K vyhodnoteniu okrem iného je potrebné aj vyčíslenie škôd na životnom prostredí. Podľa § 15 odseku 1) citovaného zákona s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych.

• Zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch v znení neskorších predpisov rieši postup v prípade nájdenia tzv. opusteného odpadu, v týchto prípadoch prebieha konanie o zistenie zodpovednej osoby. Ak sa takáto osoba nenájde, odpady zneškodní okresný úrad životného prostredia. Ak ide o  komunálne odpady alebo drobný stavebný odpad, zhodnotenie alebo zneškodnenie odpadov zabezpečí obec. Podľa § 22 tohto zákona vytvárajú prevádzkovatelia skládok počas prevádzky skládky účelovú finančnú rezervu na financovanie nákladov spojených s uzavretím, rekultiváciou a monitoringom skládky po jej uzavretí. Ak sa prevádzkovateľ skládky rozhodne ukončiť podnikanie bez právneho nástupcu pred ukončením uzavretia skládky, jej rekultivácie alebo skončenia monitoringu, prechádzajú všetky práva a povinnosti súvisiace s týmito činnosťami vrátane práva nakladať s účelovou finančnou rezervou na obec, na území ktorej leží prevažná časť skládky.

• Z hľadiska environmentálnych záťaží je právne najkomplexnejšie riešená problematika starých banských diel. V § 35 zákon č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov sa staré banské dielo vymedzuje ako banské dielo v podzemí, ktoré je opustené a ktorého pôvodný prevádzkovateľ ani jeho právny nástupca neexistuje, alebo nie je známy. Zabezpečenie a likvidáciu starých banských diel a ich následkov, ktoré ohrozujú verejný záujem, podľa tohto zákona zabezpečí v nevyhnutnom rozsahu Ministerstvo životného prostredia SR a vysporiada aj prípadné škody na hmotnom majetku spôsobené pri zabezpečovaní alebo likvidácií starých banských diel. Tento fakt je zohľadnený aj v  § 3 ods. 1 písm. h) vyhlášky Ministerstva financií SR č.305/1993 Z. z. o spôsobe a rozsahu financovania geologických prác a zabezpečenia alebo likvidácie starých banských diel a ich následkov zo štátneho rozpočtu.

• Zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v § 42  ods. 1 upravuje povinnosť každého, kto spôsobí poškodenie povrchových vôd alebo podzemných vôd alebo prostredia s nimi súvisiaceho (pôvodca poškodenia), vykonať opatrenia na nápravu alebo uhradiť s tým spojené náklady. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na nadobúdateľa majetku, s ktorého existenciou alebo používaním je uvedené poškodenie v príčinnej súvislosti. Prípadná zodpovednosť za škodu ani trestná zodpovednosť tým nie sú dotknuté. Podľa § 42 ods. 3 v prípade, ak pôvodca poškodenia nie je známy, alebo nemá vlastné sily a prostriedky na vykonanie opatrení na nápravu a hrozí nebezpečenstvo zhoršenia stavu vôd alebo s nimi súvisiaceho prostredia, zabezpečí vykonanie opatrení orgán štátnej vodnej správy. Podľa § 42 ods. 4 náklady na vykonanie opatrení podľa ods. 3. sa uhrádzajú z prostriedkov štátneho rozpočtu. Pôvodca poškodenia je povinný vynaložené finančné prostriedky uhradiť; na vymáhanie týchto prostriedkov je oprávnené MŽP SR.

• Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov v § 3 ods. 3 okrem iného upravuje povinnosť podnikateľov a právnických osôb, ktorí zamýšľajú vykonávať činnosť, ktorou môžu ohroziť alebo narušiť územný systém ekologickej stability, navrhnúť opatrenia, ktoré prispejú k jeho vytváraniu a udržiavaniu. V § 3 ods. 4 sa upravuje povinnosť podnikateľov a právnických osôb, ktoré svojou činnosťou zasahujú do ekosystémov, ich zložiek alebo prvkov, na vlastné náklady vykonávať opatrenia smerujúce k predchádzaniu a obmedzovaniu ich poškodzovania a ničenia.

• Zákon č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) sa problematiky environmentálnych záťaží dotýka v § 2 ods. 3 písm. d). Citované ustanovenie upravuje geologický prieskum životného prostredia, ktorým sa zisťujú a overujú geologické činitele ovplyvňujúce toto prostredie vrátane vplyvov, ktoré vznikajú ľudskou činnosťou (antropogénne vplyvy), a navrhujú sa sanačné opatrenia. V zmysle § 36 ods. 1 písm. p) Ministerstvo životného prostredia SR zabezpečuje zisťovanie starých banských diel, geologických diel a geologických objektov.

• Podľa § 8 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov je každý, kto má podozrenie, že môže dôjsť k poškodeniu poľnohospodárskej pôdy rizikovými látkami, alebo zistí poškodenie poľnohospodárskej pôdy rizikovými látkami, povinný túto skutočnosť ohlásiť príslušnému orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy alebo pôdnej službe. Za poľnohospodársku pôdu poškodenú rizikovými látkami sa považuje poľnohospodárska pôda, v ktorej sa aspoň jedna riziková látka nachádza v množstve nad limitnou hodnotou rizikových látok podľa prílohy č. 2 citovaného zákona. Každý, kto svojou činnosťou rizikovými látkami poškodí poľnohospodársku pôdu, je povinný bezodkladne vykonať opatrenia na odstránenie poškodenia. Ak tak neurobí, orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy tomu, kto poškodenie spôsobil, uloží opatrenia na odstránenie poškodenia poľnohospodárskej pôdy navrhnuté pôdnou službou.

• Zákon č. 127/2006 Z. z. o perzistentných organických látkach a o zmene a doplnení zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa environmentálnych záťaží dotýka v § 4, ktorý definuje ciele národného realizačného plánu pre oblasť perzistentných organických látok, predovšetkým výskumu, vývoja a monitorovania výskytu perzistentných organických látok v životnom prostredí a tiež zisťovania a sanácie lokalít kontaminovaných perzistentnými organickými látkami.

• V zákone č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd a o zmene a doplnení niektorých zákonov je pojem environmentálna škoda definovaný relatívne podobne ako pojem environmentálna záťaž.

V rámci práva Európskej únie sa problematiky environmentálnych záťaží čiastočne dotýka Smernica EÚ 2004/35/CE o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (Directive 2004/35/EC of the European Parliament and of the Council of 21 April 2004 on environmental liability with regard to the prevention and remedying of environmental damage). Citovaná smernica bola prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Problematiky environmentálnych záťaží sa tiež čiastočne dotýka Smernica Európskeho parlamentu a Rady o manažmente odpadu z ťažobného priemyslu (Directive 2006/21/EC of the European Parliament and of the Council on the management of waste from the extractive industries). Cieľom navrhovanej smernice je prijať súbor opatrení, ktoré zamedzia negatívnemu vplyvu odpadov z ťažobnej činnosti na zdravie človeka, majetok a životné prostredie a tiež opatrení, ktoré zamedzia vzniku závažných havárií pri nakladaní s uvedenými odpadmi. Smernica vychádza zo všeobecných ustanovení rámcovej smernice o odpadoch (75/442/EEC). Podľa článku 20 sú členské štáty povinné vykonať inventarizáciu zariadení na nakladanie s odpadmi z ťažobnej činnosti, vrátane uzavretých a opustených, hlavne ak predstavujú hrozbu pre životné prostredie. Slovenská republika preberá smernicu samostatným zákonom o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu.

Štáty Európskej únie riešia problematiku environmentálnych záťaží na veľmi rozdielnych princípoch, zväčša v rámci národných právnych predpisov. Napríklad v Nemecku, Holandsku a Švédsku sa staré environmentálne záťaže financujú zo štátneho rozpočtu v rámci všeobecného daňového zaťaženia. Niektoré štáty, ako napríklad Rakúsko a Francúzsko, používajú na financovanie nákladov súvisiacich s environmentálnymi záťažami špeciálny kompenzačný fond, ktorého príjmom sú poplatky za niektoré špecifické chemické látky, za nebezpečné odpady a pod.

V Rakúsku problematiku upravuje špeciálny zákon o sanácii starých záťaží, ktorého účelom je financovanie zaistenia a sanácie starých záťaží. Za staré záťaže sa považujú staré skládky, staré lokality a nimi kontaminovaná pôda a podzemná voda, z ktorých hrozí závažné nebezpečenstvo pre zdravie človeka alebo životné prostredie.

Vláda Maďarskej republiky v záujme toho, aby činnosti ovplyvňujúce kvalitu podzemných vôd boli vykonávané kontrolovaným spôsobom, vydala zvláštne nariadenie o niektorých úlohách súvisiacich s činnosťami ovplyvňujúcimi kvalitu podzemných vôd. Účelom tohto nariadenia je zamedzenie environmentálnej záťaže podzemných vôd, prevencia znečisťovania podzemných vôd a okolitého geologického prostredia, zníženie miery ich nadlimitného znečisťovania a vzniku škôd a postupy na ich odstránenie. Súčasťou uvedeného nariadenia vlády sú limity pre podzemnú vodu a horninové prostredie.

Sanácia environmentálnych záťaží je v Českej republike riešená na základe zmlúv o úhrade nákladov vynaložených na vysporiadanie ekologických záväzkov, vzniknutých pred privatizáciou, medzi Fondom národného majetku ČR a nadobúdateľmi privatizovaných podnikov, tzv. ekologických zmlúv. Náklady na vysporiadanie ekologických záväzkov zahrňujú náklady na prieskum environmentálnej záťaže, analýzu rizík a jej aktualizáciu, na projekt a realizáciu nápravných opatrení a činnosť odborného dozoru pri sanácii environmentálnych záťaží. V roku 1999 bol v spolupráci MŽP ČR, príslušnými inšpektorátmi Českej inšpekcie životného prostredia a okresnými úradmi zostavený zoznam prioritných ekologických problémov v jednotlivých regiónoch Českej republiky. V rámci informačného systému životného prostredia existuje databáza “Systém evidence starých ekologických zátěží životního prostředí”, obsahujúca lokality so starými ekologickými záťažami a informácie o type a rozsahu kontaminácie.

Slovenská republika v riešení problematiky environmentálnych záťaží výrazne zaostáva nielen v porovnaní s vyspelými západoeurópskymi krajinami, ale aj v porovnaní s krajinami strednej a východnej Európy.

GLOBÁLNE RNVIRONMENTÁLNE PROBLÉMY

Ľudské aktivity mali vždy vplyv na životné prostredie. S ohľadom na hustotu populácie sa však doterajší antropogénny tlak na životné prostredie koncentroval iba na malé územia a mal za následok iba jeho lokálnu alebo regionálnu degradáciu. Skupiny, ktoré v dávnej minulosti podmienili prílišné spásanie vegetácie, alebo spôsobili znečistenie vodných zdrojov, sa pokojne mohli presídliť do iných oblastí. A neskôr, keď už nemohli celkom jednoducho zmeniť svoju lokalitu, regionálny hlad a choroby ovplyvňovali významne životnú úroveň v susediacich oblastiach. V súčasnosti je však situácia odlišná. Nárast populácie sveta, ekonomický rozvoj, intenzívna industrializácia a rozvoj medzinárodného obchodu dosiahli už taký stupeň, že škody na životnom prostredí a neudržateľné využívanie zdrojov Zeme nadobúdajú globálny rozsah. Príkladov môžeme uviesť niekoľko. Od roku 1950 do konca 80. rokov sa celková plocha tropických lesov zmenšila na polovicu. Ropu a ostatné nerastné zdroje priemyselné krajiny rýchlo spotrebúvajú, nezvratne klesajú celkové rezervy na úkor budúcich generácií. Degradácia a erózia pôdy postupuje - vo vyspelých aj v rozvojových oblastiach sveta. Vypúšťanie odpadov do atmosféry a morí a ich ukladanie do zeme dosiahlo už takú úroveň, že znečistenie sa stalo globálnym problémom. Oxid siričitý v emisiách z energetiky a z priemyslu značne prispeli k problému „kyslých dažďov“, ktoré v rozsiahlej miere poškodili lesy a budovy.

Jedným zo súčasných vážnych globálnych environmentálnych problémov je otepľovanie atmosféry, ktoré úzko súvisí s tzv. skleníkovým efektom. Skleníkovým efektom nazývame prirodzenú vlastnosť niektorých plynných zložiek atmosféry pohlcovať tepelné vyžarovanie zemského povrchu a udržiavať tak v prízemnej vrstve ovzdušia vyššiu teplotu, než aká by tu bola bez existencie „skleníkových“ plynov. Bez existencie týchto plynov, ktoré podobne ako sklo v skleníkoch (odtiaľ aj názov „skleníkový efekt“), zadržiavajú teplo, by totiž všetko tepelné žiarenie zo zemského povrchu uniklo do vesmírneho priestoru a teplota povrchu by bola podstatne nižšia. Najdôležitejším prirodzeným „skleníkovým“ plynom v atmosfére je vodná para, ktorá spôsobuje asi dve tretiny celkového prirodzeného skleníkového efektu. Problémom je, že v dôsledku ľudskej činnosti koncentrácie skleníkových plynov (najmä oxidu uhličitého v súvislosti s narastajúcim objemom produktov spaľovacích procesov) stúpajú a účinok skleníkového efektu pochopiteľne vzrastá. Dochádza k antropogénnemu, tzv. prídavnému skleníkovému efektu a k tzv. globálnemu otepľovaniu.

Podľa Kjótskeho protokolu Európska únia určila pre svojich členov záväzný cieľ na roky 2008 - 2012: osempercentnú redukciu šiestich skleníkových plynov: (CO₂), metánu (CH₄), oxidu dusíka (N₂O) a troch halogénuhlíkov - hydrofluorocarbonu (HFC), perfluorocarbonu (PFC) a hexafluoridu síry (SF₆).

Na konci 80. rokov minulého storočia sa slovné spojenie „skleníkový efekt“ začalo bežne používať v súvislosti s globálnym otepľovaním a dávalo sa do súvislosti s ľudskými činnosťami. To však nie je celkom presné. „Prirodzený“ skleníkový efekt sa prejavuje už viac ako 4 miliardy rokov a udržuje teplotu zemskej atmosféry vhodnú pre život na Zemi.

Slnko, ktoré má povrchovú teplotu viac než 6000 ºC, emituje žiarenie s vlnovými dĺžkami medzi 2.10^-7 m a 4.10^-6 m (t. j. od 200 nm do 4 m), s maximálnym vyžarovaním vo viditeľnom spektre. Objekty, napr. planéty, ktoré sú osvetlené slnečným žiarením, odrážajú časť z neho (bez zmeny vlnovej dĺžky) a absorbujú zvyšok, čím sa zahrievajú. Samotné potom emitujú (vyžiaria) žiarenie s vlnovou dĺžkou, ktorá závisí od ich teploty, ale určite bude dlhšia ako tá, ktorú má prijímané slnečné žiarenie, pretože objekty sú chladnejšie ako Slnko. Zákony fyziky možno použiť na výpočet toho, čo sa nazýva efektívna teplota vyžarovania guľového telesa, u ktorého poznáme odrazivosť a ktoré je ohrievané známym množstvom slnečného žiarenia. V tomto kontexte sa môžu Zem aj Mesiac považovať za guľové telesá a príslušné výpočty ukazujú, že efektívne teploty vyžarovania by mali byť približne –18 ºC. To je naozaj priemerná teplota Mesiaca, ktorý obieha okolo Slnka v rovnakej vzdialenosti ako Zem, a keby Zem, podobne ako Mesiac, nemala žiadnu atmosféru, tiež by mala –18 ºC. Teleso pri tejto teplote emituje žiarenie s vlnovými dĺžkami v rozsahu od 4.10^-6 do 10^–4 m (od 4 do 100 m), t.j. v infračervenom pásme.

Celková bilancia žiarenia musí byť vyrovnaná – vždy musí byť rovnováha medzi dopadajúcim slnečným žiarením a odrazeným, respektíve vyžiareným (emitovaným) žiarením. Zem má atmosféru. Plyny v atmosfére absorbujú žiarenie, ale robia to veľmi selektívne; rôzne plyny absorbujú rôzne vlnové dĺžky⁴². Energia, ktorú atmosférické plyny získajú absorpciou infračerveného žiarenia, spôsobí vibráciu molekúl a ich následné zohrievanie.

Tie plyny, ktoré absorbujú infračervené žiarenie, sú známe ako skleníkové plyny. Vo viditeľnej časti spektra je pomerne slabá absorpcia: väčšina slnečného žiarenia prechádza cez atmosféru a dosahuje zemský povrch. Na druhej strane, väčšina spektra dlhých vĺn vyžarovaného zo Zeme, sa absorbuje. Existuje len jedna oblasť slabej absorpcie, približne medzi 8.10^-6 a 13.10^-6 m (t. j. 8 a 13 m); toto je tzv. „atmosférické okno“, ktoré dovoľuje časti infračerveného žiarenia uniknúť do vesmíru a zabraňuje prehrievaniu Zeme.

Schematické znázornenie radiačnej bilancie planéty s absorbujúcou atmosférou. 100 jednotiek dopadajúceho slnečného žiarenia sa opätovne vyrovnáva s celkovým počtom 100 jednotiek žiarenia, ktoré uniká späť do vesmíru, y jednotiek dlhovlnného žiarenia ostáva v kolobehu v atmosfére

Časť infračerveného žiarenia emitovaného zemských povrchom je absorbovaná v atmosfére, a tak ju zohrieva. Zohriata atmosféra tiež vyžaruje, opäť v infračervených vlnových dĺžkach, pretože jej teplota je zhruba podobná tej, ktorú má zemský povrch. Časť tohto opätovne emitovaného žiarenia sa uvoľňuje do vesmíru (vo vrchnej vrstve atmosféry sa musí stále udržiavať radiačná rovnováha s dopadajúcim slnečným žiarením), ale časť sa vracia k zemskému povrchu a zahrieva ho. Tento jav, ktorý udržuje Zem teplejšiu ako je jej efektívna teplota vyžarovania, je známy ako skleníkový efekt. Priemerná teplota vzduchu v prízemnej vrstve sa jeho účinkom pohybuje okolo 15 ºC. Ako sme uviedli, bez atmosféry by Zem, podobne ako Mesiac, mala približne –18 ºC. Prirodzený skleníkový efekt udržuje Zem približne o 33 ºC teplejšiu ako by bola, keby nemala žiadnu atmosféru. Prirodzený skleníkový efekt udržuje našu planétu teplejšou ako by bola bez jeho pôsobenia, ale počas geologických období ju neudržiaval na konštantnej hodnote. Zaľadnenie vznikalo a ustupovalo, teplé močaristé oblasti sa objavovali a mizli. Celkovo však existovala klimatická stabilita.

Hoci ešte nerozumieme všetkým súvislostiam, je zrejmé, že skleníkový efekt zohráva významnú úlohu v dôležitých klimatických posunoch. Obsah skleníkových plynov v atmosfére má na rovnovážnu teplotu povrchu Zeme veľký vplyv. Jednotlivé plyny sa v atmosfére skleníkovým efektom uplatňujú rôznou mierou nielen podľa svojich koncentrácií, ale aj podľa svojich absorpčných vlastností v infračervenej oblasti. Vlastnosť plynu prispievať k skleníkovému efektu sa charakterizuje jeho tzv. potenciálom skleníkového otepľovania (Greenhouse Warming Potential, GWP). Vzťahuje sa obyčajne k oxidu uhličitému ako referenčnému plynu, u ktorého sa GWP pokladá za jednotkový.

Plyn	Súčasný rast koncentrácie (% za rok)	Doba života (roky)	GWP
Oxid uhličitý	0,5	7	1
Metán	1,0	10	11
Oxid dusný	0,25	160	170
Trichlorofluorometán	3	50	3 400
Dichlorodifluorometán	3,4	110	7 100

Dôležitým skleníkovým plynom je vodná para obsiahnutá v atmosfére. Koncentrácia vodnej pary v atmosfére je určovaná predovšetkým teplotou vzduchu – čím je teplota vyššia, tým viac vody sa zo zemského povrchu vyparuje a stúpa obsah vodnej pary v atmosfére. Vodná para v predchádzajúcej tabuľke nie je uvedená, pretože sa posudzuje skôr ako zložka klimatického cyklu, než ako samostatný skleníkový plyn.

Význam uhlíka a jeho obeh v prírode je všeobecne známy. V rozmedzí rokov 1850 po súčasnosť sa koncentrácia oxidu uhličitého v ovzduší zvýšila o 27 %. Najnovšie merania ukázali, že oceány absorbujú časť uhlíka z atmosféry (1,2 miliárd ton ročne), významnejšiu časť absorbujú lesné porasty severnej pologule (ak neberieme do úvahy vegetáciu tropickej oblasti, ide zhruba o 3 miliardy ton ročne). Zalesňovanie veľkých plôch v miernom pásme by mohlo výrazne prispieť k obmedzovaniu vplyvu emisií oxidu uhličitého zo spaľovania fosílnych palív.

Metán je, podobne ako oxid uhličitý, plynom, ktorý sa v biosfére vyskytuje prirodzene. Produkujú ho baktérie v anaeróbnych podmienkach (t. j. bez prístupu kyslíka), napríklad v črevách prežúvavcov alebo v pôdach presiaknutých vodou, odkiaľ pochádza aj jeho bežný názov „bahenný plyn“. Najvýznamnejšími zdrojmi metánu, sú stáda dobytka a ryžové polia, ktoré sú v podstate umelými močiarmi. Keďže tieto zdroje sú nepochybne biogénne, majú samozrejme aj antropogénnu zložku. Zvýšenie množstva metánu v atmosfére za posledných tristo rokov bezprostredne súvisí s rastom celosvetovej populácie a naznačuje, že nárast koncentrácie metánu v ovzduší je skutočne spojený s ľudskými činnosťami, v tomto prípade s poľnohospodárskou produkciou.

Rozkladom každej organickej hmoty (napríklad na skládkach odpadu), sa uvoľňuje metán a úniky z prevádzok a ťažby palív (napr. plynovody a uhoľné bane) prispievajú tiež k zvyšovaniu množstva tohto plynu v atmosfére.

Metán je po oxide uhličitom z niektorých aspektov najvýznamnejším skleníkovým plynom. Analýzy vzduchových bublín, zachytené v ľadových jadrách ukazujú, že množstvo metánu prítomné v atmosfére sa v priemyselnej epoche viac ako zdvojnásobilo. Vyššie koncentrácie metánu v atmosfére zapríčiňujú skleníkové otepľovanie, vyššie teploty zvyšujú rýchlosť rozkladu. Veľké množstvá metánu sú neprístupne uzavreté v rašelinových močarinách pod zamrznutou arktickou tundrou, takže topenie večne zamrznutých oblastí (permafrost) by mohlo viesť k ďalšiemu uvoľňovaniu metánu. Hlavným procesom odstraňovania metánu z atmosféry je odbúravanie chemickou reakciou s radikálmi OH v dolnej atmosfére a stratosfére.

Ďalším prirodzene sa vyskytujúcim skleníkovým plynom je oxid dusný, ktorý je súčasťou kolobehu biologických procesov. Avšak rozhodujúce množstvá oxidu dusného sú produktom ľudských činností, ako je napríklad zúrodňovanie nových poľnohospodárskych oblastí, ale aj používanie dusíkatých hnojív. Oxid dusný a ďalšie zlúčeniny kyslíka a dusíka vznikajú aj pri každom procese horenia vo vzduchu (vzduch obsahuje cca 80 % dusíka).

Ozón sa vyskytuje prirodzene vo vrchnej vrstve atmosféry, kde zohráva životne dôležitú úlohu tým, že chráni zemský povrch pred škodlivým ultrafialovým slnečným žiarením. Časť z tohto ozónu klesá do nižších vrstiev atmosféry, ale jeho prirodzené koncentrácie sú nízke. Vysoké koncentrácie ozónu nie sú žiaduce, pretože ozón pôsobí na živé organizmy toxicky.

Ozón sa vytvára aj v prízemnej vrstve atmosféry pôsobením slnečného svetla na plynné škodliviny, akými sú uhľovodíky, oxidy dusíka a oxid uhoľnatý, emitované výfukovými plynmi automobilov. Vznikajúci takzvaný „fotochemický smog“ je nebezpečný pre životné prostredie a ozón ako ďalší produkt tohto procesu pôsobí ako skleníkový plyn v spodnej vrstve atmosféry.

Chlorofluorouhľovodíky, CFC (freóny) sú dôležité z dvoch celkom rozdielnych dôvodov – pretože sú veľmi účinnými skleníkovými plynmi a pretože majú dlhú životnosť. Aj keby boli emisie CFC hneď teraz celkom zakázané, súčasný obsah týchto plynov v atmosfére by podstatne prispieval k skleníkovému otepľovaniu v priebehu takmer celého budúceho storočia. Do roku 1990 sa relatívny podiel CFC na antropogénnom skleníkovom otepľovaní odhadoval na 24 % - významný vplyv kategórie chemikálií, ktorá nebola až do 50. rokov vôbec emitovaná. Všetky CFC zaťažujúce atmosféru majú antropogénny povôd.

Čas zotrvania molekúl niektorých z uvedených skleníkových plynov v atmosfére je pomerne dlhý – oxid dusný zotrváva asi 160 rokov, CFC približne 100 rokov (v závislosti od druhu). Tento fakt, spolu s ich vysoko účinnými skleníkovými vlastnosťami a rýchlo rastúcimi emisiami znamená, že v súčasnosti zohrávajú významnú úlohu pri zmene klímy. Aj keď zatiaľ úplní istotu o predpokladanom smere vývoja doteraz nemáme, vzhľadom k závažnosti týchto dôsledkov pre celú biosféru i pre človeka a jeho hospodárstvo je dôležité robiť také kroky, ktorými by sa ďalšiemu zvyšovaniu koncentrácií skleníkových plynov a teda aj príčinám a dôsledkom skleníkového efektu zabránilo.

Ďalším zo súčasných environmentálnych globálnych problémov ľudstva je poškodzovanie ozónovej vrstvy Zeme. Ozón (O₃) dosahuje najvyššiu koncentráciu v stratosfére, zhruba vo výške 20 - 25 km nad zemským povrchom (ozonosféra). Ozón v atmosfére vzniká tak, že účinkom slnečného žiarenia (jeho ultrafialovej zložky) sa molekuly kyslíka O₂, ktorý je prirodzenou súčasťou ovzdušia, rozpadnú na tzv. molekulárny kyslík (O), ktorý následne zreaguje s molekulami O₂ na trojatómové molekuly O₃. Molekuly O₃ nie sú veľmi stabilné a prirodzene sa rozpadajú a celý cyklus sa opakuje. Keby vrstva stratosférického ozónu, hrubá iba niekoľko milimetrov, zanikla, znamenalo by to koniec existencie života na Zemi. Ozónová vrstva funguje ako filter, zachytáva škodlivé ultrafialové žiarenie. Úplne absorbuje UV-C žiarenie (so smrtiacimi účinkami pre živé organizmy) a čiastočne absorbuje UV-B žiarenie, ktoré je schopné vyvolať celý rad nepriaznivých efektov.

Zhruba od roku 1980 (z tohto roku sú k dispozícii prvé satelitné záznamy) pozorujeme zmenšovanie hrúbky ozónovej vrstvy. Prispievajú k tomu prirodzené faktory, napr. slnečný vietor a slnečné škvrny, síra a prach zo sopečných erupcií, no predovšetkým antropogénne faktory, medzi ktoré patria priemyselne vyrobené chemikálie, predovšetkým chlorované a fluorované uhľovodíky, nazývané freóny. Ide o extrémne stabilné plyny, ktoré obsahujú chlór, fluór a bróm. Po uvoľnení do atmosféry sa freóny rozptyľujú a účinkom ultrafialového žiarenia sa rozkladajú. Uvoľnené molekuly chlóru, fluóru a brómu ničia molekuly ozónu (jeden atóm chlóru je napr. schopný zničiť až 10 000 molekúl ozónu). Freónov je celý rad a niektoré z nich zotrvávajú v atmosfére až 400 rokov.

Trojatómová molekula kyslíka O₃, je z ekologického hľadiska najvýznamnejšia súčasť atmosféry. Je prirodzenou súčasťou stratosféry ale jednou z najtoxickejších znečisťujúcich látok troposféry. Je to nestály, charakteristicky páchnuci plyn so silnými oxidačnými vlastnosťami, vo vyšších koncentráciách prudko jedovatý. Aj v mierne zvýšenej koncentrácii dráždi dýchacie cesty a môže spôsobiť vážne poškodenie ľudského zdravia alebo narušenie rastu plodín.

V stratosfére ozón vytvára ochranný štít Zeme – ozónovú vrstvu (ozonosféru), ktorá chráni zemský povrch pred pôsobením ultrafialového žiarenia. Ozónová vrstva úplne absorbuje UV-C žiarenie (200 - 290 nm) a zoslabuje UV-B žiarenie (290 - 320 nm). Život totiž najviac ohrozuje ultrafialové žiarenie s vlnovými dĺžkami medzi 280 - 320 nm, ktoré je schopné usmrcovať mikroorganizmy a poškodzovať bunky v živočíšnom a rastlinnom tkanive. Poškodzovaním proteínov a nukleových kyselín sa narušuje ich biologická funkcia. U človeka spôsobuje zložka UV-B žiarenia opálenie, porušovanie pokožky, starnutie a pravdepodobne je aj zdrojom niektorých foriem kožnej rakoviny.