ÚVOD

Aby človek mohol riešiť problémy životného prostredia, musí byť vzdelaný v príslušnom smere. Preto sa na celom svete kladie veľký dôraz na environmentálne vzdelanie – environmentálnu gramotnosť. Environmentálnu gramotnosť rozoznávame dvojakú – občiansku a profesionálnu. Občan - laik by mal napr. vedieť, prečo sú škodlivé exhaláty, ktoré vypúšťa tepelná elektráreň v blízkosti jeho bydliska, a ako sa môže pred ich účinkami chrániť, profesionál environmentalista by však mal vedieť aj to, akým spôsobom môže znížiť množstvo vypúšťaných škodlivín na minimum, prípadne navrhnúť iné zdroje energie a pod. Okrem toho musí vedieť aj to, že emisie exhalátov nepoškodzujú iba zdravie človeka, ale majú škodlivý vplyv aj na rastliny, budovy, kultúrne pamiatky a pod.

Problémy znečistenia životného prostredia vôbec nie sú nové, no až v posledných rokoch sa nimi starostlivejšie zaoberáme. Už v roku 1661 napísal napríklad John Evelyn knihu, v ktorej popísal nebezpečenstvo znečisťovania londýnskeho ovzdušia dymom z manufaktúr. No až keď došlo k známej ekologickej katastrofe (Londýn 1952) a zomrelo zhruba 4 000 ľudí, teda takmer o 300 rokov neskôr, sa začali realizovať (a nielen v Anglicku) prvé radikálne opatrenia na zamedzenie smogu.

V roku 1982 sa konala v Štokholme konferencia OSN o životnom prostredí, na ktorej zaznelo prvé vážne varovanie, že životné prostredie na Zemi je vážne ohrozené, že vzduch, voda a pôda sú znečistené a že je najvyšší čas pristúpiť k ráznym nápravným opatreniam.

Pomerne rozšírený je názor, že ochrana životného prostredia vyžaduje náklady. Skúsenosti však ukazujú opak. Nielen v oblasti životného prostredia je prevencia vždy lacnejšia a účinnejšia než odstraňovanie následkov poškodenia. To najdrahšie, čo spoločnosť má, sú ľudia. Prvoradou úlohou spoločnosti je teda starať sa o telesné a duševné zdravie svojich občanov. Výsledkom je napríklad aj to, že environmentálna úroveň sa v posledných rokoch zaradila medzi najdôležitejšie ukazovatele všetkých výrobkov (napr. úsporné a ovzdušie neznečisťujúce automobily, zdravé potraviny, úsporné elektrospotrebiče, tepelne a zvukovo izolované domy a pod.). Na druhej strane projektovanie a produkcia zariadení zameraných na ochranu životného prostredia (ekologické spaľovne odpadu, odlučovače, ionizátory vzduchu, spracovanie druhotných surovín, čistiarne odpadových vôd, monitorovacie prístroje a pod.) otvára nové možnosti výskumu a výroby a prináša aj nové pracovné príležitosti..

Odborník – environmentalista sa musí predovšetkým orientovať v oblastiach:

• systémy kontroly životného prostredia (meranie a monitoring, inšpekcia),

• systémy hodnotenia environmentálneho vplyvu výroby (legislatíva, ekoaudit, posudzovanie vplyvov na životné prostredie),

• systémy zvyšovania ochrany ovzdušia, vody a pôdy (inštitúty odborného posudzovania - zámeru činnosti, územného rozhodnutia, stavebného povolenia, uvádzania do prevádzky, výrobná a environmentálna technika),

• systémy sledovania využitia surovín, palív a prevencie vzniku odpadov (delegovanie povinnosti na konkrétne prevádzky, prevádzkové laboratóriá),

• systémy zlepšovania nakladania s odpadmi a predovšetkým ich zneškodňovania (analýza zloženia a vlastnosti odpadov, inštitúty odborného posudzovania, environmentálna technika),

• systémy ekologického spravovania výrobkov a tvorba ekologicky šetrných výrobkov (životný cyklus, zloženie, ekologická kvalita a nezávadnosť, zodpovednosť za výrobok, vlastný alebo objednaný výskum a vývoj výrobkov),

• systémy hodnotenia a stratégie zavádzania progresívnych technológií chrániacich životné prostredie (čistejšie technológie, technológie s nižšou energetickou náročnosťou),

• environmentálne systémy riadenia podniku (špecifické riešenie pre každý podnik, normy ISO radu 14 000, environmentálne ciele a environmentálna politika podniku),

• dobrovoľné nástroje riadenia podnikovej environmentálnej činnosti (environmentálne účtovníctvo, environmentálny reporting, rozšírená zodpovednosť výrobcu, združená spoločenská zodpovednosť a ďalšie).

Environmentálny sektor, ktorý v sebe zahŕňa dve základné oblasti environmentálny priemysel a environmentálne služby, bude v hospodárstve 21. storočia kľúčovým strategickým odvetvím. Vychádzame z predpokladu, že celosvetová ročná produkcia v jednotlivých odvetviach sa v blízkej dobe odhadujú napr. v chemickom priemysle čiastkou 500 mld. USD, v leteckom a kozmickom priemysle 200 mld. USD, no v oblasti environmentálnej výroby čiastkou 600 mld. USD.

Environmentálne technológie v najvyspelejších krajinách sa radia po výrobe počítačov, zdravotníckych zariadení a výrobe energie k najprosperujúcejším sortimentom¹.

Výdavky na ochranu životného prostredia sú v súčasnosti najvyššie v týchto oblastiach:

• výroba zariadení na čistenie vody,

• zhodnocovanie a zneškodňovanie odpadov,

• výroba zariadení na čistenie odpadových plynov,

• ostatná environmentálna produkcia.

V oblasti environmentálnych služieb najrýchlejší rozvoj v nasledujúcom období zaznamenajú:

• environmentálne poradenstvo a expertízy, napr. odporúčanie a zdôvodnenie najvhodnejšej technológie,

• vypracovanie emisného priznania a bilancií odpadov,

• monitorovanie a testovanie výrobkov z hľadiska ich vplyvu na životné prostredie,

• výpočty environmentálnych bilancií výrobkov, procesov a služieb,

• služby v oblasti čistenia vôd, ovzdušia, zhodnocovania a zneškodňovania odpadov,

• environmentálna riadiaca činnosť (EMS).

Zásadné spory a odlišnosť názorov na spôsob riešenia problémov sa vyskytujú v mnohých oblastiach nášho života. Ochrana životného prostredia, ktorá prirodzene vzbudzuje sympatie väčšiny obyvateľov, nie je v tomto smere výnimkou. Sympatickosť a aktuálnosť témy sa však niekedy zneužíva na delenie strán sporu na dobrú a zlú. „Dobrí“ sú v očiach verejnej mienky zväčša aktivisti hnutí na ochranu životného prostredia, ktorí „presadzujú právne normy a nástroje na skvalitnenie životného prostredia“ a úloha „zlých“ býva prisúdená ich oponentom, keďže oni tieto právne normy kritizujú a svojím odporom „neumožňujú občanom správať sa ekologicky“. Oponenti však často iba logicky a legálne upozorňujú na praktické problémy a na náklady, ktoré prijatím spomenutých noriem môžu vzniknúť. Navyše, nesúhlas so stanoviskami tých, ktorí sami seba označujú za „ekologických“, vôbec neznamená, že podnikatelia sú protiekologicky zameraní².

Zdravé zapálenie pre vec postupne prerastá do nezdravého fanatizmu vtedy, keď niekto chce presadzovať ciele, o ktorých sa domnieva, že sú na prospech všetkých, ale ešte predtým musí zlomiť odpor niekoľkých jednotlivcov či skupín, ktorí – podľa neho – postavili svoj záujem nad „verejné blaho“. Tu niekde má svoje korene „ekofašizmus“. A pod týmto pojmom si nemusíme hneď predstavovať ekologicky motivované teroristické útoky. Jeho zárodky je možné pozorovať v menej extrémnych formách - v snahe diskreditovať názorových protivníkov v mene ekológie a v úsilí podsúvať oponentom nečestné úmysly a škandalizovať ich.

V prípade ochrany životného prostredia je nevyhnutná vyvážená a najmä korektná diskusia o ekologických aspektoch podnikateľskej činnosti, ale zároveň aj o ekonomických a spoločenských dôsledkoch opatrení prijímaných na ochranu životného prostredia. Je nezmyselné podľahnúť netrpezlivosti a nerozvážne začať nastoľovať „ekologický raj“ za každú cenu.

ANTROPOCÉN

Historický vzťah človeka a prírodného prostredia

Pred dvesto rokmi žilo na Zemi zhruba 800 miliónov ľudí, dnes je nás takmer 7 miliárd. Zvýšila sa nielen početnosť populácie, nesmierne sa zvýšila aj materiálna úroveň života. Súčasťou tohto vývoja je aj neustále sa zvyšujúci tlak vplyvu ľudskej civilizácie na prírodné procesy – až v planetárnom meradle. Podstatná časť pevnín je významne zmenená, ľudia využívajú takmer polovicu dostupných zdrojov vody, znížila sa biologická rozmanitosť, ľudské aktivity poškodzujú životne dôležitú ozónovú vrstvu, ovplyvňujú globálny klimatický systém... Rozdiel oproti minulým epochám je taký výrazný, že sa o súčasnej dobe hovorí ako o antropocéne – novom geologickom období, počas ktorého sa rozhodujúcou prírodnou silou stali ľudia. Začiatok antropocénu³ sa symbolicky kladie do roku 1784, kedy James Watt vynašiel parný stroj. V období antropocénu sa naša planéta stala doslova planétou ľudí – ľudia sa správajú ako majitelia celej Zeme a v skutočnosti nimi aj naozaj sú – s vlastníckymi právami, ale aj s povinnosťami, ktoré z postavenia vlastníka vyplývajú.

História vzťahov medzi ľuďmi a prírodou je históriou budovania ľudského sveta a vymedzovania sa ľudí z prírody. V tejto histórií majú podstatný význam tri obdobia významných zmien, tri „revolúcie“, tri „veľké tresky“. Ako prvú spomeňme udalosť predovšetkým biologického charakteru: Pred 200 až 150 tisíckami rokov sa vo východnej Afrike objavil náš súčasný „ľudský“ poddruh (Homo sapiens sapiens), ktorý sa vyznačuje rovnakými alebo veľmi podobnými fyziologickými vlastnosťami, ako máme my. Radikálne sa zväčšil objem jeho mozgu a výrazne vzrástla inteligencia. Začiatok tejto éry označujeme ako paleolitickú revolúciu.

Až do doby pred 60 až 65 tisícmi rokov obýva tento „anatomicky moderný človek“ len územie Afriky, neskôr ľudia migrovali do celého sveta. Ľudia staršej doby kamennej (paleolitu) ostávali v podstate súčasťou prírodných ekosystémov, ktoré však výrazne ovplyvňovali⁴. S teritoriálnym rozširovaním sa paleolitických zberačov a lovcov sa takmer vždy spája zánik niektorých živočíšnych druhov (predovšetkým veľkých cicavcov) a obmedzovanie lesa či úplné odlesnenie.

Zhruba pred 20 až 15 tisícmi rokov pozorujeme ústup zaľadnenia (koniec ľadovej doby) a postupné otepľovanie klímy. V súvislosti s tým sa zhruba pred 10 000 rokmi začal druhý historický „veľký tresk“. Ľudia postupne prešli od lovu a zberu k poľnohospodárstvu – neolitická revolúcia. Neolitickou revolúciou nastáva nová epocha, ktorá predstavuje začiatok poľnohospodárskej civilizácie.

Prvým centrom vznikajúceho ekonomického systému bola oblasť Stredného východu, kde sa začala pestovať predovšetkým pšenica (okrem iných plodín), ďalšími nezávislými centrami bola oblasť Číny (ryža a proso) a Latinská Amerika (predovšetkým kukurica). Nový spôsob obživy bol v porovnaní so zberom a lovom podstatne produktívnejší a priniesol so sebou zásadné premeny ľudskej spoločnosti. Ľudia začali žiť usadlým spôsobom, nemuseli sa za obživou sťahovať, začali stavať trvalé sídla a pomerne rýchle začali vznikať husto obývané osady. Postupne došlo k populačnej explózií, ľudí pribúdalo a sťahovali sa do ďalších oblastí. S rastúcou koncentráciou obyvateľstva dochádza aj k hierarchizácii spoločnosti, vznikajú rôzne profesie a postupne aj rôzne organizačné útvary, vrátane útvaroch štátnych na čele s panovníkom. Vznikli prvé civilizácie, k čomu významne prispelo aj písmo ako nový a veľmi účinný spôsob komunikácie.

Tretím „veľkým treskom“ v histórií vzájomných vzťahov ľudí a prírody je začiatok globálnej industriálnej epochy – priemyselná revolúcia – začiatok antropocénu.

Minulé lovecko – zberačské a poľnohospodárske epochy vyústili do stabilizovanej situácie, z dnešného pohľadu do situácie „globálne environmentálne udržateľnej“. Ako nás však upozorňujú úpadky viacerých dávnych civilizácií, ku ktorým prispela aj environmentálna neudržateľnosť, globálny „priemer“ môže zakrývať vážne regionálne nebezpečenstvá. Dnešná situácia je však v čomsi iná – vážne environmentálne dôsledky ľudských aktivít majú globálny charakter a niet pred nimi kam uniknúť. To je súčasne aj jednou z výziev súčasnosti a všetky vyspelé štáty sveta ju berú vážne – smerovanie k udržateľnému rozvoju sa stalo súčasťou stratégie ich ďalšieho vývoja.

Charakteristiky antropocénu

• Populácia

Paleolitická, neolitická aj industriálna revolúcia boli sprevádzané rastom počtu ľudí na Zemi. Nevieme presne, koľko ľudí žilo na Zemi v čase neolitickej revolúcie (okolo 8 000 pr. n. l.), odhady sa pohybujú okolo 8 miliónov⁵. Vďaka novému, podstatne efektívnejšiemu spôsobu obživy početnosť populácie rástla, na začiatku nášho letopočtu činila asi 200 a s nástupom antropocénu (cca rok 1800) zhruba 800 miliónov. V súčasnosti žije na Zemi zhruba 7 miliárd ľudí. Predpokladá sa, že v najbližšom období dôjde ku stabilizácii rastu populácie. V roku 2020 sa celkový počet ľudí na Zemi odhaduje na 7,5 miliardy, okolo roku 2050 by sa mal tento počet ustáliť na hodnote zhruba 9 miliárd.

Demografická situácia v rôznych regiónoch je značne odlišná. Vo vyspelých štátoch žije zhruba 1,5 miliardy ľudí a ročný prírastok sa tu dlhodobo pohybuje na úrovni zhruba 0,3 % a je z veľkej časti podmienený migráciou. Rozvojové štáty, ktoré majú zhruba 5,5 miliardy obyvateľov, vykazujú prírastok 1,7 % ročne, ale aj tam pozorujeme výrazne rozdiely medzi jednotlivými krajinami a jednotlivými regiónmi.

Aj keď rast populácie je v niektorých štátoch a v niektorých regiónoch stále hrozbou, z celosvetového hľadiska sa začínajú objavovať obavy z iných aspektov demografických trendov. Je to predovšetkým trend starnutia. Príčinou rastu početnosti populácie nie je totiž len znížená kojenecká a detská úmrtnosť, ale aj predlžovanie priemerného veku. Pozorujeme, že celá štruktúra populácie sa postupne mení. Kým v rozvojových štátoch je stále ešte prevaha mladších ľudí, vo vyspelých krajinách sa zvyšuje podiel starších ľudí a predovšetkým tých, ktorí už nie sú v produktívnom veku. Do začiatku priemyselnej revolúcie počet ľudí vo veku nad 65 rokov nikdy neprekročil 2 až 3 % populácie⁶. V dnešnom rozvinutom svete predstavuje táto časť populácie 14 %, do roku 2030 dosiahne 25 %, v niektorých krajinách až 30 %.

Rast priemernej dĺžky života, ktorý môžeme považovať za súhrnný indikátor ľudského zdravia, je jedným zo základných trendov obdobia antropocénu⁷. Výrazná je korelácia medzi ekonomickou vyspelosťou jednotlivých štátov a pravdepodobnosťou dožitia sa vyššieho veku.

Podobne ako o demografickom pokroku môžeme hovoriť aj o epidemiologickom zlome. Postupne strácajú na význame nákazlivé choroby a dôležitými sa začínajú stávať predovšetkým choroby obehového systému a rakovina, teda choroby vyššieho veku.

• Spoločenský rozvoj

Začiatok éry antropocénu charakterizuje nielen vynález parného stroja, či využívanie zdrojov fosílnej energie, ale aj Francúzska revolúcia a Deklarácia nezávislosti Spojených štátov amerických, ktoré priniesli zásadné zmeny v postavení ľudí v spoločnosti. Značne zjednodušene môžeme povedať, že v tomto období sa začal proces radikálnej demokratizácie. Postupne vyústil až do dnešného stavu, kedy sú samozrejmosťou ľudské a občianske práva pre všetkých.

• Ekonomický rozvoj

Ekonomický rozvoj je kľúčovým rysom antropocénu a jednou z hlavných tém dneška, možno dokonca povedať, že témou ústrednou. Stupeň rozvoja spoločnosti charakterizuje obvykle veľkosť ekonomického výkonu, vyjadrená objemom hrubého domáceho produktu (HDP)⁸. Aj keď podrobné štatistické údaje umožňujúce výpočet HDP sú k dispozícii iba niekoľko desaťročí, dá sa odhadnúť veľkosť celosvetového HDP aj v minulosti - zhruba od roku 1500 dodnes sa celosvetový HDP zvýšil takmer 120-krát.

Zásadný ekonomický rast pozorujeme od začiatku antropocénu, no skutočný „boom“ nastal po druhej svetovej vojne. Druhá polovica 20. storočia, predovšetkým obdobie od roku 1950 do roku 1973, je spojená s bezprecedentným hospodárskym rozvojom v globálnom meradle.

Ako indikátor hospodárskej úrovne má HDP niekoľko známych nedostatkov, napríklad to, že nepostihuje výkon tzv. sivej ekonomiky (činností, ktoré nie sú spojené s registrovanými finančnými transakciami). Inou črtou HDP, z environmentálneho hľadiska považovanou za vážny nedostatok, je absencia citlivosti voči vplyvom na životné prostredie a na prírodné zdroje. Známym príkladom je stroskotanie tankera Exxon Valdez v roku 1989 pri aljašskom pobreží (do mora vytieklo a pobrežie znečistilo 34 000 ton ropy), vyžadujúce veľký objem sanačných a čistiacich prác, ktoré prispeli ku zvýšeniu HDP.

HDP býva tiež považovaný za ukazovateľ vyššej životnej úrovne, za mieru šťastného života či spokojnosti ľudí, hoci na tieto skutočnosti má iba nepriamy vplyv.

Kritika HDP je iste oprávnená, ale nič to nemení na dvoch základných skutočnostiach:

• HDP je spoľahlivým ukazovateľom hospodárskeho rozvoja,

• existuje vysoká miera korelácie medzi úrovňou HDP a indikátormi, ktoré sa priamo dotýkajú kvality života ľudí, sociálneho rozvoja a úrovne rozvoja ľudskej osobnosti.

Počas antropocénu sa vďaka hospodárskemu rozvoju zásadne zmenili materiálne stránky kvality života, ktoré charakterizujeme ako vzorce spotreby. Ľudia jedia viac a kvalitnejších potravín, lepšie bývajú, pohodlnejšie a častejšie cestujú, stále viac ekonomických prostriedkov venujú na kultúru a zábavu a na pokrytie „luxusných“ stránok života.

So vzorcami spotreby súvisí aj demografický trend, ktorý sme už spomínali a ktorý pozorujeme predovšetkým vo vyspelých krajinách - nerastie počet obyvateľov a súčasne klesá počet osôb v domácnosti, čo sa prejavuje zvyšovaním počtu domácností. Čoraz častejšími sa stávajú „single“ domácnosti o jednom človeku, v niektorých krajinách sa začínajú stavať „rodinné“ domy pre jedného. Domácnosti bývajú vybavené najrôznejšími spotrebičmi, vykurované, klimatizované, napojené na najrôznejšiu infraštruktúru, takže značná časť spotreby energie a aj značná časť spotreby tovarov sa viaže na domácnosť. Zvyšovanie počtu domácností podmieňuje teda aj vzrast energetickej a materiálovej náročnosti.

Ekonomický rast a s ním spojené vzorce spotreby sa často považujú za jednu z podstatných hnacích síl záťaže prostredia. Krivky rastu hospodárstva (vyjadrené prostredníctvom HDP) a krivky rastu záťaže prostredia (vyjadrené napr. prostredníctvom spotreby prírodných zdrojov, resp. prostredníctvom úrovne znečistenia) – obidve rastú, aj keď vo všeobecnosti záťaž prostredia rastie pomalšie než ekonomický výkon.

• Globalizácia, obchod, doprava

Ďalším rysom antropocénu je mimoriadne urýchlenie procesu globalizácie, ktorý je však starý ako ľudstvo samo a začal sa šírením sa ľudského rodu po celej zemeguli v staršej dobe kamennej. K najvýznamnejším charakteristikám tohto procesu predovšetkým v poslednom čase patrí rýchly nárast komunikácie medzi ľuďmi na celej planéte, predovšetkým spojenie prostredníctvom rôznych sietí, ako sú telefón a internet, všadeprítomná televízia, ktorá informuje o udalostiach na celom svete v priebehu niekoľkých minút, maximálne hodín, a neobyčajne účinný zber a rýchly prenos informácií.

Z environmentálneho hľadiska má globalizácia niekoľko dôsledkov – kladných i záporných. Napríklad rýchly prenos informácií po celom svete prispieva ku zvyšovaniu environmentálneho povedomia a ku zvyšovaniu zodpovednosti za správanie sa najmä v prípade veľkých nadnárodných spoločností. Z hľadiska účinnejšieho využívania prírodných zdrojov by jav globalizácie mohol predstavovať pozitívny trend. V praxi to však môže predstavovať aj riziko – nadmernú exploatáciu zdrojov, ktoré sú ľahšie dostupné.

Sprievodným znakom globalizácie je rast svetového obchodu, ktorý je rýchlejší než je celkový ekonomický rast. Obchod sa stáva motorom rastu hospodárstva. V porovnaní s rokom 1950 vzrástol do roku 2005 objem svetového obchodu 22-krát. Export z rozvojových krajín v porovnaní s exportom s vyspelých krajín rastie rýchlejšie a mení sa štruktúra vývozu. V roku 1980 napríklad v rozvojových krajinách vývoz nerastných surovín predstavoval 80 %, v roku 1996 už iba 40 %. Podiel vyvážaných výrobkov v tom istom období vzrástol z 20 na 40 %.

Rozvoj svetového obchodu so sebou prináša aj požiadavky na rast prepravy tovarov. Napriek trendom dematerializácie a miniaturizácie pri výrobe výrobkov množstvo prepravovaných tovarov neustále stúpa. Lacná a účinná doprava sa stala natoľko významným hospodárskym parametrom, že ju podporujú vlády takmer všetkých štátov. Z verejných rozpočtov sa financujú investície do rozvoja infraštruktúry, najmä do budovania prístavov, diaľnic, letísk, diaľnic a pod. Tlak na verejné zdroje je spôsobený aj tým, že za dopravu užívatelia platia menej, než je jej reálna cena, napríklad aj preto, že do poplatkov za dopravu nie sú započítané náklady na environmentálne záťaže podmienené rôznymi aspektmi dopravy.

Rastie aj objem osobnej dopravy. Príčinou toho je predovšetkým záujem o turistiku⁹. Turistický priemysel zamestnáva na svete zhruba 212 miliónov ľudí, jeho podiel na svetovom HDP je 5,5 %. V rozvojových krajinách turistika predstavuje zhruba štvrtinu ich príjmov.

Doprava predstavuje významný zdroj záťaže prostredia. Predovšetkým rastie jej podiel na spotrebe viacerých druhov prírodných zdrojov. V Európe spotrebuje doprava 30 % energie. Doprava je tiež významným zdrojom emisií do ovzdušia, je príčinou zaberania pôdy, zdrojom hluku, príčinou dopravných zápch a nehôd - často sprevádzaných zraneniami a úmrtiami.

• Energetika

Snáď nič neodlišuje antropocén s priemyselnou revolúciou od predchádzajúcich období väčšmi než využívanie fosílnych palív ako zdroja energie¹⁰. Fosílne palivá nahradili biomasu (predovšetkým drevo), silu ľudských svalov a zvierat a stali sa univerzálnym zdrojom energie na získavanie tepla, na realizáciu priemyselných procesov, na výrobu elektriny a pod. bez zdroja energie sa dnes nezaobíde žiadne moderné zariadenie. Stále však platí, že primitívnym spaľovaním biomasy získava energiu (predovšetkým ako zdroj tepla na varenie) ešte takmer jedna tretina ľudskej populácie – predovšetkým v rozvojových krajinách Afriky a Ázie.

Spotreba energie donedávna rástla rovnako rýchle, ako sa zvyšoval hospodársky výkon. Vo vyspelých štátoch sa však v posledných desaťročiach situácia mení. Vo väčšine z nich spotreba primárnych energetických zdrojov rastie, no pomalšie než hospodársky výkon meraný hrubým domácim produktom¹¹. V rozvojových krajinách spotreba energie rýchle rastie. Stále významnejším faktorom svetovej energetickej situácie je hospodársky rast veľkých ázijských štátov, sprevádzaný vzrastajúcou spotrebou energetických surovín.

Medzi súčasnými zdrojmi energie má najväčší podiel ropa. V súvislosti s tým sú zaujímavé diskusie o peak oil, čiže o tom, kedy svetová ťažba ropy dosiahne svoje maximum a potom už bude trvale klesať. Peak oil je pravdepodobne v dohľade niekoľkých budúcich rokov. Ropa je energetickou surovinou, ktorej zásoby sú najnižšie, zásoby uhlia a zemného plynu sú vo svetovom meradle vysoké.

Hrozba vyčerpania fosílnych zdrojov ani ich rastúca cena nie sú jedinými príčinami postupného oddeľovania kriviek rastu ekonomického výkonu a pomalšie rastúcej energetickej spotreby. Veľmi dôležitý je celkový technologický vývoj smerujúci k vyššej produktivite zdrojov. Stále významnejšími sa však stávajú aj ohľady environmentálne. Vysoká spotreba energie predstavuje totiž aj vysokú záťaž prostredia – z najrôznejších dôvodov. Donedávna sa za najväčšiu hrozbu považovali emisie látok ohrozujúcich ľudské zdravie a spôsobujúcich acidifikáciu (okysľovanie) prostredia, napr. emisie aerosolových častíc, oxidov síry, dusíka a pod. V súčasnosti k nim pristupujú emisie skleníkových plynov, predovšetkým oxidu uhličitého, ktoré majú za následok zmenu klímy. Snaha obmedzovať emisie skleníkových plynov je dnes jedným z najdôležitejších faktorov energetiky.

Európska únia považuje otázky energetiky v spojení so snahou o zmiernenie klimatickej zmeny za jeden z najzávažnejších problémov prvých desaťročí 21. storočia. Postupne sa špecifikujú programy, ktorých cieľom je dosiahnuť do roku 2020 tzv. „20 – 20 – 20“: 20 %-né zníženie emisií skleníkových plynov (v porovnaní s rokom 1990), 20 %-né zvýšenie energetickej efektívnosti a 20 %-né zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov na celkovej produkcii energie (do tejto skupiny sa neráta tzv. veľká hydroenergetika, elektrárne na veľkých priehradách a ani jadrová energetika).

Snaha o globálne riešenie energetickej situácie sa v súčasnosti zameriava predovšetkým na náhradu fosílnych palív, ktoré z hľadiska dlhodobej perspektívy nemajú budúcnosť, nehovoriac o tom, že najdôležitejší zdroj – ropa pochádza zväčša z „politicky nestabilných“ oblastí. Z fosílnych palív je environmentálne najmenej škodlivým zdrojom energie zemný plyn. Nie je vylúčené, že v priebehu najbližších 30 rokov sa plyn stane dominantným zdrojom, jeho výhodou je relatívne nízka produkcia škodlivín vrátane skleníkových plynov.

V 50. rokoch 20. storočia boli uvedené do prevádzky prvé jadrové elektrárne, do tohto nového zdroja energie boli vkladané veľké nádeje. Jadrová technológia bola masívne podporovaná najmä jadrovými mocnosťami, napriek tomu sa však výraznejšie rozvíjala iba asi tri desaťročia. Niekoľko jadrových havárií, z ktorých prvá sa stala 8. októbra 1957 v britskom Windscale (neskôr premenovanom na Sellafield), veľká havária v Černobyle (26. 4. 1986) a súčasná situácia v japonskej Fukušime spolu s nedôverou k bezpečnej izolácií jadrových odpadov podmienili záporný postoj verejnosti, ktorý mal spolu s vysokou cenou a s veľmi náročnou stavbou jadrových zariadení za následok spomalenie rozvoja tejto technológie.

• Technológie

Uplatňovanie nových technológií hralo v ľudskej histórií od prvého „veľkého tresku“ v paleolite takú veľkú úlohu, že podľa nich nazývame jednotlivé „doby“ – kamenná, bronzová, železná, poľnohospodárska civilizácia. Aj začiatok éry antropocénu sa spája s celkom novou technológiou produkcie mechanickej práce – s parným strojom poháňaným energiou z uhlia.

Každá významná nová technológia so sebou priniesla aj zmeny v iných oblastiach – od vzorcov osídlenia cez politické a sociálne dôsledky rôzneho charakteru a cez hlboké ekonomické zmeny až po vplyvy environmentálneho charakteru.

V predchádzajúcom texte sme sa zaoberali energetickými technológiami, ktoré sú pre industriálny vek najcharakteristickejšie. Nové zdroje energie, predovšetkým ropa, sa využívajú prioritne na mechanickú prácu. Nespočetné druhy pohonov dnes poháňajú miliardy strojov a zariadení vo výrobe, službách, poľnohospodárstve, stavebníctve, doprave, ťažbe surovín a pod. Zvieracia sila a sila ľudských svalov, dominantné zdroje energie v predchádzajúcich obdobiach, sú v porovnaní so silou najrôznejších moderných motorov takmer zanedbateľné.

Z mnohých výsledkov chemických technológií spomeňme tri, ktoré majú mimoriadne dôsledky na životné prostredie a na ľudské zdravie. Prvou z nich je mobilizácia základných živín, predovšetkým dusíka, kľúčových pre obživu súčasného ľudstva. Haber – Boschova syntéza, uskutočnená po prvýkrát zhruba pred 100 rokmi, významne zmenila podmienky na produkciu potravín tým, že poskytla zlúčeniny dusíka vo forme dostupnej pre rastliny¹². Zároveň však zásadne zmenila biogeochemický cyklus tohto prvku. Druhým je vynález a masové používanie plastov, ktoré v súčasnosti spravidla končia svoj užitočný život ako prekážajúci odpad, hyzdiaci doslova celú planétu vrátane šírych oceánov a neprístupných hôr¹³. Do tretej najvýznamnejšej kategórie patria ochranné prostriedky využívané v poľnohospodárstve (predovšetkým rôzne pesticídy), kozmetické prípravky a predovšetkým produkty farmaceutického priemyslu.

Nepriaznivé účinky produktov chemických technológií sa donedávna očakávali iba sčasti, ich skutočné dôsledky boli často prekvapením. Ako príklad môže poslúžiť napr. DDT, po svojom objave veľmi oslavované a široko používané - dnes vo väčšine krajín dlhodobo zakázané, alebo freóny - veľmi užitočné látky s dlho netušenými nepriaznivými účinkami na stratosférickú ozónovú vrstvu.

Nežiaducim účinkom chemikálií sa v súčasnosti venuje veľká pozornosť, predovšetkým vo vyspelých krajinách. V Európskej sa uplatňuje komplexná chemická politika pod skratkou REACH (Registration, Evaluation and Authorization of Chemicals)¹⁴, ktorá sa pokúša obmedzovať nepriaznivé účinky všetkých vyrábaných chemických látok, bez ohľadu na ich použitie.

Kombinácia najrôznejších technológií priniesla výrazný pokrok pri liečení chorôb, či už ide o diagnostické prístroje a metódy, prístroje a nástroje liečebné, doplňujúce alebo nahrádzajúce telesné funkcie, či o spomínané produkty farmaceutického priemyslu. Mimoriadne rýchly pokrok „mechanizovanej medicíny“ prispel významne k poklesu úmrtnosti a k predlžovaniu života – predovšetkým vo vyspelých krajinách. Vyvolal však tiež mnohé etické otázky, ako je napríklad problém eutanázie, umelého prerušenia tehotenstva a pod.

Dopravné technológie sa síce počas antropocénu výrazne zmenili, ale niektoré dôležité dopravné prostriedky (napr. bicykel) ostávajú viac ako sto rokov bez podstatnejších zmien. Rýchly rozvoj dopravy je dôležitým predpokladom hospodárskeho rozvoja a stále dokonalejšie dopravné prostriedky sa stali symbolom súčasnosti, na druhej strane je doprava stále mohutnejším zdrojom záťaže životného prostredia. V tomto zmysle vedie cestná doprava, nezabúdajme však ani na lietadlá a lode, napríklad na tankery, prispievajúce okrem iného k šíreniu sa inváznych druhov rastlín a živočíchov. Medzi prostriedky dopravy zaraďujeme aj produktovody, často mimoriadne zložité stavby s veľkým environmentálnym účinkom. Dopravná infraštruktúra, napríklad diaľnice alebo letiská, patria medzi neprehliadnuteľné štruktúry, dobre pozorovateľným aj z kozmického priestoru.

Obmedzenie dopravy nepriniesli ani informačné a komunikačné technológie (IKT), charakteristické pre súčasnú fázu rýchleho procesu globalizácie. Prudký rozvoj od telegrafu po televíziu, e – mail, internet a mobilné telefóny, od ceruzky a papiera po notebooky prenikavo zmenil svet, životné prostredie a ľudské životy. Dlhodobé dôsledky nemožno ani odhadnúť, pretože vývoj v tejto oblasti je stále rýchlejší a ani len jeho smerovanie nie je možné dôkladne zmapovať.

V poslednej dobe vývoj priniesol viaceré technológie využívajúce energiu atómových jadier. Z nich sú okrem spomínanej jadrovej energetiky iste najvýznamnejšie jadrové zbrane. V tejto súvislosti spomeňme pokusné jadrové výbuchy v 50. a 60. rokoch minulého storočia, ktoré sa našťastie skončili zákazom podobných skúšok v atmosfére v roku 1963. Do prvej polovice 60. rokov 20. storočia rádioaktivita ovzdušia hrozivo narastala, v súčasnosti poklesla takmer na pôvodnú úroveň.

Využitie kozmického priestoru až doteraz prináša predovšetkým nové informácie, najmä z diaľkového prieskumu Zeme. Družice sú dnes už nevyhnutnými súčasťami komunikačných systémov, zvláštny význam majú satelity na geostacionárnej orbite (36 000 km nad rovníkom), kde sa vyrovnáva sila zemskej príťažlivosti s odstredivou silou, ak družica obieha spolu so Zemou (nemení svoju polohu voči Zemi). Pretože ide o technológiu pomerne novú (asi 50 rokov), všetky jej výsledky a dôsledky, podobne ako v prípade IKT, nie je možné celkom objektívne zhodnotiť.

• Nerastné suroviny

Podobne ako niektoré obdobia ľudskej histórie nazývame staršou a mladšou dobou kamennou, mohli by sme aj obdobie antropocénu s istou mierou preháňania označiť ako novú dobu kamennú. Objem využívaných nerastných surovín totiž nesmierne vzrástol spolu s celkovou ekonomickou výkonnosťou.

Až do začiatku priemyselného obdobia bolo známych iba osem kovov: zlato, striebro, meď, olovo, cín, ortuť, antimón a železo, aj keď história využívania kovov a rúd je veľmi stará. Pravdepodobne v období 10 000 až 8 000 rokov pr. n. l. dokázali ľudia využívať meď a prvé dôkazy o zlate sú z obdobia staršieho než 6 000 rokov. Železo sa začalo používať neskôr, ale už z obdobia okolo 3 500 rokov pr. n. l. existujú dôkazy o jeho pomerne širokom využití. Celkové objemy surovín boli však nepatrné v porovnaní s tým, čo sa ťaží dnes, so stúpajúcim objemom ťažby sa postupne musia ťažiť aj menej kvalitné ložiská surovín, pretože tie lepšie boli využité už v minulosti. Napríklad zlato sa v roku 1900 ťažilo, ak jeho obsah bol aspoň 10 g na tonu horniny, dnes postačuje desaťkrát menej (1 g zlata na tonu hlušiny).

V súčasnosti sú najdôležitejšími nerastnými surovinami fosílne palivá, ktoré sme spomínali už v kapitole venovanej energetike. Spomeňme tiež urán, zdroj paliva pre jadrové elektrárne, po ktorom v poslednom čase dopyt výrazne stúpa (prirodzene aj cena uránu). Ďalšiu kategóriu nerastných surovín predstavujú stavebný kameň, štrk a vápenec (na výrobu cementu). Týchto surovín je v podstate dostatok, spravidla sa neprepravujú na veľké vzdialenosti a využívajú sa viac – menej lokálne. Ich ťažba je pomerne jednoduchá a v porovnaní s inými druhmi nerastných surovín sa ich ťaží v celkovom úhrne najväčší objem.

V 70. rokoch minulého storočia si niektorí autori všimli, ako rýchle rastie využívanie nerastných surovín a prišli s vážnymi varovaniami o ich možnom vyčerpaní. Upozorňovali na to, že nedostatok nerastných surovín by mohol mať pre ďalší hospodársky rozvoj katastrofálne dôsledky. Tieto obavy sa však nesplnili. V porovnaní s rokom 1972, kedy vyšla známa kniha Medze rastu¹⁵, sa známe zásoby prakticky všetkých surovín skôr zvýšili, napriek rastúcej ťažbe. V súčasnej dobe nikto nemá obavy z možného vyčerpania ktorejkoľvek nerastnej suroviny – s výnimkou ropy¹⁶.

Ťažba nerastných surovín a ich spracovanie sa už v dávnej minulosti spájali s poškodzovaním životného prostredia. Kontaminácia olovom v rímskych dobách patrí medzi klasické prípady. Relatívne malý vplyv na životné prostredie majú hlbinné bane s malým objemom ťažby, no v súčasnosti sa uprednostňujú veľké ložiská s povrchovým spôsobom ťažby. Povrchová ťažba mení rozsiahle územia na „mesačnú krajinu“. Nepriaznivé dôsledky na životné prostredie má ťažba kovových rúd. Tie sa v mnohých prípadoch ťažia na báze sulfidov, ktoré na vzduchu oxidujú na sírany a sú zdrojom veľmi kyslých banských vôd. Spracovanie rúd na výsledné produkty býva tiež zdrojom značnej záťaže životného prostredia. V nedávnej minulosti boli niektoré závody na výrobu kovov priam exemplárnym príkladom extrémneho znečisťovania.

Zvláštnou kapitolou je ťažba, spracovanie a preprava rádioaktívnych materiálov. Základnou surovinou je uránová ruda, ktorej sa na svete ťaží asi 40 000 ton, najviac v Kanade (viac ako 30 %), Južnej Afrike a v Rusku. Pri ťažbe a pri následnej výrobe koncentrátu sa obvykle produkuje značné množstvo rádioaktívnych odpadov, ktoré sa spravidla skladujú v blízkosti výrobných zariadení, najčastejšie v odkalovacích nádržiach, predstavujúcich významné ekologické záťaže.

Od samého začiatku využívania kovov pozorujeme aj snahy o ich recykláciu. Kovy boli vždy pomerne vzácne, a preto iba zriedka končili ako odpad. Platí to až dodnes. V súčasnosti sa vo svete recykluje asi 40 % ocele, 25 % hliníka, 20 % medi a podstatne vyššie percentá olova a všetkých vzácnejších kovov. Atraktivitu druhotných surovín zvyšuje predovšetkým rastúca cena primárnych surovín, k čomu prispievajú aj rastúce ohľady k otázkam ochrany životného prostredia.

• Potraviny a poľnohospodárske produkty

Až do začiatku antropocénu bola limitujúcim faktorom počtu ľudí na Zemi schopnosť ľudstva uživiť sa. Rast populácie bol mierny, závisel v podstate od možností vypestovať viac potravy. Na základný vzťah týchto dvoch fundamentálnych veličín upozornil už Thomas Malthus vo svojom diele An Essay on the Principle of Population (1798). Populácia má podľa neho tendenciu rásť geometrickým radom, kým produkcia potravín iba radom aritmetickým. Malthus však nepredpovedal nevyhnutnú katastrofu, ako znie obvyklá, ale nepresná interpretácia jeho diela, ale upozornil na zjavné nebezpečenstvo a naznačil aj možnosti preventívnych opatrení.

Od začiatku industriálnej epochy začala ľudská populácia rásť, čo bolo zapríčinené práve vyššou ponukou obživy. Zhruba tri štvrtiny všetkých potravín, ktoré ľudstvo skonzumuje, majú svoj pôvod v poľnohospodárstve, zvyšok pochádza z rybolovu, lovu a zberu. Až do pomerne nedávnej doby – zhruba do 60. rokov minulého storočia – umožňovala zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie predovšetkým zväčšujúca sa rozloha obrábaných pôd, v súčasnosti sa poľnohospodárske plochy rozširujú iba málo. Plocha poľnohospodárskej pôdy na jedného obyvateľa planéty sa z 0,43 ha na osobu v roku 1961 znížila na 0,26 ha v roku 1996. Polia a trvalé pasienky zaberajú globálne asi 37 % zemskej súše.

Výnosy poľnohospodárskych plodín na jednotku obrábanej pôdy rástli donedávna dosť pomaly. Taktiež spôsob obrábania pôdy ostával v podstate rovnaký. Zásadné zmeny nastali až v období prudkého celosvetového hospodárskeho rastu po druhej svetovej vojne a predovšetkým v 60-tych rokoch minulého storočia, kedy sa naplno prejavili výsledky „zelenej revolúcie“. Jej pilierom boli nové odrody hlavných poľnohospodárskych plodín (pšenice, kukurice, ryže)¹⁷, ktoré prispeli k podstatnému zvýšeniu hektárových výnosov. Podstatne k tomu prispelo aj masové používanie priemyselných hnojív, chemických prostriedkov na ochranu rastlín¹⁸ a aj mechanizácie.

Výsledkom všetkých týchto procesov je dnešná situácia, kedy produkcia potravín – aspoň v globálnom meradle – drží krok s rastúcim počtom ľudí na Zemi a dovoľuje postupne skvalitňovať výživu zvyšovaním podielu proteínov v strave. V rozvojových krajinách sa za posledných 40 rokov zvýšila spotreba kalórií o 30 % a počet podvyživených a hladujúcich klesol z 35 % na 21 %, čo je však tiež veľmi veľa – cca 840 miliónov ľudí, čo je v absolútnej hodnote viac ako v roku 1960. Za zmienku tiež stojí, že v súčasnom svete je viac ako jedna miliarda ľudí obéznych.

Roľníkov je v súčasných rozvinutých krajinách menej ako 5 % a dokážu uživiť celú populáciu. Až do polovice minulého storočia tvorili poľnohospodári až 90 % obyvateľstva. Významný podiel na tomto posune má aj zavedenie mechanizácie do poľnohospodárstva. Najrôznejšie stroje a zariadenia sú aj v tomto sektore poháňané fosílnymi palivami a odhaduje sa, že na 1 kalóriu v potravinách sa spotrebuje 10 kalórií v palivách.

Od samotného počiatku poľnohospodárstva mal a má tento sektor veľa environmentálnych dôsledkov. Samotná podstata pestovania plodín na poliach predstavuje významný zásah do prírodných procesov: pôvodné ekosystémy nahradili agrosystémy, zavedené ľuďmi. Ich kľúčovou súčasťou je pôda, ktorej úrodnosť je základnou podmienkou poľnohospodárstva. Zvyšovanie úrodnosti pôdy bol vždy základný cieľ snaženia sa roľníkov. Nie vždy sa to však darilo: veľkú hrozbu predstavovala a aj predstavuje erózia (vodná, veterná). Pôda však môže trpieť aj ďalšími „neduhmi“: strata humusu, devastácia pôdnych organizmov, fyzické stláčanie a pod.

Problémom môže byť aj znižovanie geofondu kultúrnych rastlín. Biodiverzita sa v tejto oblasti znižuje rýchlejšie než v prípade divo rastúcich rastlín.

V poslednom čase sa skúma podiel poľnohospodárstva na zmene klímy. Poľnohospodárstvo je významným producentom skleníkových plynov – až 18 % všetkých ich emisií má pôvod v poľnohospodárstve, na porovnanie z dopravy pochádza 14 % skleníkových plynov. Okrem iného poľnohospodárstvo produkuje 65 % antropogenného oxidu dusného a 37 % metánu.

Pomerne veľký podiel poľnohospodárskych plôch je už od staroveku zavlažovaný, dnes je to v celosvetovom meradle zhruba 15 %. Poľnohospodárstvo je v súčasnosti najväčším spotrebiteľom vody a práve nedostatok vody nedovoľuje ďalšie rozširovanie zavlažovaných pôd. Ďalším problémom je degradácia pôd, ktoré v tejto súvislosti trpia pomáčaním alebo zasoľovaním. Obidvom týmto problémom sa dá zabrániť vhodnou konštrukciou závlahových systémov, čo je však finančne dosť náročné.

Okrem potravín poľnohospodári pestujú aj ďalšie rastliny, využívané predovšetkým ako zdroj vlákien. Z nich je najdôležitejšia bavlna, ktorá v niektorých krajinách zaberá väčšinu poľnohospodárskej pôdy, pričom má veľmi vysoké nároky na vodu.

• Osídlenie

V priebehu histórie sa najviac zmenila rozloha lesov, ktoré pred príchodom poľnohospodárov zaberali viac ako 50 % plochy pevnín, v súčasnosti je to asi 30 %. Ľudia osídlili podstatnú časť zemegule a dnes už nie je žiadne väčšie územie úplne ľudoprázdne – vrátane večne zamrznutých antarktických oblastí a šíreho oceánu. Osídlenie však nie je rovnomerné. Zhruba 90 % populácie žije asi na 30 % súše, zväčša v miernom a v subtropickom pásme. Ľudia dávajú prednosť oblastiam v blízkosti mora – viac ako polovica ľudstva žije v úzkom páse do 100 km od morského brehu.

Výrazným trendom antropocénu je rýchly rast podielu mestského obyvateľstva a veľkosti miest. Ešte v roku 1900 žilo v mestách zhruba 200 miliónov ľudí (asi 15 % vtedajšej populácie), v roku 2000 to už bola takmer polovica a podiel ďalej rastie. Obrovským problémom miest v rozvojových krajinách je existencia tzv. slumov (neformálnych sídlisk). Odhaduje sa, že v takýchto sídliskách žije asi miliarda ľudí, teda zruba šestina svetovej populácie.

• Odpady

Za limitujúce faktory rozvoja ľudskej spoločnosti boli v nedávnej minulosti označované možnosť preľudnenia (60. a 70. roky 20. storočia), neskôr to bola obava z možného vyčerpania prírodných zdrojov. Za najvážnejšiu hrozbu sa v súčasnosti považuje produkcia odpadov, ktorá v mnohých prípadoch prekračuje absorpčnú kapacitu prirodzeného planetárneho prostredia. Medzi ne radíme nielen známe tuhé odpady z domácností či z priemyslu, ktoré spôsobujú problémy v mnohých mestách i mimo nich, no vo svojom celkovom účinku na prostredie nie sú príliš nebezpečné. Podstatne horšie sú odpady (nežiaduce produkty ľudskej činnosti), ktoré znečisťujú vody a ovzdušie, vrátane skleníkových plynov podmieňujúcich zmenu klímy..

Ľudia ovplyvňujú podobu Zeme už od svojho „príchodu“. Úplne novým prvkom ľudského hospodárenia bolo zavedenie poľnohospodárstva, kedy človek – poľnohospodár svojou činnosťou modifikoval prírodné podmienky a vytvoril úplne nový prvok v dejinách biosféry – agroekosystém. Systém je takmer úplne „poháňaný“ slnečnou energiou, zachytenou rastlinami, látkový cyklus v ňom je pomerne rýchly a uzavretý. V agrosystéme neexistujú kvantitatívne významné odpady, podobne v ňom neexistuje nedostatok surovín (tieto pojmy splývajú a nemajú faktický význam). Podobne ako v prípade prírodných systémov aj v prípade agroekosystému môžeme hovoriť o kruhovom type výmeny látok, o cyklickom metabolizme.

Dostatok lacnej energie, ktorej zdrojom sa stali fosílne palivá, predstavoval v období antropocénu podstatný prevrat. Na rozdiel od cyklického metabolizmu sa tu stretávame s priemyselným metabolizmom (aj metabolizmus jednosmerného prúdu), ktorý je „poháňaný“ fosílnymi palivami. Z hľadiska pohybu látok je ho možné charakterizovať postupnosťou:

surovina – produkt – využitie – odpad.

Potrebuje vstupné suroviny, ktoré čiastočne využije, a premení ich – jednoducho alebo zložito – na finálne produkty alebo služby. Keď produkty stratia svoju úžitkovú hodnotu, zmenia sa na odpad. Odpady však vznikajú v každej fáze celého postupu: tuhé, tekuté, plynné, rôzneho chemického zloženia, ako aj odpadové energie v najrôznejšej forme (žiarenie, hluk, vibrácie...).

Skutočné množstvo odpadov možno teda považovať za istý indikátor materiálovej a energetickej účinnosti ekonomického systému. Veľké množstvo odpadov je znakom neúčinného spôsobu výroby, nízkej trvanlivosti tovarov a neudržateľných vzorcov spotreby.

Odpady, ich produkcia, doprava a zneškodňovanie nepochybne predstavujú záťaž prostredia, aj keď priamo spravidla nepredstavujú vážne nebezpečenstvo pre ľudské zdravie alebo pre ekosystémy. Kým celkové množstvo odpadov možno brať ako mieru straty zdrojov, environmentálne dôsledky odpadov nemožno posudzovať iba na základe ich kvantity. Medzi negatívne dôsledky odpadov na životné prostredie patrí najmä:

• vyluhovanie živín, ťažkých kovov a iných toxických látok zo skládok,

• záber plôch pre skládky,

• emisie skleníkových plynov zo skládok a zo spracovania organických odpadov,

• znečistenie ovzdušia a toxické vedľajšie produkty zo spaľovní,

• znečistenie ovzdušia a vody a druhotné odpady z recyklačných zariadení,

• zvýšený transport ťažkými nákladnými vozidlami,

• zápach, úlet niektorých odpadov, ohniská infekcií,

• esteticky nepriaznivý vplyv na krajinu,

• v prípade rádioaktívnych odpadov potenciálna kontaminácia prostredia rádioaktívnym žiarením,

• „pochovanie“ potenciálne cenných surovín.

Zneškodňovanie komunálnych odpadov sa – a nielen na Slovensku – realizuje v prevažnej miere prostredníctvom skládok odpadov, aj keď podiel takto zneškodňovaného odpadu klesá a vo vyspelých štátoch bude v priebehu najbližších 15 – 20 rokov postupne celkom vylúčený (platí to predovšetkým pre štáty Európskej únie, v Nemecku je skládkovanie napr. zakázané už od roku 2006). Ak sú však skládky odpadov dobre zabezpečené, nemusí na nich dochádzať ku znečisťovaniu povrchových alebo podzemných vôd a rovnako sa dajú obmedziť emisie skleníkových plynov (predovšetkým metánu), ak sa na skládkach účinným spôsobom zachytávajú. Skládky však vždy zaberajú cennú pôdu, sú zdrojom zápachu, hyzdia krajinu a pod. - do „modernej“ spoločnosti sa jednoducho nehodia.

Spaľovne redukujú objem odpadov zhruba o 70 %, odpady zo spaľovní sú však obvykle nebezpečnejšie než pôvodný odpad. Veľmi náročné je čistenie spalín, ktoré obsahujú nebezpečné látky, vrátane veľmi toxických dioxínov.

Recyklácia odpadov znižuje ich nepriaznivé účinky na prostredie, ale prináša so sebou tiež rôzne environmentálne problémy. Je potrebné si uvedomiť, že iba niektoré odpady sú úplne recyklovateľné a že recyklovaný materiál máva spravidla nižšiu kvalitu v porovnaní s materiálom z primárnych surovín. V každom prípade je na proces recyklácie potrebná energia a účinnosť recyklačného procesu nikdy nebude 100-percentná, vždy ostáva nerecyklovateľný zvyšok, ktorý je spravidla veľmi nepríjemným odpadom. Navyše každý materiál možno recyklovať iba v obmedzenom počte cyklov (snáď s výnimkou skla) a po ich vyčerpaní sa aj recyklát stáva odpadom. V súvislosti s budovaním recyklačných závodov a s ich lokalizáciou vystupuje do popredia aj otázka prepravy odpadov na veľké vzdialenosti a s tým súvisiace požiadavky na prepravné kapacity a bezpečnosť transportov. Preferovanie recyklačných technológii nie je (ako sa to často prezentuje) všeliekom na problémy s odpadmi - v konečnom dôsledku to znamená preniesť definitívne riešenie do budúcnosti.

Z uvedeného vyplýva, že v rozvinutej spoločnosti predstavuje problematika nakladania s komunálnymi odpadmi vážny problém a že jednoduché východiská v tejto oblasti prakticky neexistujú.

ZÁKLADNÉ POJMY

Všetky prejavy života na Zemi sa odohrávajú v biosfére. Ide o obal obklopujúci Zem, ktorý obsahuje časť pevnej zemskej kôry (litosféra¹⁹, pedosféra²⁰), vodného obalu (hydrosféra²¹) a ovzdušia (atmosféra²²), v ktorej je možný život. V užšom ponímaní ide o súhrn (systém) všetkých živých organizmov na Zemi. Pre časť biosféry, v ktorej sa uplatňuje ľudská (antropogénna) činnosť sa používa aj termín noosféra (z gréckeho noos – rozum). Termín biosféra ako prvý použil v roku 1875 Suess.

Základným procesom v biosfére je akumulácia a premena slnečnej energie v živej hmote. Z chemických prvkov majú najvýznamnejšiu úlohu kyslík, vodík a uhlík, ktoré tvoria 96,5 % živej hmoty. Hmotnosť všetkých živých organizmov na Zemi sa odhaduje na 10¹⁴ až 10¹⁵ ton. Približne 90 percent z tejto hmotnosti predstavuje hmotnosť rastlinstva. Hmotnosť všetkých ľudí na Zemi je približne 2 x 10⁸ ton.

Hranice biosféry vymedzujú hranice existencie života. Hranice stability biologických sústav sú určené teplotou, tlakom, fázami prostredia, chemizmom a žiarivou energiou. Živé organizmy môžu existovať vo veľmi širokom intervale teplôt – až 430 °C, pričom horná hranica dosahuje cca 180 °C, dolná zhruba mínus 250 °C. Pre zelené rastliny je toto rozpätie užšie a pohybuje sa od + 80 °C do – 60 °C. Tlakové hranice existencie života (biosféry) sa pohybujú od niekoľkých stotín MPa až do 800 MPa. Hranice existencie života z hľadiska radiácie (žiarenia) sú určené vlnovou dĺžkou absorbovaného žiarenia. Ultrafialové žiarenie s veľmi malými vlnovými dĺžkami nedovoľuje rozšírenie živých sústav. Žiarenie o vlnovej dĺžke nižšej ako 0,3 nanometra zabíja všetky formy života. Hranice vymedzené dlhými vlnami (infračervené žiarenie) nie sú známe. Chemické predpoklady existencie života určuje Ph prostredia, interval prípustných hodnôt sa pohybuje od 3 do 11. V atmosfére biosféra zasahuje do výšky cca 8 km, v svetových oceánoch preniká do hĺbky 4 až 10 km a trhlinami v zemskej kôre sa šíri do hĺbky 3 až 4 km.

Na začiatku svojej existencie človek²³ svoje životné prostredie podstatnejšie neovplyvňoval, žil v súlade s ním. Vplyv antropogennej činnosti sa začal prejavovať až s rozvíjajúcim sa poľnohospodárstvom (odlesňovanie krajiny) a s prvými výrobami. Zásahy neboli veľmi rozsiahle, nedochádzalo k narušeniu rovnováhy v prírode. Zlom nastal s nástupom priemyselnej revolúcie, odvtedy registrujeme výrazne zásahy ľudských aktivít do životného prostredia. Tento proces vyvrcholil v posledných desaťročiach 20. storočia a prerástol až do globálneho ohrozenia základných podmienok existencie človeka a existencie biosféry (znečistený vzduch, nedostatok pitnej vody, kontaminácia pôdy, jadrové znečistenie a pod.). Vážnym problémom sa stávajú aj ekologické katastrofy (rozsiahle požiare, havárie tankerov, havárie chemických tovární a jadrových elektrární, vyrubovanie tropických pralesov, úniky ropy a pod.). Ľudstvo svojimi aktivitami začína ohrozovať globálne biosférické systémy (zmena klimatických podmienok, redukcia ozónu), ničí biologické bohatstvo (strata ekosystémov, vymieranie druhov), nadmerne čerpá prírodné zdroje (strata pôdy, vody, surovín) a tiež priamo ohrozuje svoje zdravie a životy (znečistenie vody, ovzdušia, vyvolané živelné pohromy a pod.).

Tlak ľudstva na okolité prostredie vzniká z dvoch základných príčin:

1. Výrobky na uspokojovanie našich potrieb nedokážeme produkovať bez toho, aby sme súčasne neprodukovali aj odpady, chemické látky a ich zlúčeniny, odpadové látky a odpadové teplo.

2. Pri výrobe potrebujeme priestor (ťažobný, stavebný, skladový), čím zaberáme životné prostredie.

Celkový vplyv hospodárskej činnosti celého ľudstva označujeme ako globálnu záťaž prostredia²⁴. Prioritne sa prejavuje nadmerným čerpaním prírodných zdrojov, ktoré sú často neobnoviteľné. Príčiny globálnej záťaže prostredia sú kombináciou troch hlavných činiteľov:

1. celkového počtu obyvateľov na zemi,

2. materiálových nárokov,

3. ekonomickej náročnosti.

Prírodné zdroje, označované tiež ako zdroje biosféry, definujeme ako súčasť alebo zložky prírody, ktoré človek využíva na uspokojovanie svojich potrieb. Hlavnými prírodnými zdrojmi sú slnečná energia, ovzdušie, voda, pôda, nerastné bohatstvo, rastlinstvo, živočíšstvo.

Prírodné zdroje sa rozdeľujú na nevyčerpateľné (obnoviteľné) a vyčerpateľné (neobnoviteľné). Nevyčerpateľné prírodné zdroje sú k dispozícii v obrovských množstvách a ich využívanie s ohľadom na trvanie ľudskej spoločnosti a v porovnaní so spotrebou iných zdrojov je minimálne. Človek ich nemôže trvalým využívaním vyčerpať, môže ich však poškodiť a znehodnotiť (voda, vzduch). Vyčerpateľné prírodné zdroje zahŕňajú materiály, ktoré nemožno v súčasnej dobe alebo v dobe porovnateľnej s existenciou a s rozvojom človeka a ľudskej spoločnosti obnoviť. Človek ich môže vyčerpať alebo trvale znehodnotiť (napr. fosílne palivá).

Úvahy o blížiacom sa kolapse civilizácie z dôvodu vyčerpania zdrojov predkladali ekonómovia už pred viac ako dvomi storočiami. Najvýznamnejším ekonómom prírodných zdrojov v 18. storočí bol reverend Thomas Robert Malthus, profesor politickej ekonómie, pochádzajúci z dobre situovanej rodiny (priateľmi jeho otca boli napríklad filozof David Hume či Jean-Jacques Rousseau).

Malthus vydal v roku 1798 Esej o princípoch populácie, v ktorej poukazoval na rozpor medzi geometrickým rastom populácie a aritmetickým rastom prostriedkov na jej obživu. Podľa tejto štúdie mala v polovici 19. storočia nastať globálna kríza zdrojov s následkom hladomoru. Hoci už čoskoro sa ukázali Malthusove predpovede ako nepravdivé, začiatkom devätnásteho storočia publikoval iný významný ekonóm David Ricardo prácu, ktorá poukazovala na podobný problém v súvislosti s produkčnou degradáciou poľnohospodárskej pôdy pri jej využívaní. V prvej polovici dvadsiateho storočia sa problematike spotreby zdrojov venoval Harold Hotelling, ktorý v roku 1930 sformuloval tézu o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov, pričom navrhol manažment optimalizácie spotreby „konečných“ zdrojov.

Problém znižovania objemu „fyzicky obmedzených“ zdrojov sa v druhej polovici dvadsiateho storočia spoľahlivo vyvrátil: kým počet obyvateľov na Zemi rýchlo rastie a s ním i objem „spotrebovaných“ surovín, cena týchto surovín neustále klesá. Pokles ceny prírodných zdrojov nemôže byť teda zapríčinený ničím iným než znížením ich vzácnosti, teda zmenou ponuky a dopytu. Keďže dopyt po surovinách celkovo rastie, znamená to, že rastie i objem ich spotreby. Dôsledkom je, že mnohé zo surovín sú nahrádzané rôznymi lacnejšími substitútmi (napríklad palivové drevo a uhlie zemným plynom), čo znižuje záujem o ne. Oveľa dôležitejším faktorom však je, že technický a technologický rozvoj umožňuje nachádzať a čerpať stále z väčšieho počtu ložísk týchto surovín. To znamená, že objem „dostupných“ zdrojov – paradoxne – neustále rastie. V celej histórii ľudstva sa totiž využitie zdrojov mení tak, že hneď, ako stúpne cena konkrétnej suroviny, zvyšuje sa pravdepodobnosť jej nahradenia lacnejšou (menej vzácnou) surovinou. V praxi to znamená, že v podstate žiaden zdroj nie je vyčerpateľný, pretože v istom momente sa dopyt po ňom začne zásadne znižovať, dokonca sa môže úplne stratiť.

Téza o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov má v podstate tri príčiny:

1. Zlá definícia zásob prírodného zdroja. Pri takýchto odhadoch sa často neberie do úvahy možnosť získavať zdroje s oveľa vyššími nákladmi ťažby. Napríklad problém pitnej vody v Afrike nespočíva v jej „nedostupnosti“, ale v nákladnosti jej „ťažby“ a prepravy ku koncovému spotrebiteľovi.

2. Nepochopenie schopností ľudského poznania. Prognózy spotreby zdrojov zlyhávajú na nemožnosti odhadnúť technologický rozvoj, teda schopnosť ľudského umu nachádzať nové spôsoby ťažby, alebo tvoriť a využívať nové suroviny, ako aj zefektívňovať ich použitie. Nebyť napr. technologického rozvoja poľnohospodárstva, pri dnešnom stave populácie by výmera pôdy mohla byť naozaj fyzicky „nedostačujúca“ na pokrytie ponuky. V súčasnosti však pozorujeme problém úplne opačný: Európska únia dotuje poľnohospodárov len preto, že je dobré udržať ich produkciu.

3. Nepochopenie povahy a podstaty prírodných zdrojov. Prírodné zdroje sú samy osebe (bez prítomnosti človeka) bezcenné, až prítomnosť človeka prisudzuje zdrojom hodnotu, iba pre neho majú cenu. Ropa bola tisíce rokov zbytočnou a škodlivou látkou a po jej požití dochli na arabských poliach hospodárske zvieratá. Iba človek a jeho potreby z nej spravili strategickú surovinu 20. storočia.

Životné prostredie predstavuje zložitý systém, ktorý poskytuje podmienky pre základné prejavy a biologické funkcie živých organizmov. Ide o vonkajší svet organizmov, s ktorým majú vzájomné vzťahy (interakcie). Každý organizmus má svoje prostredie, bez ktorého nemôže existovať, v tomto prostredí vznikol, vyvíja sa a rozmnožuje. Tento systém je ovplyvňovaný človekom a človek je jeho súčasťou. Životné prostredie človeka však nie je nielen okolitý abiotický a biotický svet, ale i človek sám a jeho výtvory, teda aj spoločnosť a výsledky jej civilizačného a kultúrneho pohybu. Človeka treba chápať ako súčasť a zároveň aj ako tvorcu životného prostredia. Pojem „životné prostredie“ má logický význam iba v súvislosti s človekom a s jeho existenčnými potrebami. Ide o pojem odlišný od pojmu „príroda“, pretože príroda je časovo i priestorovo úplne svojbytná a nezávislá od človeka.

V súlade s uvedenými predstavami je aj jedna z najrozšírenejších definícií životného prostredia, pochádzajúca od nórskeho profesora biológie S. Wika, ktorú prijala konferencia UNESCO už v roku 1967. Wik definuje životné prostredie ako časť sveta (univerza), s ktorou je človek vo vzájomnej interakcii, t. j. ktorú používa, ovplyvňuje, a ktorej sa prispôsobuje.

Životné prostredie ako zložitý systém je tvorený zložkami, ktoré sú jeho základnými jednotkami. Zložky životného prostredia sú prírodné - prírodné zložky hmotného sveta, ovplyvňované pôsobením človeka (ovzdušie, voda, pôda, horniny, rastlinstvo, živočíšstvo), umelé – zložky tvorené prevažne antropogénnou činnosťou, môže však obsahovať aj prírodné zložky (mestá, obce, priemyselné objekty a pod.), sociálne - podstatu tvoria najmä vzťahy medzi ľuďmi, ich výchovná, kultúrna a sociálna úroveň (medziľudské vzťahy, výchova, vzdelanie a pod.).

Človek od začiatku svojej existencie ovplyvňuje biosféru a prispôsobuje si svoje okolie podľa svojich túžob a potrieb. Okrem značného civilizačného pokroku a mnohých technických výdobytkov, ktoré ľudstvo vo svojej histórii dosiahlo, dokázal však človek súčasne vychýliť prírodu z rovnováhy, narušiť ekosystémy²⁵ a veľkú časť prírodného životného prostredia (živého i neživého) premeniť na umelé.

Na to, akým spôsobom bližšie špecifikovať pojem životného prostredia, nepanuje jednotný názor a rozdelenie sa spravidla podriaďuje účelu, ktorý konkrétny autor sleduje. Wik napr. rozdeľuje životné prostredie na životné prostredie človeka – jednotlivca, životné prostredie skupiny a na životné prostredie ľudstva. Životné prostredie človeka - jednotlivca tvorí podľa neho živá hmotná realita, s ktorou indivíduum je alebo môže byť vo vzájomnom kontakte, na ktorú bezprostredne pôsobí, a ktorá pôsobí na neho, pričom nezáleží na tom, či si toto pôsobenie jedinec uvedomuje alebo neuvedomuje. Životné prostredie skupiny sa chápe spravidla širšie než životné prostredie človeka – jednotlivca. Pod týmto pojmom sa zväčša rozumejú skupiny ľudí žijúcich v organizovaných vzájomných vzťahoch, v určitom priestore (napr. rodina v byte, zamestnanci v práci a pod.). Životné prostredie ľudstva zahŕňa všetky hmotné podmienky života človeka ako biologického druhu, najmä celé prírodné bohatstvo Zeme, vrátane ostatných živých organizmov a ich prostredia. Životné prostredie ľudstva zahŕňa aj produkty ľudskej práce. Snahou všetkých civilizovaných národov v súčasnosti je starostlivosť o životné prostredie, t. j. snaha zachovať alebo zlepšiť kvalitu životného prostredia s ohľadom na všetky organizmy pri dodržiavaní zásad trvalo udržateľného rozvoja²⁶. Starostlivosť o životné prostredie predstavuje ochrana a tvorba životného prostredia.

Ochrana životného prostredia má za cieľ udržanie existujúceho stavu a zahŕňa činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia, alebo sa toto znečisťovanie obmedzuje a odstraňuje. Predstavuje ochranu jednotlivých zložiek životného prostredia, druhov organizmov alebo konkrétnych ekosystémov a ich vzájomných väzieb, ale aj ochranu životného prostredia ako celku. Rozoznávame všeobecnú ochranu životného prostredia (ochrana ovzdušia, pôdy, vody a pod.), špeciálnu ochranu životného prostredia (významné časti prírody - rastliny, živočíchy, chránené územia a pod.) a ochranu kultúrnych pamiatok (ochrana diel, ktoré majú historickú, kultúrnu a umeleckú hodnotu).

Tvorba životného prostredia smeruje ku kvalitatívnej zmene, k vylepšeniu životného prostredia. Predstavuje cieľavedomú ľudskú činnosť. organizovanú na vedeckých základoch, ktorá sa orientuje na optimalizáciu prírodných i umelých zložiek krajiny. Rozoznávame tvorbu umelého prostredia (urbanizmus, stavebná činnosť, investície a pod.), tvorbu biotechnických štruktúr poľnohospodárskej krajiny (biologické a územné plánovanie, hospodárske a technické úpravy pozemkov, úprava tokov, meliorácie, rekultivácie a pod.) a tvorbu štruktúr vysokej rozptýlenej drevinovej vegetácie v krajine (ozeleňovanie, krajinárske a sadovnícke úpravy a pod.).

Ekológia (z gréckeho oikos - dom, logos - slovo) je vedný odbor biológie, ktorý skúma vzťahy medzi organizmami a životným prostredím a vzťahy medzi živými organizmami navzájom. Termín a vymedzenie v tomto zmysle pochádza od Ernesta Haeckela, nemeckého biológa, darvinistu a profesora jenskej univerzity, z roku 1866. Ako samostatná veda bola však ekológia oficiálne uznaná až na medzinárodnom botanickom kongrese v Bruseli v roku 1910.

Ekológia od vzniku svojej definície absolvovala desiatky interpretácií. Zo všetkých je však zrejmé, že ide o vedu rýdzo biologickú. Ak sa chce niekto zaoberať ekológiou na špičkovej úrovni, musí mať seriózny prehľad nielen v základných biologických disciplínach (zoológia, botanika, mykológia, mikrobiológia), navyše musí rozumieť aj pojmom a súvislostiam z ďalších vied, akými sú napr. geológia, pedológia, hydrológia, klimatológia, štatistika a pod.

Ekológia študuje biologické systémy, ich štruktúru, organizáciu a zmeny, ktoré v nich prebiehajú. Prístup ekológie k štúdiu životného prostredia je interdisciplinárny. Ekológia poskytuje teoretické a praktické poznatky, vhodné na riešenie problémov životného prostredia. Zachovanie prírodnej rovnováhy a trvalá existencia zdravej a produkčnej krajiny sú možné iba pri rešpektovaní základných ekologických princípov a zákonitostí.

Environmentalistika patrí tiež medzi náuky o životnom prostredí. Využíva poznatky ekológie a skúma pôsobenie človeka na ekosystémy, zaoberá sa prevenciou nežiaducich zásahov do životného prostredia (predovšetkým prevenciou jeho znečisťovania) a nápravou vzniknutých škôd. Environmentalistika je termín novší, pochádza zo sedemdesiatych rokov 20. storočia. Environmentalistika (objavuje sa aj pojem environmentológia) má lingvistický pôvod vo francúzskom slove environement či v anglickom environment (píše sa rovnako, vyslovuje sa rozdielne), čo v oboch jazykoch znamená okolie, prostredie. Environmentalistiku chápeme ako multidisciplinárny vedný odbor, zameraný na hodnotenie jednotlivých antropogénnych činností súvisiacich s výrobou a spotrebou a na návrhy riešenia minimalizácie ich negatívnych dôsledkov na životne prostredie a zdravie človeka. V tejto definícii je zdôraznený význam environmentalistiky v prevencii poškodzovania životného prostredia.

Zjednodušene možno povedať, že environmentalistika je synonymom pre starostlivosť o životné prostredie, t. j. je synonymom pre ochranu a tvorbu životného prostredia. Hlavnou úlohou environmentalistiky je regulovať vzťahy človeka k prírode, t. j. vhodnou úpravou príslušných vzťahov, opatreniami preventívnej povahy i dôsledným postihom nedovolených konaní a nápravou spôsobených environmentálnych škôd výrazne ovplyvňovať stav kvality životného prostredia a jeho ďalší vývoj. Tieto ciele možno dosiahnuť viacerými spôsobmi, medzi najdôležitejšie patria:

1. racionalizácia – využívanie nových technológii, pri ktorých je životné prostredie zaťažené čo najmenej, menší záber pôdy určený na výrobu, minimalizácia spotreby materiálov,

2. úspora – obmedzenie vzniku odpadových produktov, využívanie už použitých materiálov,

3. recyklácia – opätovné využívanie materiálov, odpady slúžia ako vstupný materiál vo výrobnom procese,

4. kvantitatívne zmierňovanie účinkov odpadov a emisií – regulácia množstva odpadov a emisií,

5. kvalitatívne zmierňovanie účinkov odpadov a emisií – zmena uskladňovania.

Teória Gaia

Príroda je obrovským otvoreným nelineárnym systémom, ktorý si „vymieňa“ energiu so svojím okolím. Najdôležitejším zdrojom energie pre biosféru je slnečné žiarenie. Časť energie naša planéta pohltí a „zužitkuje“ pre potreby živých organizmov a časť sa vyžiari, prevažne vo forme tepla. Aj keď na Zemi existuje nespočetné množstvo biologických druhov v rôznych – často až neporovnateľne odlišných – prirodzených podmienkach, všetky živé organizmy sú viazané a existenčne odkázané na relatívne rovnovážne nastavené fyzikálno-chemické parametre (napr. na množstvo ochranného ozónu). Tieto parametre, priamo závislé od vývoja našej slnečnej sústavy a od jej fyzikálnych vlastností, umožnili vznik rozmanitých foriem života. Avšak už prvé živé organizmy, a to takmer bezprostredne po svojom „zrode“, začali svoje prostredie aktívne meniť a prispôsobovať ho v prospech vlastného prežitia a rozmnožovania. Jednotlivé organizmy, populácie či biologické druhy po istom čase svojej existencie zákonite podliehajú zániku. Jediným živým systémom, ktorý je schopný dlhodobejšej existencie a vývoja, je iba biosféra ako celok. Tento autoregulačný systém nazval známy britský environmentalista James Lovelock Gaia. Intenzívna a výrazná zmena tohto systému by mala dôsledky pre celú planétu a s najväčšou pravdepodobnosťou by znamenala definitívny koniec väčšiny živých foriem na Zemi.

Teóriu Gaia po prvý krát vedecky formuloval Lovelock v 60-tych rokoch minulého storočia. Podľa jeho vlastných slov vznikla pôvodne v súvislosti s jeho prácou pre NASA, kde vyvíjal metódy na odhalenie života na Marse. Pomohol si pri tom faktom, že v zemskej atmosfére ostávajú stabilné koncentrácie chemických látok, vrátane kyslíka a metánu, a ak by sa také kombinácie odhalili na iných planétach, bol by to relatívne lacný spôsob, ako určiť prítomnosť života. Neskôr teóriu podporili iné odhalené súvislosti, napríklad, že morské živočíchy produkujú síru a jód približne v rovnakom množstve, v akom ich potrebujú suchozemské tvory. Lovelock sa podujal tieto rovnovážne systémy vysvetliť vo vzájomnej väzbe, nie oddelene. Prišiel s hypotézou existencie samoregulujúceho systému – Gaia, ktorú postupne prijali a rozvíjali aj iní vedci.

Lovelock definoval Gaiu ako „komplexnú entitu zahŕňajúcu biosféru, atmosféru, oceány a súš Zeme, celistvosť obsahujúcu systém spätnej väzby alebo kybernetický systém, ktorý sa snaží vytvoriť optimálne fyzické a chemické prostredie na život na tejto planéte“. Inak povedané, podľa tejto hypotézy prispôsobuje biomasa podmienky na planéte tak, aby boli vhodnejšie pre život.

Podľa Lovelocka život na Zemi vytvára kybernetické, homeostatické systémy spätnej väzby, ktoré sú riadené automaticky a nevedome sumou všetkých živých organizmov. Tým sa stabilizuje globálna teplota a chemické zloženie prostredia. V pôvodnej hypotéze Lovelock hovoril o existencii globálneho kontrolného systému tvoreného teplotou povrchu, zložením atmosféry a slanosťou oceánov.

Lovelockove myšlienky boli a ostávajú vo vedeckej komunite veľmi kontroverzné. Niektorí ďalší zástancovia teórie Gaia narábajú s touto myšlienkou o niečo opatrnejšie. Lynn Margulisová, považovaná za spoluautorku teórie, napríklad na konci 70-tych rokov 20. Storočia tvrdila, že nemožno hovoriť o homeostatickej, ale len o homeoretickej rovnováhe: zloženie atmosféry, hydrosféry a litosféry Zeme sa síce pohybuje okolo rovnovážnych bodov, tieto body sa však časom menia. Tvrdila tiež, že biosféra nemá vôbec mimoriadnu tendenciu zachovávať existujúce živé tvory, a už vôbec nie vytvárať im pohodlie. Zem je podľa nej akýmsi spoločenstvom postaveným na dôvere, ktoré môže existovať na mnohých rozličných úrovniach integrácie. Je to ako pri ostatných viacbunkových organizmoch, ktoré takisto nežijú a neumierajú naraz, nie všetky bunky v tele uhynú naraz a homeostatické „rovnovážne body“ v tele sa počas života organizmu menia.

Vzťah človek – životné prostredie

Ľudská spoločnosť, ktorá vznikla v prírodnom prostredí, mení toto prostredie (tzv. "humanizácia prírody"), mení samu seba, a tým aj svoj vzťah k prírode. Každá spoločenská epocha pretvárala v súlade so svojimi záujmami prírodné prostredie.

V počiatkoch európskej kultúry sa vzťah človeka k svojmu prostrediu, k prírode prejavoval podobne ako u dnešných kultúr tzv. prírodných národov. Človek sa ešte nevyčleňoval z prírodného celku. Ľudia sú členmi veľkého živého spoločenstva, rovnoprávnymi s ostatnými. Preto v kultúrach prírodných národov nebadať prvky antropocentrizmu, človek sa nenadraďoval nad iné živé bytosti ani si programovo nestaval za cieľ využiť a ovládnuť prírodu.

Situácia sa zmenila po neolitickej revolúcii (začiatok poľnohospodárstva). V prírode nadobúdajú pre človeka väčší význam tie prírodné cykly, ktoré sú späté s prácou na poli. Je to predovšetkým slnečný cyklus, ktorý určuje vegetačné obdobia. Dochádza tiež k postupným zmenám vo vzťahu k prírode. Príprava potravy sa dostáva pod kontrolu človeka, ktorý vybral niektoré rastliny zo svojho prostredia, aby ich pestoval na poliach a začal domestifikovať niektoré zvieratá. So vznikom poľnohospodárstva sa od základu mení i charakter vzťahu medzi človekom a prírodou. Človek začína aktívne pretvárať prírodu, pretože vyrába nielen svoje pracovné nástroje, ale aj všetky ostatné produkty, ktoré zabezpečujú jeho existenciu. Dochádza k usadlejšiemu spôsobu života. Ľudia osídľujú nové územia, budujú zavlažovacie zariadenia, zakladajú polia. Aby získali priestor na pestovanie rastlín, museli odstrániť prírodné ekosystémy, v Európe hlavne lesy (predovšetkým ohňom). Objavujú sa prvé rozdiely medzi pôvodnou panenskou prírodou a prírodou, ktorá bola skultúrnená človekom. Človek však zostáva organicky spojený s prírodou a je jej neustále podrobený. Poľnohospodárska produkcia je v tomto období celkom závislá od klimatických podmienok, od ročných období, od úrodnosti pôdy a iných prírodných faktorov. Vplyv takých druhov ľudskej činnosti, ako bola remeselná výroba, ťažba nerastov, staviteľstvo a pod., na prírodné prostredie bol v porovnaní s obrábaním pôdy a chovom domácich zvierat omnoho menší. Až do obdobia neskorého feudalizmu bola poľnohospodárska výroba najväčším ľudským zásahom do prírodného prostredia.

Už v tomto období majú niektoré ľudské zásahy do prírodného prostredia značne deštruktívny charakter. Človek tým, že ničil prirodzené prírodné celky, zanechal za sebou mnohokrát lokálne celkom spustošenú krajinu.

V období stredoveku dôležitú úlohu zohrávajú náboženské texty Biblie so zdôvodnením mocenského postavenia človeka vo vzťahu k prírode. Vzťah človeka k prírode sa chápe ako vzťah k dielu stvoriteľa, človek teda preberá úlohu správcu. V chápaní človeka a jeho miesta vo svete sa už zreteľne prejavuje dualizmus človeka a prírody ako aj antropocentrizmus, nadradenosť človeka nad všetko stvorené. Na prírodnom prostredí sa stávajú dôležitými faktory umožňujúce jeho ekonomické využitie (úrodnosť pôdy, splavnosť či energetické využitie vodných tokov, surovinové bohatstvo atď.) Príroda je tu pre človeka ako prostriedok a zdroj na hromadenie statkov. Ako vec nemôže mať voči človeku nijaké práva a on s ňou môže zaobchádzať podľa svojej ľubovôle, motivovaný princípom úspechu. Výsledkom je postupná premena prírodného prostredia a jeho „úprava“ na ľudské účely, t. j. poľudšťovanie – humanizácia – prírody. V procese humanizácie sa prírodné zdroje (a prírodné prostredie vôbec) čoraz viac zaťažovali produktívnou i neproduktívnou ľudskou činnosťou, pričom dochádzalo k zmenám životného prostredia (veľmi často nevratným).

Začiatkom novoveku sa stroj stal symbolom spútania prírody človekom a oslobodenia, emancipácie človeka od závislosti na nej. Energia, ktorej zdroje sa začínajú organizovane hľadať, je donútená slúžiť človeku (parný stroj). Strojová výroba umožnila spriemyselniť poľnohospodárstvo, podriadiť vidiek mestu, nahradiť zastaranú techniku novou, ktorá pomohla zvýšiť produktivitu práce. Tieto zmeny vo výrobe viedli k vytvoreniu novej materiálno-technickej základne ľudskej civilizácie, ktorá bola sprevádzaná vykorisťovaním námedznej práce kapitálom, neustálou honbou za ziskom, neľútostným konkurenčným bojom, koloniálnou expanziou, vznikom celosvetového kapitalistického trhu, atď. Technológie strojovej výroby mali na prírodné prostredie väčšinou veľmi neblahý vplyv. Za najväčšie negatívne dôsledky priemyselnej výroby môžeme považovať mimoriadne nízky koeficient úžitkového výkonu energetických strojov, pri ktorom dochádza k strate energie 80 - 90 %; veľmi neracionálne využívanie surovinových zdrojov, kedy ich značná časť končí v odpade; produkciu veľkého množstva látok, ktoré poškodzujú biosféru a ničia životné prostredie človeka. Je potrebné zdôrazniť, že v dobách, kedy priemyselná výroba k svojmu chodu potrebovala pomerne malé množstvo surovín a energetických zdrojov, boli negatívne stránky výrobnej technológie považované za jej nevyhnutný sprievodný jav, s ktorým je potrebné sa zmieriť. Celkový zisk prevyšoval všetky negatívne dôsledky. K tomu prispela aj skutočnosť, že samotná príroda bola schopná spracovať značnú časť priemyselného odpadu a tak zamedziť poruchám v biosfére. Ak aj k nim niekedy došlo, nevyvolali ešte žiadne katastrofálne následky, pretože mali veľmi obmedzený a lokálny charakter.

Rast problémov v oblasti vzťahov medzi človekom a prírodou získal v polovici 20. storočia pod vplyvom vedeckotechnickej revolúcie kvalitatívne nový charakter. Technika, ktorá vznikla v priebehu vedeckotechnickej revolúcie, nie je jednoduchým pokračovaním vzťahu medzi spoločnosťou a prírodou, ktorý sa sformoval v období industrializácie. Donedávna mala väčšina foriem znečistenia životného prostredia v podstate lokálny charakter a bolo ich možné odstrániť v rámci jedného regiónu alebo štátu. Vznikajú problémy, ktoré sú v podstate globálne a nie je v silách jednotlivých krajín ich odstrániť a ktoré si vyžaduje úplne nový prístup riešenia.

Základné globálne environmentálne problémy v súčasnosti:

1. Difúzia toxických látok do prostredia. Ide o chemické látky, ktoré sa nedegradujú biologicky a taktiež o radioaktívny odpad. Prvé obavy tohto typu boli založené na zistení, že DDT sa nachádza prakticky všade, napr. aj vo vajciach tučniakov v Antarktíde. Tento fakt poukazuje na to, že molekula tejto látky si môže nájsť cestu aj do ľudského potravinového reťazca a môže sa hromadiť až do dosiahnutia nebezpečných prahových hodnôt. Podobným spôsobom môžu toxické materiály behom niekoľkých desaťročí preniknúť do hlavných svetových vodných zdrojov. Celý rad priemyselne vyspelých krajín vyváža „nebezpečný odpad“ do chudobných krajín Afriky, ktoré za to získavajú určité finančné prostriedky.

2. Okysľovanie jazier a ničenie lesov (za posledných 30 rokov sa plocha lesov na 1000 ľudí zmenšila z 7, 3 km² na 1, 4 km²) spôsobené emisiami uhoľných elektrární, oceliarní a pod. Napríklad jazerá a lesy východných častí Kanady trpia dymom z Pittsburghu a jazerá a lesy Škandinávie sú ovplyvnené podobným spôsobom plynnými emisiami z Porúria a pod.

3. Ovplyvňovanie vyšších vrstiev atmosféry chlórovanými a fluorovanými uhľovodíkmi (CFC). Ide o látky používané pre svoju extrémnu stabilitu v normálnych pozemských podmienkach, ako napr,. aerosoly v sprejoch v alebo chladiacich zariadeniach. Akonáhle sa dostanú do vyšších vrstiev atmosféry, rozkladajú sa pod vplyvom intenzívneho ultrafialového žiarenia a uvoľňujú chlór, ktorý napadá stratosferický ozón. Došlo k narušeniu ozónovej vrstvy nad Antarktídou, čo môže zvýšiť intenzitu ultrafialového žiarenia na zemskom povrchu a následne i riziko vzniku rakoviny kože a ďalších ochorení.

4. Globálne otepľovanie atmosféry a klimatická zmena. Ukazuje sa, že koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére sa zvyšuje (za posledných 50 rokov sa 4-krát zvýšil jeho obsah vo vzduchu) vďaka spaľovaniu fosilných palív (uhlia a ropy). Toto zvyšovanie je dôsledkom skutočnosti, že schopnosť prírody absorbovať tento plyn počas fotosyntézy v zelených listoch sa podstatne znižuje. Dochádza k tomu taktiež v dôsledku devastácie tropických lesov.

Rýchlym tempom sa zvyšuje rast obyvateľstva a následne i rast výroby a tempo exploatácie prírodných zdrojov. Svetová populácia (podľa odhadov OSN) pravdepodobne dosiahne viac ako 8,5 miliardy v roku 2025. V každom prípade sa populačný rast odohráva v menej rozvinutých častiach sveta. V priemyselne rozvinutých krajinách je v skutočnosti veľmi pomalý a niekde dochádza dokonca k  poklesu, čo vyvoláva problémy spojené so starnutím populácie. Svetová populácia rastie o milión ľudí každých štyri až päť dní. V tomto prípade si treba uvedomiť, že populačný rast sa musí trvalo uvádzať do súladu s výrobou potravín, so zdravotníckou starostlivosťou a vzdelaním.

Vznikla energetická a surovinová kríza, objavil sa nedostatok pitnej vody (20 krajín sveta má už nedostatok pitnej vody: na osobu pripadá menej ako 1000 m³ , v roku 1950 to bolo priemerne po 17 000 m³ , teraz bežne v  jednotlivých krajinách len 7 000 m³) a došlo k silnému znečisteniu hydrosféry a atmosféry. Všetky tieto procesy majú v súčasnosti globálny charakter a sú označované pojmom ekologická kríza.

Rastúce uspokojovanie hmotných a duchovných potrieb spoločnosti vedie ku konfliktu medzi aktuálnymi a perspektívnymi požiadavkami ľudského rozvoja. Vysoká spoločenská a osobná spotreba poškodzuje v konečnom dôsledku to, čo je pre ľudskú kultiváciu nevyhnutné a čo predtým jestvovalo ako samozrejmé a optimálne – zdravé životné prostredie.

Ekonomický rast a s ním spätý konzumný štýl života, ako sociálno-ekonomické faktory podmieňujúce zaťažovanie prírody, patria medzi najčastejšie kritizované životné princípy modernej spoločnosti. Hľadajú sa nové, environmentálne (ale aj ľudsky) únosnejšie alternatívy ekonomického i celkového sociálneho rozvoja spoločnosti. Rozvíja sa koncepcia trvalo udržateľného rozvoja, alebo radikálnejšia koncepcia udržateľného života. V oblasti spotreby sa čoraz viac zvýrazňuje zásada striedmosti a zdôrazňujú sa kvality života, ktoré nie sú odvodené od úrovne konzumu.

Od 70. rokov 20. storočia sa v priemyselne rozvinutých krajinách začína chápať, že nastáva nová historická situácia, na ktorú je potrebné reagovať formuláciou zodpovedajúcich koncepcií a cieľov, aby sa čelilo ďalšiemu zhoršovaniu kvality životného prostredia a devastácie prírodných zdrojov. Keďže priaznivé životné prostredie je základným predpokladom existencie života, potom právo na takéto prostredie je základným ľudským právom každého človeka. O zabezpečenie tohto práva dbá spoločnosť okrem iného aj prostredníctvom takých disciplín ako je právo a etika životného prostredia, v ktorých sa ukladá jednotlivým subjektom povinnosť zúčastňovať sa na vytváraní a udržiavaní priaznivého životného prostredia.

Nové ekologické problémy si vyžadujú nové prístupy a nové riešenia. Spoločnosť si ako reakciu na vzniknutú situáciu začala vytvárať nové inštitúcie a pravidlá správania sa vo vzťahu k životnému prostrediu a aby boli dodržiavané, dala im podobu právnych noriem. Formulujú sa teda nové koncepcie nielen morálnej, mravnej, politickej a ekonomickej zodpovednosti, ale aj právnej zodpovednosti za poškodzovanie životného prostredia.

Prehľad vzťahu človek – prírodné prostredie:

Obdobie	Technický vývoj	Dôsledky
Paleolit	Jednoduché kamenné nástroje. Luk a prak, kopia. Drevené kresadlo na získanie ohňa. Siete a pasce.	Lov divých zvierat (mäso, koža). Rybolov. Zber plodov a korienkov. Kremeň, drevo a kosti na výrobné nástroje. Drevo na kúrenie.
Neolit	Nabrúsené kamenné nástroje. Kamenná sekera. Motyka. Ručný kamenný mlynček. Kultúrne rastliny. Dobytok na prácu. Pomerne kvalitné obrábanie pôdy a živočíšna výroba.	Začiatok premeny pôdy na ornicu. Prenos divo rastúcich rastlín do iného prostredia, ovplyvňovanie ich dedičnosti, kríženie a sadenie kultúrnych rastlín. Vypaľovanie lesa. Využívanie stepí na pasenie dobytka.
Bronzová doba	Tavenie kovov (meď, olovo, zlato, bronz). Bronzové predmety (sekera, pluh, píla, dláto). Mechanizmy na zavlažovanie. Plachetnica. Kolesové vozy. Remeslá.	Začiatok zavlažovania a vznik zavlažovaných kultúrnych pôd. Kanály a hrádze. Začiatok využívania hlbín zeme (kameň na výstavbu, medené rudy, olovo, zlato). Pálenie dreveného uhlia.
Ranná železná doba	Tavenie železa. Rôzne železné pracovné nástroje. Vodné koleso. Ozubený prevod a kladka. Výroba skla. Výroba farbív. Zdokonalenie remeselnej výroby.	Veľké zväčšenie plochy poľnohospodárskej pôdy výrubom lesa. Úbytok lesov v dôsledku pálenia dreveného uhlia. Značné zásahy do hlbín zeme za účelom ťažby železných a farebných rúd. Zväčšenie plochy zavlažovaných pôd.
500 rokov pred n. l.	Stavba námorných plachetníc. Rozvoj stavebnej techniky.	Ovládnutie pobrežných území a vznik pobrežných obchodných miest.
300 rokov pred n. l.	Veľký rozvoj zavlažovacích systémov spojený s prácou otrokov. Čerpadlo. Mapa.	Zväčšenie plochy zavlažovaných území.
150 rokov pred n. l.	Objavenie prvých vodných mlynov.	Začiatok využívania vodnej energie.
r. 700	Kolesový pluh v Severnej Európe. Námorné loďstvo Vikingov.	Rozšírenie poľnohospodárskej výroby v lesnej zóne Európy. Trojpoľný osevný postup.
r. 900	Veľké rozšírenie vodných mlynov.	Využívanie vodnej energie na rôzne účely.
r. 1000	Veterné mlyny v Iráne.	Využívanie energie vetra v celom rade hospodárskych odvetví.
r. 1100	Veterné mlyny vo Francúzku. Lodný kompas.	Rozšírenie nadvlády človeka nad morom.
r. 1200	Objavenie pušného prachu. Ťažba liadku a síry.	Začiatok využívania energie explózie.
r. 1300	Lodné kormidlo.	Zvýšenie nadvlády človeka nad morom.
r. 1400	Kníhtlač.	Zvýšenie využívania drevnej hmoty na výrobu papiera.
r. 1500	Plánovitá banská činnosť.	Ťažba bizmutu, kobaltu, niklu a ortuti.
r. 1550	Výstavba hrádzí, kanálov a plavebných komôr v Holandsku. Prvé pece na drevené uhlie.	Začiatok získavania pôdy z mora.
r. 1600	Pestovanie bavlny v Európe.	Výsadba plantážnych monokultúr.
r. 1700	Prvé stroje v textilnom priemysle.	Zvýšenie výroby bavlnených, vlnených a umelo vytvorených textílií.
r. 1750	Parný stroj a jeho využitie v textilnom priemysle. Textilné stroje. Strojárenstvo. Uhoľné bane. Využitie parnej energie vo výrobe. Uhoľné, železorudné a iné bane.	Formovanie sa priemyselných regiónov na veľkých plochách s veľkou spotrebou rôznych surovín, paliva a vody so silným vplyvom na prírodné prostredie.
r. 1800	Obrábacie stroje.	Výrazné zväčšenie plôch pestovania bavlny a iných technických kultúr.
r. 1850	Parník. Výstavba železníc. Paroplavba.	Veľké osídľovanie krajín tropického pásma, ich využívanie. Pestovanie nových kultúr.
r. 1870	Výroba ocele. Začiatok využívania elektriny.	Vznik tzv. svetelného smogu.
r. 1890	Oceľové konštrukcie a železobetón v stavebníctve. Spaľovací motor. Prvé automobily. Začiatok mohutného vodného staviteľstva a ovládnutie riek v širokom meradle. Železobetónové hrádze a dokonalé kanály.	Začiatok priemyselnej ťažby nafty a rozvoj naftového priemyslu.
r. 1900	Prvá turbína pre veľkú elektráreň. Lietadlá, vodná turbína a vodná elektráreň. Elektrifikácia priemyslu. Dusík z ovzdušia. Využívanie elektrickej energie vo výrobe.	Výroba umelých hnojív a ich využívanie v poľnohospodárstve, viacpoľný osevný postup.
r. 1910	Traktor. Kombajn a iné poľnohospodárske stroje.	Veľké rozšírenie ornej pôdy. Zníženie počtu ťažného dobytka.
r. 1920	Celulóza, plastické hmoty, viskóza. Benzín z uhlia. Krakovanie benzínu. Ľahké kovy.	Väčšie priemyselné spracovanie dreva. Výrazné zvýšenie ťažby hnedého uhlia a ropy.
r. 1940	Automatizácia priemyslu. Reaktívne motory. Polymerizácia. Umelý kaučuk. Nylon a iné plastické látky. Rádio, radar. Televízor.	Začlenenie vzácnych a ľahkých kovov do výroby. Prechod na komplexné využívanie nerastných surovín.
Súčasnosť	Atómová energia. Použitie atómovej energie v priemysle a doprave. Atómové elektrárne. Kozmické lode. Využívanie atómovej energie. Začiatok nadvlády človeka nad prírodou. Človek v kozme. Človek na Mesiaci. Začiatok budovania kozmických orbitálnych staníc a využívanie kozmického priestoru na rôzne účely. Informačná revolúcia.	Globálne environmentálne problémy.

ENVIRONMENTÁLNA POLITIKA

Environmentalistika sa zameriava nielen na problematiku znečisťovania životného prostredia, reprezentovanú nežiaducimi zmenami fyzikálnych, chemických alebo biologických parametrov, ale aj na obmedzovanie znečisťovania životného prostredia plynnými, kvapalnými a tuhými odpadmi, hlukom a odpadovým teplom a pod. a na technické a organizačné riešenia minimalizácie negatívnych dôsledkov antropogénnej činnosti na životné prostredie a zdravie človeka. Environmentalistika zahrňuje ochranu prírody, monitoring zložiek životného prostredia, využívania prírodných zdrojov, hospodárenia s energiami, starostlivosť o zdravie ľudskej populácie a pod.

Riešenie environmentálnych problémov v SR sa uskutočňuje v úzkej koordinácii s environmentálnymi aktivitami v zahraničí s ohľadom na rozvoj medzinárodných ekonomických vzťahov. Vo vzťahoch k zahraničiu v prvom rade ide o plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného environmentálneho práva a z uplatňovania deklarovaných environmentálnych zásad. Základný rámec environmentálnej orientácie u nás tvorí Ústava Slovenskej republiky, ktorá uvádza (6. diel čl. 44, 45) právo každého na priaznivé životné prostredie a na včasné a úplné informácie o jeho stave a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Praktickým prejavom environmentálnej orientácie, zakotvenej v ústave, je environmentálna politika, garantovaná štátom. Environmentálna politika EÚ²⁷ vznikla pôvodne vo výlučne ekonomicky orientovaných Európskych spoločenstvách z potreby zosúladiť environmentálne politiky členských krajín, ktoré pôsobili ako ochranné bariéry pre vnútorný trh. Dnešný mandát EÚ v oblasti životného prostredia je definovaný v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, kde sa v čl. 174 hovorí, že „environmentálna politika Spoločenstiev prispeje k presadzovaniu cieľov ochrany a zlepšovania kvality životného prostredia, ochrany zdravia ľudí, racionálneho využívania prírodných zdrojov a podpory opatrení na medzinárodnej úrovni v záujme riešenia regionálnych alebo celosvetových environmentálnych problémov".

Environmentálna politika (tiež ekologická politika, ekopolitika, politika životného prostredia) je súhrn predstáv, koncepcií, stratégií, cieľov a zásad politických, hospodárskych resp. záujmových subjektov (napr. vlády, verejnej správy, vedenia firmy) vyjadrujúci ich postoj k životnému prostrediu, reakciu na problémy životného prostredia, vôľu riešiť tieto problémy a spôsob dosiahnutia rovnováhy medzi uspokojovaním ľudských potrieb a reprodukčnej schopnosti prírody.

Environmentálne problémy sa stali prvýkrát aktuálnymi v 60. rokoch minulého storočia v súvislosti s očividnou degradáciou životného prostredia spôsobenou rýchlou industralizáciou a  v  tom čase boli vnímané ako problémy lokálneho znečistenia, ktoré ohrozujú ľudské zdravie a dajú sa teda riešiť reguláciou na úrovni jednotlivých štátov. Takto chápaná problematika životného prostredia vychádzala z hodnotového postoja nazývaného ekológia blahobytu človeka (human welfare ecology), ktorý má svoje korene v modernej antropocentrickej industriálnej paradigme. Znečistenie ovzdušia a vody, rovnako ako neregulované ukladanie odpadov predstavovali evidentné a ľahko pozorovateľné škody na životnom prostredí, ktoré mali priamu väzbu na obavy spoločnosti z ich dopadu na ľudské zdravie.

Na najvyššiu úroveň medzinárodnej politiky sa otázky životného prostredia dostali v roku 1972. Pod vplyvom rastúceho vedomia dôležitosti environmentálnej situácie sa vtedy uskutočnila v Štokholme Konferencia OSN o životnom prostredí (United Nations Conference on the Environment – UNCE), ktorej výsledkom bolo prijatie Deklarácie o životnom prostredí a Akčného plánu. Deklarácia obsahuje 25 zásad na zachovanie a zlepšenie životného prostredia ľudí. Akčný plán pozostáva zo 109 odporúčaní pre starostlivosť o životné prostredie na svete a pre environmentálnu medzinárodnú spoluprácu.

Stratégie zamerané na zníženie znečistenia sa v 70. rokoch zväčša vyznačovali dôrazom na administratívnu reguláciu a  na inštitucionálnu inováciu. Všeobecne akceptovanými stratégiami environmentálnej politiky boli stratégie kontroly a riadenia, t. j. vypúšťanie polutantov v zriedenom stave a regulácia množstva škodlivín na základe určenej limitnej hodnoty koncentrácie škodlivej látky.

Postupne spolu s poznaním globálneho charakteru znečisťovania však dochádzalo k zmene vnímania problémov životného prostredia smerom k ich internacionalizácií. V roku 1983 bola založená Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj, ktorej hlavnou úlohou bolo navrhnúť účinnejšie spôsoby ochrany životného prostredia so zameraním sa na analýzu vzťahu medzi hospodárskym rozvojom a životným prostredím. O štyri roky neskôr vydáva komisia správu s názvom Naša spoločná budúcnosť (Our Common Future). Táto správa zaviedla do bežného používania pojem trvalo udržateľného rozvoja (sustainable development), ktorý sa stal základným princípom environmentálnej politiky na všetkých jej úrovniach – od lokálnej až po medzinárodnú.

V roku 1992 sa konala v Rio de Janeiro Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (United Nations Conference on the Environment and Development - UNCED), tzv. Summit Zeme, ktorá dala zrod novému chápaniu súvislostí medzi životným prostredím a ďalším rozvojom našej planéty v novom modeli trvalo udržateľného rozvoja. Systematicky sa zamerala na otázky životného prostredia vo vzťahu k rozvoju, čím reagovala na záujmy ako vyspelých krajín Severu, tak aj rozvojových krajín Juhu. Na konferencii boli okrem iných schválené dva strategické dokumenty – Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji a predovšetkým globálny akčný plán Agenda 21. Agenda 21 je rozsiahly, 800 stranový dokument, ktorý obsahuje 40 kapitol členených na programové oblasti, pozostávajúce z východísk pre činnosti, cieľov, činností a spôsobov realizácie v rámci 4 častí:

• Sociálna a ekonomická dimenzia,

• Ochrana a využívanie zdrojov,

• Posilňovanie úlohy hlavných skupín ,

• Prostriedky uplatňovania.

Agenda 21 sa považuje za prvý celosvetový dokument o uplatňovaní trvalo udržateľného rozvoja v rôznych sférach a na rôznych hierarchických úrovniach. Summit Zeme bol silným impulzom pre rozvoj medzinárodnej environmentálnej politiky vo forme nových konvencií, zmlúv a deklarácií (napr. Dohovor o biologickej diverzite; Rámcový dohovor o zmene klímy; Dohovor o cezhraničných účinkoch priemyselných havárií; Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia).

Desať rokov po konferencii v Rio de Janeiro sa predstavitelia 190 krajín sveta opätovne stretli v juhoafrickom Johannesburgu na Svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji (World Summit on Sustainable Development – WSSD), s cieľom bilancovať uplynulý vývoj a dosiahnuté výsledky od Rio konferencie s osobitným zreteľom na kritické zhodnotenie a podporu realizácie Agendy 21, ako aj so zámerom vyšpecifikovať problémy, ktoré bránia zabezpečeniu trvalo udržateľného rozvoja rovnocenne vo všetkých jeho troch pilieroch - ekonomickom, sociálnom a environmentálnom a zároveň navrhnúť ďalší postup, aktívne opatrenia a výzvy na dosiahnutie tohto spoločného cieľa. Po značných ťažkostiach sa podarilo delegáciám napokon prijať a schváliť výsledné dokumenty: politickú deklaráciu ako politický záväzok štátov pri zabezpečovaní trvalo udržateľného rozvoja a implementačný plán ako súbor zásad, cieľov, programov a opatrení na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja, najmä na implementáciu Agendy 21 a vzájomné prepojenie v rámci všetkých troch pilierov. Členské štáty OSN sa zaviazali monitorovať pokrok, zachrániť planétu, podporovať ľudský rozvoj, dosiahnuť univerzálnu prosperitu a mier. Prijali rozhodnutie zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj ako spoločnú nádej ľudstva v snahe zlepšiť jeho ekonomickú a sociálnu situáciu a vytvoriť podmienky pre jeho prežitie v globálnej prosperujúcej mierotvornej spoločnosti. Obidva dokumenty potvrdili správnosť a aktuálnosť Agendy 21 a obsahujú predsavzatia a úlohy, ktoré musia všetky štáty plniť, ak chcú zabezpečovať trvalo udržateľný rozvoj na ich území, v regiónoch a vo svete.

Environmentálna politika Európskej únie je pravdepodobne tou sférou verejnej politiky EÚ, ktorá prešla najdynamickejším vývojom. Rímska zmluva z roku 1957 o Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) neobsahovala – vzhľadom k dátumu podpisu celkom pochopiteľne – žiadnu zmienku o politike životného prostredia a EHS nemalo v tejto sfére žiadne kompetencie, žiadne inštitúcie ani žiadny rozpočet. Aj napriek chýbajúcemu právnemu základu dochádzalo už v 60. rokoch prostredníctvom harmonizácie technických noriem k vzniku legislatívy s environmentálnym rozmerom. V tomto období bola environmentálna politika úzko spätá s procesom budovania spoločného trhu. Environmentálne opatrenia boli prevažne zamerané na ochranu spotrebiteľa, výrobky a technologické procesy, čo súvislo najmä s vytvorením ochranných bariér pre vnútorné trhy členských štátov. Neskôr, keď sa pôsobnosť EHS rozširovala aj do iných ako ekonomických oblastí, rozširovala sa aj environmentálna politika: zavádzali sa nové oblasti regulácie a nové nástroje s cieľom zabezpečiť vysokú kvalitu životného prostredia. V roku 1981 bolo v rámci Európskej komisie zriadené samostatné Generálne riaditeľstvo pre životné prostredie (Environment DG) - dnes najsilnejší výkonný orgán EÚ v oblasti životného prostredia. Právny základ environmentálnej politiky položil až Jednotný európsky akt z roku 1987, ktorý v rokoch 1993 a 1999 ešte rozšírili Maastrichtská resp. Amsterdamská zmluva. Ďalším medzník environmentálnej politiky EÚ predstavuje zasadnutie Európskej rady v júni 2001 v Göteborgu, na ktorom sa lídri vtedajšej pätnástky dohodli, že v koncepte konkurencieschopnosti, ktorý „naštartovali“ Lisabonskou stratégiou na svojom zasadnutí v marci 2000 v portugalskej metropole, doplnia ekonomický a sociálny aspekt o „environmentálnu dimenziu“. Tzv. Göteborgská agenda opätovne zdôraznila princíp trvalo udržateľného rozvoja a vyzvala členské krajiny k tvorbe národných stratégií trvalo udržateľného rozvoja, v súlade so stratégiou EÚ pripravenou v máji 2001. Na základe tejto agendy musia všetky návrhy nariadení a smerníc orgánov EÚ obsahovať zhodnotenie ich vplyvu na trvalú udržateľnosť.

Základné ciele EÚ v oblasti ochrany životného prostredia sú:

• uchovávanie, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia,

• ochrana zdravia ľudí,

• rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov,

• podpora opatrení na medzinárodnej úrovni pri riešení regionálnych alebo celosvetových problémov životného prostredia.

Dosiahnutie uvedených cieľov je podmienené rešpektovaním nasledovných fundamentálnych princípov:

• Princíp znečisťovateľ platí (The Polluter Pays Principle): ekonomické náklady na odstránenie znečistenia by nemala hradiť celá spoločnosť, ale len pôvodca znečistenia, vrátane nákladov na preventívne opatrenia;

• Princíp trvalej udržateľnosti (The Sustainability Principle): umožňuje uspokojovanie potreby súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné potreby;

• Princíp prevencie (The Principle of Prevention)²⁸: je lacnejšie a účinnejšie vzniku poškodenia životného prostredia predísť, než riešiť poškodenie až keď nastane;

• Princíp vysokej úrovne ochrany (The High Level of Protection Principle): pri prijímaní legislatívy EÚ sa vychádza z prísnejších národných legislatív a najnovších technológií ochrany;

• Princíp opatrnosti (The Precautionary Principle): nedostatok presných vedeckých dôkazov o tom, že určitá činnosť bude mať negatívny vplyv na životné prostredie, nemôže byť dôvodom k tomu, aby neboli prijaté potrebné opatrenia na zamedzenie potencionálneho poškodenia životného prostredia;

• Princíp subsidiarity (The Subsidiarity Principle): prenesenie kompetencií na najnižšiu možnú hierarchickú úroveň ich kompetentnej a efektívnej realizovateľnosti;

• Princíp integrácie (The Integration Principle): dopady na životné prostredie sa musia brať do úvahy aj pri vytváraní a realizácií ostatných sektorových politík;

• Princíp bezprostrednosti (The Proximity Principle): poškodeniu životného prostredia je potrebné zabrániť čo možno najbližšie pri zdroji znečistenia napr. spracovať nebezpečný odpadu priamo u jeho pôvodcu.

MONITORING ZLOŽIEK ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Ako monitoring životného prostredia označujeme systematické, dôsledne v čase a priestore definované pozorovanie presne určených charakteristík jednotlivých zložiek životného prostredia, alebo vplyvov naň pôsobiacich (spravidla v bodoch tvoriacich monitorovaciu sieť), ktoré s určitou mierou vypovedacej schopnosti reprezentujú sledovanú oblasť a v súhrnne potom väčší územný celok. Zabezpečuje objektívne informácie nevyhnutné pre rozhodovaciu, riadiacu, kontrolnú a vedecko-výskumnú oblasť a pre verejnosť.

Podľa spôsobu získavania informácií (dát) možno monitoring životného prostredia rozdeliť do dvoch základných skupín:

• kvantitatívny monitoring - využíva informácie získané na základe zberu údajov z meraní certifikovaných a kalibrovaných prístrojov,

• kvalitatívny monitoring - využíva informácie získané na základe pozorovania vlastnosti živých a neživých subjektov (biomonitoring²⁹, pozorovanie bioty³⁰, sledovanie geologického prostredia a pod.).

V prípade kvantitatívneho monitoringu ide predovšetkým o priame metódy, zabezpečované klasickými, alebo automatickými snímačmi. Využívajú sa aj metódy diaľkového prieskumu (dištančné metódy), ktoré sa zakladajú na nepriamom určovaní parametrov objektov (napr. telemetrické merania teploty). V prípade kvalitatívneho monitoringu³¹ hovoríme aj o subjektívnom spôsobe získavania údajov a informácií.

Monitorovacie systémy životného prostredia poskytujú informácie o prostredí, v ktorom prebieha prevažná väčšina hospodárskych, kultúrnych, krajinárskych, relaxačných a životných aktivít. Monitorovanie poskytuje informácie potrebné na účinné rozhodovanie a riešenie problémov. Slúži tiež na zisťovanie vplyvu ľudských činností na životné prostredie s cieľom chrániť zdroje v životnom prostredí a zvýšiť kvalitu tohto prostredia. Informácie zhromažďované monitorovaním sú významné pre výchovu a zvýšenie ekologického uvedomenia verejnosti a jej záujmu o problémy a otázky životného prostredia. Monitorovacie systémy poskytujú niekoľko druhov informácií (podľa spôsobu ich využitia) aktuálne (informácie o súčasnom stave), retrospektívne (popis doterajšieho vývoja, prehľad o extrémoch a pod.) alebo perspektívne (predpovedné údaje, trendy a pod.).

Základnými dôvodmi na budovanie a prevádzkovanie monitoringu životného prostredia sú:

• Hospodársky význam informácií o životnom prostredí - všetky významnejšie hospodárske aktivity (poľnohospodárstvo, stavebníctvo, priemysel, energetika, doprava, finančníctvo, atď.) sú závislé na informáciách, získaných v monitorovacích systémoch a samozrejme ďalej spracovaných viac alebo menej sofistikovanými metódami (napr. predpovede vývoja stavu atmosféry a hydrosféry). Tieto informácie sú často veľmi účinným a ekonomickou praxou postupne doceňovaným nástrojom na optimalizáciu a inicializáciu hospodárskych procesov. Bez aplikácie týchto informácií a bez priamej integrácie environmentálnych informácií v hospodárskom živote nemožno seriózne rozvíjať koncept trvale udržateľného rozvoja.

• Humánny význam informácií o životnom prostredí - kvalita životného prostredia ovplyvňuje kvalitu života populácie priamymi aj nepriamymi cestami. Informovanosť o stave prostredia má psychologický a kontrolný význam, ale aj umožňuje diagnostikovať problémy a realizovať konkrétne kroky na zlepšenie životných podmienok.

• Význam informácií o životnom prostredí pre manažment prírodných katastrof a priemyselných havárií - prevažná väčšina prírodných katastrof (asi 70 %) súvisí s atmosférou a hydrosférou (povodne, sucho, extrémne vetry, atď). Priemyselné havárie produkujú emisie, ktoré sa šíria v atmosfére alebo v hydrosfére. Operatívne informácie z monitoringu sú preto nezastupiteľné pri organizovaní účinných opatrení na ochranu životov a majetku občanov a štátu.

• Plnenie medzinárodných záväzkov štátu – životné prostredie a jeho zložky sú globálnymi systémami. Medzinárodná spolupráca a výmena informácií o nich je preto základom akýchkoľvek aktivít v lokálnom, regionálnom a globálnom meradle. Takáto výmena a spolupráca je primárne založená na reciprocite v poskytovaní dát a v budovaní a prevádzkovaní medzinárodných systémov.

Pre organizáciu monitoringu platia tieto zásady:

1. Monitoring je potrebné organizovať tak, aby sa zaznamenal východiskový stav zložiek životného prostredia.

2. V období realizácie monitoringu je potrebné zachovať jeho kontinuitu.

3. Počas celého obdobia monitorovania je nevyhnutné zachovanie jednotnosti metodiky monitoringu (ustálené, resp. normatívne postupy vzorkovania, merania, analýz a vyhodnocovania údajov).

4. Tam, kde to vyžadujú právne predpisy, musia byť merania a analýzy zabezpečené prostredníctvom akreditovaných pracovísk.

5. Výsledky monitoringu jeho spracovateľ vyhodnocuje priebežne, v prípade výrazných prekročení limitných hodnôt o tejto skutočnosti bezodkladne informuje kompetentné orgány a inštitúcie.

6. Monitoring vplyvov na životné prostredie je chápaný ako otvorený systém, s možnosťou jeho prehodnotenia a optimalizácie, na základe výsledkov uceleného obdobia.

Hodnotenie životného prostredia by malo poukazovať na kľúčové a aktuálne problémy a malo by poskytnúť kľúčové závery pre subjekty s rozhodovacou právomocou. Informácií o životnom prostredí je značné množstvo. Z hľadiska uplatnenia ich cieleného spracovania a systemizovania sú v procese hodnotenia stavu životného prostredia uplatňované indikátory, resp. indexy. Indikátory a indexy sú základným nástrojom hodnotenia životného prostredia.

Základná schéma monitorovacieho systému

Indikátor je parameter alebo hodnota odvodená z viacerých parametrov, poskytujúca informácie o určitom sledovanom jave z pohľadu jeho kvantitatívnych alebo kvalitatívnych vlastností pôsobiacich v danom čase a/alebo danom priestore na životné prostredie.

Index je súbor agregovaných indikátorov.

Indikátory by mali byť:

• politicky relevantné a pritom užitočné pre užívateľa, t. j. mali by byť reprezentatívne, jednoduché a ľahko interpretovateľné, odrážajúce prebiehajúce zmeny v životnom prostredí,

• vedecky zdôvodnené, t. j. mali by byť po teoretickej stránke jasne vedecko-technicky zdôvodnené, založené na medzinárodných štandardoch a limitoch,

• merateľné, t. j. mali by byť ľahko merateľné a dostupné, primerane zdokumentované a pravidelne monitorované.

Kľúčovou funkciou indikátorov je poskytnúť krátku a jasnú informáciu zrozumiteľným spôsobom. V záujme lepšej využiteľnosti a zrozumiteľnosti majú indikátory obvykle štandardizovanú formu, ktorá umožňuje ich univerzálne použitie podľa aktuálnych požiadaviek. Analýzou a hodnotením indikátorov sa pravidelne zaoberá Európska environmentálna agentúra (EEA), Organizácia pre ekonomický rozvoj a hospodársku spoluprácu (OECD), Štatistický úrad Európskeho spoločenstva (EUROSTAT) a pod. Indikátory nie sú nemenné a vo väzbe na vývoj environmentálnej situácie a následne v priemete do prijatých politík sa pravidelne prehodnocujú a upravujú.

Základný systém, používaný Organizáciou pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD³²), ale aj Európskou environmentálnou agentúrou (EEA), predstavuje takzvaný DPSIR rámec. DPSIR je skratka, zostavená z počiatočných písmen jednotlivých častí cyklu: Drivers – Pressures – State – Impact – Response, v preklade Hnacie sily – Tlaky – Stav – Dopad – Odozva.

Indikátory hnacích síl predstavujú súhrn ľudských aktivít, ktoré majú vplyv na životné prostredie, napríklad v rámci ekonomických podmienok objem vyrobenej a spotrebovanej elektrickej energie, turistická návštevnosť v národných parkoch, počty prepravených osôb a podobne.

Indikátory tlaku predstavujú charakteristiky hodnotiace pôsobenie tlakov na životné prostredie, vedúce napríklad k zhoršeniu kvality zložiek životného prostredia, narušeniu ekologickej stability a podobne. Medzi indikátory tlaku radíme najmä emisie oxidu siričitého s predpokladom vypustenia do ovzdušia, nerozpustné látky s predpokladom vypustenia do povrchových tokov a podobne.

Medzi indikátory stavu sa začleňujú parametre hodnotiace kvalitu zložiek životného prostredia, produkciu odpadov, energetických a materiálových tokov, napríklad znečistenie ovzdušia oxidmi dusíka, obsah kadmia v pôde a podobne.

Indikátormi dopadu sú charakteristiky hodnotiace prejav tlakov na životné prostredie a stavu životného prostredia na zdravie obyvateľstva, na ekosystémoch alebo celkove na environmentálnej kvalite, napríklad počty zaznamenaných inváznych druhov rastlín, defoliácia lesov, zdravotné riziká v dôsledku kontaminácie zložiek životného prostredia a pod.

Indikátory odozvy hodnotia reakciu spoločnosti vo forme prijatých opatrení, napríklad počet uzavretých medzinárodných dohovorov s environmentálnym zameraním, objem a efektívnosť prostriedkov vynaložených na budovanie environmentálnej infraštruktúry a podobne.

S ohľadom na medzinárodné sady indikátorov hodnotenia životného prostredia sa systematicky vytvárajú a vyhodnocujú aj indikátory v podmienkach Slovenskej republiky. Pomerne veľký rozsah povinností SR ako členského štátu EÚ sa viaže na plnenie tzv. reportingových povinností (spravodajstvo)³³. Ide o pravidelné zasielanie správ za všetky environmentálne sektory, ktoré v predpísanej forme informujú Európsku komisiu o spôsobe implementácie jednotlivých právnych predpisov EÚ, ako aj o konkrétnych dosiahnutých výsledkoch v starostlivosti o životné prostredie. Nezaslanie požadovaných správ sa zo strany EÚ chápe ako porušenie povinností členského štátu a nesplnenie tejto povinnosti ani po vyzve na nápravu sa sankcionuje finančnou pokutou. Povinnosť poskytovať environmentálne informácie vyplýva pre Slovenskú republiku aj z členstva v Organizácii pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD), ale aj z pristúpenia k medzinárodným dohovorom s environmentálnym zameraním. Okrem toho v rámci OSN predkladá SR každoročne Správu o implementácii Agendy 21 (Country profile Slovakia)³⁴, ktorej gestorom je z poverenia vlády SR Ministerstvo životného prostredia a v ktorej sa vyhodnocuje 135 ukazovateľov trvalo udržateľného rozvoja.

Základné indikátory spoločne s ostatnými informáciami získanými v procese monitoringu, resp. následného hodnotenia sú využívané pri poskytovaní informácií verejnosti a zvyšovaní environmentálneho povedomia bežného občana. Najvyšším právnym predpisom v tomto smere je Ústava Slovenskej republiky (zákon č. 462/2002 Z. z.), ktorá obsahuje v rámci druhej hlavy, ako súčasť základných práv a slobôd, osobitný šiesty oddiel nazvaný Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva. V článku 45 tohto oddielu sa ustanovuje, že ,,každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.” K medzinárodným dohovorom, ktoré majú významný vplyv na uplatňovanie tohto práva, patrí už spomínaný Dohovor (EHK OSN) o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor, 1998)³⁵, ktorý obsahuje tri základné piliere:

• prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí,

• účasť verejnosti v procese rozhodovania týkajúcom sa životného prostredia,

• prístup verejnosti k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.

Z ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, implementujúcich citované časti oboch predchádzajúcich dokumentov a významne vymedzujúcich dostupnosť informácií a špeciálne environmentálnych informácií, možno uviesť najmä:

• zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií), ktorý upravuje problematiku prístupu verejnosti k akýmkoľvek informáciám, ktorými disponujú tzv. povinné osoby (nielen k informáciám o životnom prostredí), pričom síce vychádza z princípov Aarhuského dohovoru, avšak s ohľadom na rozsah predmetu právnej úpravy presahuje oblasť prvého piliera Aarhuského dohovoru a nenapĺňa (ani nemôže dôsledne napĺňať) jeho princípy, najmä pokiaľ ide o niektoré špecifiká týkajúce sa environmentálnych informácií; okrem toho tento zákon upravuje „proces pasívneho spôsobu sprístupňovania informácií“, t. j. poskytnutie informácií na vyžiadanie,

• zákon č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje podmienky a postup pri zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí orgánmi verejnej správy a inými právnickými a fyzickými osobami určenými týmto zákonom, tento zákon upravuje proces „aktívneho spôsobu sprístupňovania informácií“, teda proces šírenia informácií tzv. povinnými osobami.

Z hľadiska hodnotenia environmentálnej situácie a následne jej syntetickej prezentácie sú v podmienkach Slovenskej republiky publikované viaceré druhy správ, ktorých vypracovávaním je poverená Slovenska agentúra životného prostredia (SAŽP)³⁶, okrem uvedených najmä:

• Správa o stave životného prostredia SR, každoročne vydávaná MŽP SR s cieľom informovať o stave, príčinách a vyvolaných dôsledkoch v životnom prostredí, ako aj o prijímaných opatreniach v rámci starostlivosti o životné prostredie,

• sektorové správy - každoročne aktualizovaných šesť sektorových správ – dopravy, energetiky, priemyslu, poľnohospodárstva, lesného hospodárstva a cestovného ruchu; prostredníctvom týchto správ bol vytvorený rámec na hodnotenie stavu, vývoja a stupňa (miery) implementácie environmentálnych aspektov v rámci jednotlivých ekonomických činností,

• DPSIR správa ako každoročne aktualizovaná správa, ktorá podáva aktuálne informácie vo vzájomných väzbách a súvislostiach v DPSIR reťazci.

Kľúčovým monitorovacím systémom životného prostredia na Slovensku je Komplexný monitorovací a informačný systém životného prostredia SR, ktorý je založený na relatívne stabilnom monitorovacom systéme, pokrývajúcom celé územie SR. Zameriava sa na zisťovanie globálneho stavu životného prostredia SR na základe poznania stavu a vývoja jeho jednotlivých zložiek. Cieľovo je orientovaný najmä na potreby výkonu štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a samosprávy a na informovanosť verejnosti. Jeho garantom je štát, zastúpený viacerými orgánmi a inštitúciami, najmä Ministerstvom životného prostredia SR.

Komplexný monitorovací systém je členený do subsystémov – čiastkových monitorovacích systémov (ČMS). Prepojenie jednotlivých čiastkových monitorovacích systémov do uceleného systému zabezpečuje Informačný systém monitoringu (ISM), ktorý vytvára homogénny, previazaný celok informácií z jednotlivých environmentálnych ČMS, schopný podať čo najobjektívnejšiu výpoveď o aktuálnom stave najmä zložiek životného prostredia . Tento environmentálny informačný systém integruje informácie z environmentálneho monitoringu, informácie z hodnotenia stavu životného prostredia a priestorové informácie o území. Ďalšie informácie sú vytvárané pre podporu práce úradov životného prostredia a pre subjekty zabezpečujúce výkon jednotlivých zákonov v systéme environmentálneho práva SR. Sú to predovšetkým MŽP SR a jeho rezortné organizácie, ktoré prevádzkujú databázy, informačné systémy, intranetové a internetové webové stránky, ktoré slúžia k ich činnosti a na prezentáciu svojich výstupov. Prehľadové informácie o tom, kde možno nájsť rôzne informácie, sa nachádzajú v Katalógu dátových zdrojov metainformačného systému a v Osobitnom verejne prístupnom zozname informácií (OVPZ). Vstupnou bránou ku všetkým spomínaným environmentálnym informáciám je Enviroportál (www.enviroportal.sk), ktorý sústreďuje zdroje dát prostredníctvom počítačovej siete rezortu životného prostredia.

Monitoring životného prostredia Slovenskej republiky má tri základné, navzájom sa doplňujúce úrovne:

• celoplošný monitoring životného prostredia - založený na relatívne stabilnom monitorovacom systéme pokrývajúcom územie SR. Je zameraný na zisťovanie globálneho stavu ŽP SR. Je založený na systematickom, stálom a pravidelnom sledovaní rozhodujúcich charakteristík ŽP. Cieľovo je orientovaný na rozhodovaciu úroveň vrcholných riadiacich republikových a regionálnych orgánov, na globálnu informáciu pre verejnosť a pod.

• regionálny monitoring životného prostredia - je trvalý, prípadne len časovo obmedzený, priestorovo ohraničený monitorovací systém zameraný na konkrétny región. Hlbšie sleduje vybrané, pre daný región významné charakteristiky (napr. z dôvodu sledovania ľudských aktivít a ich dopadu na ŽP).

• účelový (lokálny) monitoring životného prostredia - predstavuje časovo ohraničený monitoring, zameraný na sledovanie významného javu, prvku, alebo dopadov ľudských aktivít na životné prostredie.

Každý živý organizmus reaguje na prostredie, v ktorom žije. Pod biomonitoringom sa rozumie sledovanie faktorov prostredia pomocou bioindikačných vlastností živých organizmov, ktoré sa nazývajú bioindikátory. Sú to organizmy alebo skupiny organizmov, ktorých životné funkcie sú v úzkej korelácii s faktormi prostredia. Na bioindikáciu sa častejšie používajú rastliny než živočíchy a to najmä z toho dôvodu, že citlivejšie reagujú na zmeny prostredia, majú väčší rozsah genetickej variability, celý život sú na jednom mieste, nie sú pohyblivé a ľahko sa kultivujú.

Zmeny v rozšírení a početnosti druhov, v druhovom zložení a ďalších fyto- a zoocenologických charakteristikách sú významným ukazovateľom zmien v krajine. Na zachytenie týchto zmien, najmä v chránených územiach, je možné využiť tie populácie, druhy, spoločenstvá a biotopy, ktoré sú mimoriadne citlivé a vzácne, alebo naopak, populácie, druhy a spoločenstvá agresívne a expanzívne sa šíriace. Biota ako súhrn všetkých rastlinných a živočíšnych organizmov, ktoré sa vyskytujú na území, veľmi dobre odráža všetky vplyvy prostredia, ktoré na ňu pôsobia a je teda vhodným indikátorom týchto zmien. Hlavným cieľom monitoringu bioty je vytvoriť informačný systém o európsky ohrozených druhoch rastlín, živočíchov a o biotopoch. Na základe bioindikácie monitoring umožní analyzovať a vysvetliť stav a zmeny v populáciách vybraných organizmov a v biotopoch na vybranom území.

Predmet monitoringu životného prostredia v Slovenskej republike:

ČMS	Garant	Zodpovedné pracovisko	Monitorovacie podsystémy
Kvalita ovzdušia	MŽP SR	Slovenský hydrometeorologický ústav Bratislava
Meteorológia a klimatológia	MŽP SR	Slovenský hydrometeorologický ústav Bratislava	Sieť synoptických a leteckých staníc Sieť meteorologických radarov Meteor. družicové merania Sieť klimatologich staníc Sieť zrážkomerných staníc Sieť staníc na meranie slnečnej radiácie a celkového atmosférického ozónu Sieť fenologických staníc Sieť na meranie pôdnej teploty a pôdnej vlhkosti Sieť na merania v prízemnej vrstve atmosféry Aerologická stanica Sieť staníc na detekciu búrok
Voda	MŽP SR	Slovenský hydrometeorologický ústav Bratislava	Kvantitatívne ukazovatele povrchových vôd Kvantitatívne ukazovatele podzemných vôd Kvalita povrchových vôd Kvalita podzemných vôd Termálne a minerálne vody Závlahové vody
Rádioaktivita životného prostredia	MŽP SR	Slovenský hydrometeorologický ústav Bratislava	Meranie príkonu dávkového ekvivalentu gama žiarenia v ovzduší Aerosoly
Odpady	MŽP SR	Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica	Vznik a nakladanie s odpadmi v SR Zariadenia na zhodnocovanie odpadov Zariadenia na zneškodňovanie odpadov Vnútroštátna preprava nebezpečných odpadov
Biota	MŽP SR	Štátna ochrana prírody SR Banská Bystrica	Fauna Flóra Biotopy
Geologické faktory	MŽP SR	Štátny geologický ústav Dionýza Štúra Bratislava	Zosuvy a iné svahové deformácie Tektonická a seizmická aktivita územia Antropogénne sedimenty charakteru environmentálnych záťaží Vplyv ťažby na životné prostredie Monitoring objemovej aktivity radónu v geologickom prostredí Stabilita horninových masívov pod historickými objektami Monitorovanie riečnych sedimentov Objemovo nestále zeminy
Pôda	MP SR	Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy Bratislava
Lesy	MP SR	Národné lesnícke centrum Zvolen
Cudzorodé látky	MP SR	Výskumný ústav potravinársky Bratislava	Koordinovaný cielený monitoring Monitoring spotrebného koša Monitoring poľovnej a voľne žijúcej zveri a rýb

OVZDUŠIE

Základné charakteristiky ovzdušia

Ovzdušie (atmosféra) - plynný obal Zeme s hrúbkou asi 480 km. Jeho základnými charakteristikami sú: teplota, tlak, chemické zloženie, vlhkosť, slnečné žiarenie. Čo sa týka zloženia a vlastností je atmosféra v nízkych výškach relatívne rovnorodá a homogénna. So zväčšujúcou sa vzdialenosťou od zemského povrchu sa mení jej zloženie, tlak, teplota a množstvo iných vlastností. Približne symetrický sférický tvar najnižších vrstiev sa vo väčších výškach mení; vonkajšie vrstvy atmosféry majú v dôsledku vplyvu slnečného vetra pretiahnutý tvar v smere od Slnka a siahajú až do vzdialenosti 20 – 40 polomerov Zeme.

Teplota

Teplo dostáva vzdušný obal Zeme od Slnka vo forme infračerveného žiarenia. Na základe zmeny teploty s výškou vzdušného obalu Zeme hovoríme, že atmosféra je rozvrstvená (stratifikovaná) a rozoznávame 5 základných vrstiev:

1. Troposféra (0 – 15 km) – teplota v nej s rastúcou výškou klesá približne 6 °C na 1 km. Na hornej hranici dosahuje – 58 °C až – 53 °C. Nad troposférou je niekoľko kilometrov hrubá vrstva vzduchu stálej teploty – tropopauza. Vzduch sa v troposfére zohrieva vplyvom tepla vyžarovaného povrchom Zeme. Ohriaty vzduch nižšej hustoty vytvára stúpajúce konvektívne prúdy vynášajúce vodnú paru, ktorá vo výške kondenzuje na prachových časticiach a vytvára oblačnosť. Konvekciou do vyšších vrstiev troposféry sa dostávajú aj znečisťujúce látky, ktoré sa vplyvom horizontálneho prúdenia rozptyľujú. Za určitých meteorologických podmienok vznikajú stavy, keď teplota s výškou neklesá (izotermia), resp. stúpa (inverzia).

2. Stratosféra – teplota v nej sa zvyšuje až po hornú hranicu stratosféry (do 50 km) na hodnotu 0 °C. Stratosféra je teda oblasť so stálou inverziou teploty. Vzrast teploty v stratosfére sa vysvetľuje tým, že v nej pozorujeme relatívne vysoko koncentrovaný ozón, maximálna koncentrácia sa dosahuje v oblastiach 25 – 35 km (ozonosféra). Pri procese vzniku a rozpadu ozónu sa uvoľňuje teplo, ktoré prispieva ku teplotným pomerom v stratosfére. Ozón absorbuje škodlivé ultrafialové žiarenie s vlnovými dĺžkami kratšími ako 300 nm, ktoré je schopné usmrcovať mikroorganizmy a poškodzovať bunky v živočíšnom a rastlinnom tkanive. Veľkým nebezpečenstvom pre ozónovú vrstvu je rozvoj nadzvukového letectva, spaľovanie fosílnych palív, používanie dusíkatých hnojív, freónov a halónov, jadrové výbuchy apod.

3. Nad stratosférou sa v úzkej oblasti nepresahujúcej 5 km rozprestiera stratopauza s nulovým teplotným gradientom. V oblasti nad stratopauzou (do výšky približne 80 km) – v mezosfére sa teplota opäť znižuje a končí mezopauzou.

4. Nad mezopauzou sa nachádza termosféra siahajúca do výšky 800 km (vzrast teploty s výškou). V tejto oblasti je zvýšená koncentrácia elektrónov. Elektróny spolu s pozitívne nabitými iónmi tvoria elektricky neutrálnu vodivú plazmu. Zdrojom energie pre ionizáciu je ultrafialové a röntgenové žiarenie Slnka s vlnovou dĺžkou menej ako 102,7 nm. Hranicu medzi termosférou a najvyššie sa nachádzajúcou exosférou tvorí termopauza.

5. V exosfére sa voľná dráha molekúl ovzdušia zvyšuje tak, že môžu unikať do kozmu.

Termosféra a exosféra - oblasť s vysokým stupňom ionizácie molekúl sa rozdeľuje na chemosféru a ionosféru. Kým v chemosfére sa dajú pozorovať chemické vlastnosti atómov, molekúl a voľných radikálov, pre ionosféru sú typické vlastnosti ionizovaného plynu (napr. elektrická vodivosť, schopnosť odrážať rádiové vlny a pod.)

Vzhľadom na exponenciálny pokles hustoty atmosféry so vzdialenosťou od zemského povrchu, je hlavný hmotnostný podiel atmosféry sústredený v troposfére. Ak odhliadneme od veľkých rozdielov v obsahu vodných pár, ktorý sa mení v závislosti od klimatických podmienok, ale aj od aktuálnej situácie, je zloženie vzduchu približne stabilné. Zmeny obsahu vody v atmosfére je možné rozdeliť do kategórií periodických a neperiodických zmien.

Hustota a tlak

Na povrchu Zeme je hustota vzduchu 1,258 kg.m^-3. Tlak atmosféry v stredných zemepisných šírkach má hodnotu približne 10⁵ Pa a s nadmorskou výškou postupne klesá. Zmeny atmosférického tlaku v rozsahu ±8 000 Pa, ktoré sa vyskytujú bežne pri normálnych poveternostných situáciách, sú ekologicky málo významné (živočíchy sa im ľahko prispôsobujú). Podstatne väčší ekologický význam má znižovanie tlaku vzduchu s nadmorskou výškou. Vo výške okolo 6000 m n. m. dosahuje atmosférický tlak zhruba polovica normálneho tlaku meraného pri morskej hladine. Takéto zmeny tlaku spôsobujú niektorým živočíchom ťažkosti (bez dlhodobej aklimatizácie). So znižovaním tlaku spravidla klesá tiež obsah kyslíka vo vzduchu, takže so stúpajúcou nadmorskou výškou vznikajú prvé ťažkosti s dýchaním. U človeka sa obmedzuje biologická oxidácia predovšetkým v mozgovom tkanive.

Hustota vzduchu v porovnaní s vodou je nepatrná. Táto fyzikálna veličina má význam predovšetkým v spojitosti s procesmi lietania. Drobné organizmy sa vo vzduchu neprestajne vznášajú a tvoria súčasť tzv. aeroplanktónu. Z rastlín sú to najmä mikroorganizmy, cyanobaktérie, riasy, spóry, výtrusy a peľové zrná, zo živočíchov predovšetkým prvoky, pavúky, roztoče a rôzny hmyz. Zákonmi hydrodynamiky, pri aplikácii ktorých je hustota vzduchu podstatnou charakteristikou, sa riadia aj letové schopnosti vtákov a človeka (konštrukcia lietadiel).

Chemické zloženie atmosféry

Pre život suchozemských organizmov je rozhodujúca prízemná vrstva – troposféra s dostatkom tepla na existenciu organizmov. Chemické zloženie vzduchu je výsledkom dlhých geologických a biologických procesov za ustavičného intenzívneho pôsobenia slnečného žiarenia. Zastúpenie jednotlivých zložiek v suchom vzduchu (v objemových percen­tách) je takéto:

• dusík 78,084 %,

• kyslík 20,934 %,

• argón 0,934 %,

• oxid uhličitý 0,0314 %,

• neón 0,001818 %,

• hélium 0,000524 %,

• kryptón 0,000114 %,

• metán 0,0002 %,

• vodík 0,00005 %,

• oxid dusný 0,00005 %,

• oxid siričitý 0 – 0,0001 %,

• ozón 0,000002 – 0,000007 %.

Ostatné zložky, ako napríklad xenón, amoniak, oxid uhoľnatý, oxid dusičitý, sú v atmosfére zastúpené v stopových množstvách. V podiele uvedených zložiek je možné pozorovať určité lokálne zmeny – napr. rozdielne koncentrácie oxidu uhličitého v dôsledku veľkých priemy­selných výrob, resp. niektorých živelných pohrôm (požiare alebo výbu­chy sopiek a pod.). I keď obsah niektorých zložiek atmosféry je veľmi nízky, zmena ich koncentrá­cie môže mať na životné prostredie veľmi významný vplyv. Typickým príkladom je prítomnosť ozónu, ktorý sa nachádza v atmosfére vo veľmi nízkej koncentrácii (najväčšia je vo výškach asi 20 až 30 km a dosahuje hodnotu 3.10^-8 %). Ozón absorbuje ultrafia­lovú časť slnečného svetla a znižovanie jeho obsahu má veľmi negatívne dôsledky, pretože jednak spôsobuje zvýšené poškodzovanie živých organizmov UV žiarením a jednak vyvoláva dlhodobé zmeny teploty atmosféry a zemského povrchu so sériou ďalších následných efektov vplývajúcich na životné prostredie.

Vzdušný kyslík je nevyhnutný pre väčšinu živých organizmov a oxid uhličitý pre rast rastlín. Chemické zloženie atmosféry vo veľkých výškach charakterizuje absencia kyslíka a dusíka. Už vo výške 1000 km sú tieto plyny nahradzované héliom. Vo výške 2 500 km nad zemským povrchom je podstatnou zložkou atmosféry vodík, voľné protóny a elektróny.

V spodných vrstvách atmosféry sa vyskytuje asi 1 % vodnej pary, ktorá však nie je nad zemským povrchom rovnomerne rozdelená a podlieha časovým zmenám. Podobne je premenlivý aj obsah oxidu uhličitého, pretože vzniká pri dýchaní a spaľovaní uhlíka a spotrebúva sa pri fotosyntéze zelených rastlín. V stratosfére bola zaregistrovaná premenlivá vrstva aerosólov, obsahujúca sírany, kyselinu dusičnú, chloridy, bromidy a kremičitany. Vo vysokých vrstvách atmosféry sa vyskytuje molekulový a atómový vodík. Medzi zložky, ktoré majú premenlivú priestorovú distribúciu patrí aj ozón.

Z hľadiska chemického zloženia atmosféry sa odlišujú dve rozličné oblasti:

• homosféra – cca do 100 km (zloženie atmosféry, pokiaľ ide o hlavné zložky dusík a kyslík je približne konštantné, výrazné sú iba zmeny koncentrácie vodnej pary a ozónu),

• heterosféra – nad 100 km (zloženie ovzdušia sa podstatne mení).

Atmosféra ako celok je v dynamickej rovnováhe so svojim okolím, so zemským povrchom, hydrosférou, biosférou i s kozmickým priestorom.

Žiarenie

Na Zem dopadá len nepatrný zlomok žiarenia, ktoré Slnko nepretržite vysiela do všetkých strán svetového priestoru. Mimozemské žiarenie predstavuje 99,98 % všetkej energie dopadajúcej na zemský povrch. Žiarenie je široké spektrum elektromagnetického vlnenia, pričom najdôležitejšie je:

• rádioaktívne žiarenie (menej než 3 nm), ktoré na organizmy pôsobí somaticky (zastavuje mitózu a brzdí rast rýchle množiacich sa tkanív) a geneticky (narúša väzby medzi DNK a bielkovinami, a tak je príčinou hynutia buniek, je pravdepodobne aj príčinou mutácií),

• ultrafialové žiarenie (3 – 400 nm) je biologicky rôzne účinné, kým žiarenie s vlnovými dĺžkami do 260 nm má malú biologickú účinnosť, vo vlnovom rozsahu prevyšujúcom 260 nm má letálne účinky a spôsobuje hynutie rastlín a živočíchov,

• viditeľné žiarenie (360 – 760 nm) je vnímané ľudským okom, prenáša svetlo a teplo a predstavuje asi 48 % slnečného žiarenia,

• infračervené žiarenie (760 nm – 400 m) u živočíchov a človeka sa prejavuje svojimi tepelnými účinkami a ovplyvňuje ich termoregulačné mechanizmy. Takéto žiarenie vlnovej dĺžky viac ako 30 m neprechádza sklom (skleníkový efekt),

• kozmické žiarenie (do 500 m) pozostáva z vysokoenergetických protónov, z malého množstva héliových jadier a zo stopových množstiev atómových jadier iných prvkov. V biosfére intenzita kozmického žiarenia je malá, ale má veľký význam v prípade pobytu človeka vo vesmíre a pri jeho preletoch vo veľkých výškach okolo Zeme. V organizmoch vyvoláva somatické zmeny (krvné choroby, zhubné nádory apod.) a genetické mutácie.